Poslanecká imunita: zrušiť alebo rozšíriť

Na májovej schôdzi NR SR sa opäť hovorilo o poslaneckej imunite. Pozoruhodné na tom je, že rozdelenie na pravicu a ľavicu nám v jej prípade príliš nepomáha, pretože tak, ako sa nájdu ľavicoví politici, ktorí sú za jej celkové zrušenie (Pavol Paška), tak sa nájdu aj ľavicoví politici, ktorí ju obhajujú (Miroslav Číž). Na druhej strane, tak ako sa nájdu pravicoví politici, ktorí sú za jej rázne zúženie (Daniel Lipšic), tak sa nájdu aj pravicoví politici, ktorí o zužovaní či rušení imunity nechcú ani počuť (Ján Slota). Smutné v tejto diskusii je iba to, že sa naďalej nájdu politici, ktorí poslaneckú imunitu obhajujú veľmi primitívne, hovoriac o tom, že poslanci si v zmysle svojej funkcie a vážnosti zaslúžia určité výsady, ktoré navyše vychádzajú z tradícií západného parlamentarizmu. Aristokratický úlet Argumentácia o výsadnom postavení poslancov sa však zásadne prieči základnému demokratickému presvedčeniu o rovnosti pred zákonom, pretože robí z poslancov akýchsi übermenschov, ktorí akoby neboli zástupcami občanov, ale ich nadriadenými. Ako by povedal George Orwell: „všetci sme si rovní, no niektorí sú si rovnejší.“ Takáto argumentácia sa skôr podobá názorom monarchistov, ktorí kedysi, v časoch veľkej francúzskej revolúcie, obhajovali výsady kráľov. V demokratickom diskurze je však takýto aristokratický úlet hrubou naivitou. Na druhej strane, odvolanie na tradície parlamentarizmu síce opisuje reálny stav vecí a správne poukazuje na vývoj ústavných systémov, ktoré pracujú s inštitútom imunity, no nie je to však žiaden argumentačný prínos. Jedna vec je opísať, čo história priniesla a iná vec je argumentovať, či to, čo priniesla, má zmysel. Konzervatívni politici občas nahrádzajú argumentáciu tvrdením, že to, čo bolo v minulosti, je osvedčené a treba sa toho držať. Takúto argumentáciu však určite nemôžu používať sociálni de-mokrati, ak aspoň v základoch pochopili, prečo sociálna demokracia nie je tradicionalistickým, ale progresívnym smerom. Ochrana pred zneužitím moci iba zámienka? To však neznamená, že by povedzme sociálni demokrati nemohli hľadať racionálne argumenty v prospech imunity. Také totiž naozaj existujú. Zásadným argumentom v prospech imunity je jej chápanie ako nevyhnutnej ochrany legislatívcov pred zneužitím moci zo strany exekutívy, prípadne pred zneužitím vplyvu zo strany mocných ekonomických subjektov. To bol aj jeden z najpádnejších argumentov, ktoré stáli pri zrode inštitútu imunity. V časoch, keď mocní vladári bez ostychu zneužívali svoje právomoci, bola takáto ochrana parlamentárov celkom na mieste. Je však na mieste aj dnes? Mnohé európske krajiny už tento pocit nemajú. Viaceré z nich ponechali z poslaneckej imunity iba torzo (žiarivým príkladom je Holandsko), ktoré chráni poslancov iba čo sa týka ich výrokov prednesených na pôde parlamentu. Určite im však nedáva priestupkovú, trestnoprávnu alebo občianskoprávnu imunitu. Základná otázka však znie, či je vôbec imunita ozajstnou ochranou pred zneužitím moci zo strany exekutívy? Ak sa vláda rozhodne šikanovať poslancov opozície a vykonštruuje na niektorého z nepohodlných poslancov opozície nejako umelo vytvorenú kauzu, čím paralyzuje jeho činnosť, môže tohto poslanca imunita ochrániť? Veď imunita neznamená paušálnu beztrestnosť, ale iba to, že súhlas k vydaniu poslanca musí dať plénum NR SR, a teda jednoduchá väčšina poslancov sediacich v parlamente. V pléne spravidla sedí viacej poslancov koalície ako opozície, a preto by v prípade záujmu akejsi zlej a nekorektnej vlády, ktorá chce paralyzovať činnosť opozície, tak či tak parlamentná koaličná väčšina mohla poľahky využiť možnosť hlasovať za vydanie poslanca opozície do rúk zákona. Je teda imunita naozajstnou ochranou opozície alebo jeho iba zámienka na poslanecké privilégiá? Ak imunitu, tak poriadnu! Ak je základnou argumentačnou bázou pre zachovanie imunity ochrana poslancov, potom by malo ísť o ochranu, ktorá nie je podmienená jednoduchou väčšinou v pléne NR SR, ale prinajmenšom ústavnou väčšinou. Ak totiž ide iba o slabú a podmienenú ochranu, ktorá je poľahky zneužiteľná koaličnou väčšinou, imunita stráca svoje principiálne opodstatnenie z hľadiska argumentu ochrany. Omnoho presvedčivejšie sa potom možno pýtať na jej negatíva a na možnosti jej zneužitia. Misky váh sa tak presúvajú smerom v neprospech takej imunity, aká dnes na Slovensku platí. Problém je však širší. Zneužívanie moci nehrozí iba zo strany vlády, ale aj zo strany vplyvných ekonomických subjektov, ktoré nemajú problém zažalovať ktoréhokoľvek z poslancov za nejaký z jeho tvrdších výrokov, sťažovať mu život rôznymi právnymi cestami a tým ho nepriamo vydierať, aby sa vzdal svojej politickej agendy, ktorá konkrétnemu ekonomickému subjektu nevyhovuje. Touto argumentáciou sa dostávame k otázke významu indemnity, a teda nestíhateľnosti poslancov za ich výroky. Možno sa však pýtať tak isto, ako sme sa pýtali pred chvíľkou: zaručuje indemnita ochranu verejného činiteľa v prípade takýchto excesov? Nie je náhodou v takej istej „rizikovej“ pozícii ako poslanec povedzme aj minister ľavicovej vlády? Prečo ten nemá a nepotrebuje imunitu na výroky? Prečo majú mať z týchto dôvodov imunitu iba poslanci, a nie aj členovia vlády? Ľavicový premiér či ministri majú tendenciu ešte častejšie a útočnejšie pomenovávať negatíva, ktoré sa odohrávajú v prostredí ekonomického zápasu medzi korporáciami. Ak ministri a premiér nemajú indemnitu a nechýba im, prečo by malo byť jej zrušenie kruciálnym problémom pre poslancov národného parlamentu? Zrušiť, rozšíriť... Rovnako možno poukázať na poslancov a verejných činiteľov v regiónoch, mestách a obciach. Korporácie majú často ekonomické záujmy práve v nižších sférach štátnej moci a v prostredí samosprávy. Ak máte dosť vplyvu a peňazí, nie je nič ľahšie, ako „vydierať“ poslancov mestského zastupiteľstva, ktorých nechráni žiadna imunita a dosahovať tak svoje záujmy. Otázka teda znie naďalej tak isto: chráni imunita tých, čo má a tak ako má, alebo len ponúka priestor pre jej zneužívanie zo strany niektorých poslancov? Ak by bola zrušená celá poslanecká imunita, vrátane indemnity, ako navrhuje P. Paška zo SMER-u, Slovensko by bolo prvou demokratickou krajinou, ktorá by sa odvážila na takýto krok. Existuje dostatok legitímnych dôvodov, ktoré by zrušenie ospravedlňovali, preto sa takéhoto kroku netreba a priori obávať. Naopak, ľavičiar a demokrat by s podporou takéhoto odvážneho rozhodnutia nemal mať žiaden principiálny problém. Na druhej strane, ak by bola, naopak, imunita rozšírená a platila by nepodmienene (resp. podmienená by bola parlamentnou väčšinou, ktorá by dávala šance opozícii vzoprieť sa) a bola by rozšírená navyše aj na premiéra, na ministrov, mestských poslancov a všetkých tých verejných činiteľov, ktorí sú reálne ohrození zneužitím moci a vplyvu zo strany mocných a vplyvných, takisto by to dávalo zmysel. Politická maškaráda opozície Jediné, čo nedáva zmysel, je súčasný stav. Ponúka totiž ochranu, ktorá de facto nie je ochranou a podobá sa skôr iba na zámienku na uchovanie privilégií, ktoré v demokracii nemajú čo hľadať. Na druhej strane imunita ponúka možnosti zneužitia, čo niektorí poslanci v minulosti skutočne aj urobili. Možno aj preto mnohí občania nadobúdajú pocit, že imunita je niečím, čo skôr vytvára priestor na zneužívanie zo strany tých, ktorí takouto ochranou disponujú. Slovenský parlament by teda mal odborne aj politicky diskutovať o zmene či zrušení článku 78 Ústavy SR. Preto je dobre, že existuje parlamentná komisia, ktorú zriadil predseda parlamentu a ktorá túto úlohu plní. Otázkou je, prečo si do tejto komisie odmietajú sadnúť aj zástupcovia opozície? Azda nikto z opozičných strán neverí tomu, že stačí dať na stôl nepredrokovaný návrh a mávnutím čarovného prútika sa nájde ústavná väčšina na zmenu ústavy. Už viackrát sa ukázalo, že tadiaľ cesta nevedie, no opozičníci na čele s D. Lipšicom napriek tomu neustále predstierajú úprimný záujem o zúženie imunity. Skôr sa však zdá, že ich hra na spravodlivých je iba obyčajnou politickou maškarádou. Imunita by totiž nemala byť čisto politickou otázkou. Žeby však niekto namiesto odbornej diskusie uprednostňoval politikárčenie a lacnú politickú reklamu? Autorka je publicistka, venuje sa sociálnej filozofii