Reklama
Reklama

Osobná poltona

Donedávna sme žili v ilúzii, že všetko možno vyhodiť. Mnohí verili, že môžu vyhadzovať akokoľvek veľa a čokoľvek, stačí, ak trafia do odpadového koša. Vždy to predsa „zmizne“.
Počet zobrazení: 776
1_26-2707_04_Iain FarrellCB-m.jpg

Donedávna sme žili v ilúzii, že všetko možno vyhodiť. Mnohí verili, že môžu vyhadzovať akokoľvek veľa a čokoľvek, stačí, ak trafia do odpadového koša. Vždy to predsa „zmizne“. V skutočnosti žiadne „zmizne“ neexistuje a problémy sa ešte len začínajú. Aj Európa produkuje stále viac a viac odpadu. Situáciu preto riešil už aj Európsky parlament. Kým pred desiatimi rokmi každý z nás vyprodukoval 460 kilogramov odpadu ročne, dnes je to už 550 kilogramov, pričom v roku 2020 to bude asi 640 kilogramov ročne. Legalizácia medzinárodného obchodu s odpadom Ak k tomu prirátame aj priemyselný odpad, na jedného občana únie pripadá ročne až tri a pol tony odpadu. Z tohto množstva sa však recykluje iba jedna tretina a takmer polovica skončí na skládkach. Európsky parlament prijal smernicu, ktorej cieľom je obmedziť množstvo odpadu a presadiť jeho efektívnejšie spracovanie. Rozhodol, že krajiny EÚ musia do roku 2012 stabilizovať produkciu odpadov, čo vyvracia zastaraný názor, že vzhľadom na rozvoj výroby sa odpadu musí tvoriť stále viac. Tento krok bol nevyhnutný, pretože OECD už dávnejšie varovala, že ak sa nepodniknú rozhodné kroky, do roku 2020 narastie množstvo odpadov o 43 %. Európsky parlament sa pridal k správnemu názoru mnohých krajín EÚ, keď zamietol návrh Európskej komisie zmeniť klasifikáciu spaľovní na „zhodnocovacie zariadenia“. To by spôsobilo, že krajiny so striktnými a nákladnými zariadeniami, ako napríklad Nemecko, by vyvážali odpad do lacnejších spaľovní. Pri zneškodňovaní odpadu je totiž jeho cezhraničný transport zakázaný, ak sa však má odpad zhodnocovať, možno ho vyviesť do iného štátu. Týkalo by sa to najmä nových členských štátov, ako Slovensko, Maďarsko či Rumunsko, ktoré by sa tak mohli stať spaľovňami Európy. Len nedávno sa stalo Slovensko cieľom dovozu nelegálneho odpadu z Rakúska. Colníci zadržali dva kamióny, no údajne sa sem z rakúskych nemocníc malo postupne doviesť až 2-tisíc kamiónov. A napríklad ďalších 1 300 ton podobného odpadu leží na skládke v Partizánskom už viac ako poldruha roka. Je teda evidentné, že Európska komisia nekonala len tak, sama od seba. Musela začať konať pod tlakom. Ten však zrejme nepociťovala zo strany reálnych okolností, ale tých, ktorí si už zvykli situáciu riešiť nelegálne. Nahlas sa o tom zatiaľ veľmi (ani v Bruseli) nehovorí, ale odhalenia nelegálneho obchodu s odpadmi na Slovensku sú len špičkou ľadovca. Pri rastúcom množstve odpadu, ktorý chcú „zákazníci“ dostať na Východ (čo je totiž lacnejšie než ho legálne likvidovať doma), však aj to stačí, aby „obchodníci“, čo s odpadom kšeftujú, boli nervózni. Boja sa totiž nových odhalení, ktoré sa dajú očakávať. Pravicoví poslanci hlasovali proti Slovensku Vzhľadom na systém lobingu v Bruseli je viac ako pravdepodobné, že za iniciatívou EK stáli práve títo ľudia a tieto firmy. (Riadia sa pritom rovnakou zásadou ako tí, ktorí u nás presadzujú zákonnú úpravu platenia školného za externé štúdium: v podstate s tým nesúhlasíme, ale keď sa to už deje a nevieme, ako tomu zabrániť, tak to radšej legalizujme.) Spomínané úspechy slovenských policajtov dokazujú, že v odhaľovaní týchto eko-zločinov nie sme až takí bezmocní a tento spôsob likvidácie odpadov nie je riešením pre tých, ktorí sa chcú ho zbaviť na náš úkor. Formálne premenovanie spaľovní (lebo v návrhu EK nejde o nič iné) im vyhovuje oveľa viac. Vedia, že budú musieť platiť, ale vzhľadom na ceny na východe Európy sa neboja, že by museli platiť viac, než platia (nelegálne) v súčasnosti. Európska komisia však po rozhodnutí EP teraz musí svoj postoj zmeniť. Uvoľnenie pravidiel pre dovoz odpadov by zároveň skomplikovalo kontrolu nelegálnych dovozov odpadov a ich vysýpanie na nelegálne skládky. Mimochodom, už sme uviedli, čo je každému jasné: že ak by pôvodný návrh EK prešiel, medzi cieľové krajiny dovozu odpadu z celej Európy by sa celkom určite zaradilo aj Slovensko. Zároveň je jasné – už aj podľa reakcií na odhalenia nelegálneho dovozu odpadov, či podľa toho, ako sa skončil zámer postaviť v Šali spaľovňu nebezpečného odpadu – že by to rozhodne nebolo v záujme našej verejnosti. A tak je zaujímavé pozrieť sa, ako v tomto prípade obhajovali záujmy Slovenska jednotliví europoslanci. Zo slovenských europoslancov podporili požiadavky environmentálnych organizácií Vladimír Maňka, Monika Beňová a Miloš Koterec (všetci traja za Smer-SD), Milan Gaľa a Zita Pleštinská (obaja za SDKÚ-DS). Naopak hlasoval volebný líder Dzurindovcov a veľký národovec Peter Šťastný (SDKÚ-DS), ktorý sa za nás tak obetoval, že vymenil blahobyt amerického športového „dôchodcu“ za ťažký a náročný chlebík europoslanca. Ale aj Anna Záborská a Miroslav Mikolášik (obaja za KDH, ktoré vyhlasuje, že treba viac bojovať za národné záujmy a viac vychovávať mladých k vlastnenectvu) pokojne zahlasovali za preklasifikovanie spaľovní na „zhodnocovacie zariadenia“. A teda za zasypanie Slovenska odpadom zo Západu. Recyklujeme už aj na Slovensku Ešteže väčšina europoslancov rozmýšľa zdravým sedliackym rozumom a nepodlieha lobingu obchodníkov so smradľavým a často aj nebezpečným odpadom. Európska komisia už teda musela začať s prípravou legislatívy, podľa ktorej by sa špekulácie s odpadom mali stať trestným činom. Podľa slov európskej komisárky pre životné prostredie Barbary Helfferichovej by ľudia, ktorí sa previnia proti životnému prostrediu, či už prepravou alebo likvidáciou toxického odpadu, mali skončiť vo väzení. Európsky parlament zároveň odhlasoval, že každý členský štát musí do roku 2020 recyklovať polovicu komunálneho a 70 % priemyselného odpadu, čo presadzovala organizácia Priatelia Zeme a ďalšie slovenské mimovládne organizácie. Tento cieľ už dosahuje Rakúsko, Belgicko, Nemecko a Holandsko. Na Slovensku sa zatiaľ recykluje približne 20 percent komunálneho odpadu – pričom hranica 50 % je do roku 2020 reálna, najmä ak zoberieme do úvahy dynamiku tohto procesu. Veď v rokoch 1995 až 2003 sa krajinám EÚ podarilo objem recyklovaného odpadu zdvojnásobiť. Europoslanci zároveň vyzvali národné kabinety, aby zaviedli triedený zber hlavných recyklovateľných materiálov a Európsku komisiu, aby do júna budúceho roku navrhla smernicu o bioodpade. Spaľovanie odpadov zbytočne mrhá vzácnymi zdrojmi, ako sú kovy, plasty alebo drevo. Tie musia byť znovu vyrobené a spracované, čo zvyšuje našu závislosť drahého dovozu. Okrem toho to má dopad aj na zamestnanosť. Ak sa totiž recykluje 10-tisíc ton odpadu, vytvorí sa tým v priemere 250 nových pracovných miest. Ak sa ten istý odpad spáli, prácu si nájde iba 20 ľudí. Okrem ekonomických faktov hovoria v prospech recyklovania aj ekologické dôvody. Tým, že vo Veľkej Británii funguje efektívny program recyklovania papiera, skla, plastov a kovov, vypustí sa do ovzdušia ročne (oproti spaľovaniu) až o 15 miliónov ton oxidu uhličitého menej. Je to, akoby z ciest zmizlo tri a pol milióna automobilov, ktorých výfukové plyny tiež radikálne prispievajú ku globálnemu otepľovaniu. Výhodná investícia Aj toto sú dosť pádne dôvody na to, aby sme u nás recykláciu podporovali výraznejšie než doteraz. Vláda a predstavitelia samosprávy by mali zabezpečiť, aby Recyklačný fond fungoval transparentnejšie a viac podporoval reálne projekty. Firmám zameraným na skutočné zhodnocovanie treba pomôcť najmä hradením všetkých nákladov na zber druhotných surovín. Takéto dotácie totiž im – a nielen im – znižujú náklady, no zároveň propagujú a zviditeľňujú recykláciu medzi obyčajnými ľuďmi. Dnes už prestáva byť problémom samotná recyklácia, oveľa väčším problémom je, aby ľudia (nielen doma, ale napríklad aj na pracoviskách) triedili odpad sústavne a druhotné suroviny zbierali systematicky. O peniaze fondu by sa mali viac uchádzať samosprávy a (ich) školy, lebo výchovné pôsobenie na deti a mladých ľudí je z hľadiska budúcnosti kľúčové. Napríklad má zmysel zamerať sa na zberateľské súťaže, a na druhej strane sa nesmie stávať, že nádoby na separovaný odpad ostávajú plné. Samosprávy sa musia v týchto otázkach správať zodpovednejšie, ale Recyklačný fond by im mal viac pomáhať ich aktivity financovať. Iba vtedy to nebudú vyhodené a „preprané“ peniaze, ale výhodná investícia pre celú spoločnosť. Separácia odpadu a jeho maximálna recyklácia môže mať výrazne pozitívne ekonomické dopady a reálne môže prispieť k udržateľnému hospodárskemu rastu, lebo odpady – o tom niet pochýb – budú v budúcnosti nevyčerpateľným zdrojom surovín. Zároveň ide o významný krok na ochranu životného prostredia. A to je dosť dôvodov, aby sme jednému i druhému venovali viac pozornosti. Autorka tému spracovala z materiálov PriateĽov Zeme – SPZ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama