Jedným vývoj prináša osoh, druhí sú obeťami

Eugen Gindl, novinár, spisovateľ a scenárista Narodil sa v r. 1944. Vyštudoval žurnalistiku, neskôr v západnom Berlíne aj publicistiku a politológiu. Pracoval v týždenníku Život, pôsobil ako publicista a scenárista na voľnej nohe. Pred novembrom 1989 sa aktívne sa zúčastňoval na ochranárskych aktivitách, bol jedným zo spoluautorov dokumentu Bratislava nahlas. Počas novembrovej revolúcie bol členom Koordinačného centra VPN, začal vydávať časopis Verejnosť. Neskôr bol šéfredaktorom slovenskej verzie Stredoeurópskych novín, publikovaných v denníku Sme. Založil a redigoval mesačník OS. Od roku 1989 dodnes je aj šéfredaktorom mesačníka Kozmos. V roku 2006 vyšla kniha-dialóg Two Up, v ktorej diskutuje s Fedorom Gálom o globálnych problémoch. S hosťom Slova sa rozprávali Ivan Lesay a Michal Polák Boli ste aktívnym účastníkom novembrovej revolúcie, vydávali ste časopis VPN, priatelíte sa s Fedorom Gálom. Názorovo sa však vaše cesty rozišli, ako vidieť aj na knižke Two Up. Dokonca vás začali označovať za ľavičiara. Domnievate sa teda, že po roku 1989 sa stala chyba? Nabral vývoj podľa vás nesprávny smer? – V rokoch pred zlomom v roku 1989, počas revolúcie i krátko po nej sme mali istú predstavu, ako by mal vyzerať vývoj v štáte aj vo svete. Naivnú predstavu o postupnej, premyslenej transformácii. Rozhodne si nikto nepredstavoval reštauráciu kapitalizmu z konca 19. storočia. Vzorom nám bol najmä sociálno-liberálny model v západnej Európe, ktorý v priebehu posledných šesťdesiatich rokov umožnil obyvateľom západnej Európy, najmä štátom EHS a EÚ, prežiť zlatý vek, v ktorom kvalita života radových obyvateľov dosiahla úroveň, aká nemala v minulosti obdobu a obávam sa, že ani v najbližších desaťročiach takú kvalitu života nikto nedosiahne. Predstavy sa však rýchle zrútili. Vo svete, v ktorom žijeme, dominujú konkrétne sily a tie diktujú pravidlá hry. Malé koliesko v súkolí sa nemôže pohybovať inakšie ako ostatné. U nás sa veľmi rýchle začala presadzovať odroda kapitalizmu, ktorý sa považuje z hľadiska istých parametrov za mimoriadne efektívny. Myslím si, že ak bude tento kapitalizmus vo svete ďalej pokračovať, pripraví pôdu na reparát autoritatívnych ľavicových i pravicových režimov. Vráťme sa ešte k tej pôvodnej predstave, i keď ste ju označili za naivnú. V čom konkrétne spočívala? – Existovala predstava, že do verejného priestoru naozaj vstúpia občania, že sa na ňom budú podieľať nielen ako voliči, ale ako množina subjektov, ktoré sa budú aktívne podieľať na zmenách. Že sa začnú spontánne organizovať a vstupovať do verejného priestoru nie preto, že im to niekto prikazuje, ale preto, lebo sami pociťujú potrebu na svojej úrovni ovplyvňovať vývoj a kontrolovať ho. Boli sme presvedčení, že dôjde k múdrej decentralizácii kompetencií i peňazí. Verili sme, že demokratická, otvorená spoločnosť, postavená na aktivite občanov sa bude významným spôsobom podieľať na správe vecí verejných. Spoločnosť sa však vyvíjala inakšie. Napriek tomu, že máme pestré súostrovie najrozličnejších občianskych združení, ovplyvňovať významnejšie rozhodnutia partokracie môžu iba minimálne. Nielen pre zlyhanie ľudí, ale najmä preto, že sa im, najmä v posledných rokoch, upiera legitimita pôsobenia vo verejnom priestore. Legitimitu im upierajú aj tí, ktorí sa ešte pred dvadsiatimi rokmi slovom občan priam zaklínali. Hovoria: legitimitu máme iba my, čo sme prešli ohňom volieb. Vy ostatní ste nezodpovedná čeliadka, ktorá sa mieša do vecí, do ktorých ich nič nie je. Najhoršie je, že občan je zaháňaný do pasivity aj na úrovni samospráv, ktoré riešia problémy zo dňa na deň, bez vízie, bez perspektívy. Nikto sa nepýta občanov, ako by mal vyzerať povedzme Krtíš alebo Dobšiná o desať či dvadsať rokov, aké sú alternatívy s prihliadnutím na reálne možnosti, aké sú ich priority. A ľudia, potenciálni občania, upadajú do pasivity. Až na výnimky, keď sa hŕstky ľudí a ich záujmov dotkne absolútna arogancia investorov a zodpovedných úradov, ktoré často bývajú korumpované, veci sa dejú bez účasti verejnosti. Takto sme si to predstavovali? V čom vidíte príčinu toho, že z rozsiahleho počtu občianskych združení sa tak málo venuje spomínaným hlbším potrebám? – Koľko je takých organizácii, ktoré sú relatívne nezávislé? Ktorých „softvér“ je nezávislý od tých, ktorí na to dávajú peniaze? Máme vyše 20 000 občianskych združení, ale väčšina z nich bola založená pragmaticky, kvôli presadeniu nejakého konkrétneho zámeru. Keď sa cieľ dosiahne, vyhasnú. Tých naozaj aktívnych občianskych združení, ktoré kompetentne a ostražito monitorujú nejaký priestor je nanajvýš niekoľko desiatok. Ukázalo sa, že aj v prípadoch, keď od osvedčených, „zabehaných“ organizácií v zahraničí prišli peniaze a „softvér“, nie vždy to fungovalo. Napríklad v oblasti životného prostredia bol neraz dovezený „softvér“ ťažko aplikovateľný na našu mentalitu. „Greenpeacovská“ ideológia v podmienkach východnej Európy nefungovala efektívne. Ľuďom sa zdala príliš razantná. Toto súostrovie imputovanej demokracie však zlákalo mnohých veľmi dobrých ľudí s charizmou, ktorí mohli organizovať ľudí, ktorí mali idey, ktorí vedeli reagovať na aktuálne problémy. Získali zabezpečenú existenciu, púšťali sa do viac či menej úspešných akcií, ale napokon zväčša spohodlneli. Nie je veľa takých, čo nerezignovali. Napríklad Juraj Zamkovský a Priatelia Zeme – CEPA si udržali relatívnu autonómiu. Vychádzajú z toho, čo vidia okolo seba, reagujú na to a pritom nestrácajú zo zreteľa, že sú neveľkým slovenským združením. Vidia a riešia problémy v kontexte slovenských možností, ale aj v kontexte toho, čo sa vo svete deje. Možno aj v dôsledku tohto zahraničného „softvéru“ i zahraničných peňazí sa mnoho ľudí na Slovensku znechutene od „tretieho sektora“ odvracia. Doplácajú potom na to práve opravdivé, zo skutočných koreňov vyrastajúce občianske aktivity a organizácie. - Je čudné, že aj mnohí ľudia, ktorí dozreli v protoobčianskych štruktúrach alebo boli protagonistami zmeny, sa dnes pýtajú, čo je to vôbec „občianska spoločnosť“? Čo sú to občianske združenia, čo tu hľadajú? Veď len to, čo dnes hovorí Klaus – mnohé absolútne zásadné agendy klasifikuje ako úplne škodlivé. V jeho najnovšej knihe, Modrá, ne zelená planeta, hodnotí environmentalistov, hjumanrajtistov ako ľudí, ktorí sa pod zelenou maskou snažia o obnovu komunizmu, čo je podľa mňa neuveriteľná vec. To znamená, že inými slovami hovorí – nemáte legitimitu na to, aby ste vo verejnom priestore fungovali ako politické skupiny. Nemáte legitimitu na to, aby ste nás, ktorí sme boli zvolení, kontrolovali. Vy len dobre počúvajte to, čo vám prostredníctvom médií hovoríme a snažte sa vyžiť tak, ako viete. Osemnásť rokov po revolúcii, ktorá hlásala presný opak. A nikto na to, najmä z tých, čo majú reálny vplyv, na to patrične nereaguje. Partokracia zvíťazila... Kde na Slovensku – alebo širšie – vo východnej Európe, by ste ešte videli nádej na nejakú zmenu, občiansku aktivizáciu? V rámci tzv. alterglobalizačného hnutia vznikli rôzne regionálne sociálne fóra. Čo si myslíte o týchto aktivitách? – Poviem vám, že v osemdesiatych rokoch, keď sme robili Bratislavu nahlas, sme vedeli oveľa viac o tom, ako pracujú alternatívne skupiny či už v Nemecku alebo v Amerike. Vedeli sme, že sa ten typ aktivizmu v našich podmienkach nedá napodobniť. Jednoducho, bez demokracie občianska spoločnosť iba sliepňa. Po revolúcii sa občianski misionári objavili aj u nás. Zdalo, že nebude problém tie občianske ohniská nejakým spôsobom založiť a „rozfungovať“. Počiatočná eufória sa rozplynula, aktivisti spohodlneli. Údernosť pružnej, spontánnej reakcie nahradila postupne plánovaná agenda. To všetko partokracii vyhovuje. Čo by sa muselo stať, aby občianska spoločnosť opäť ožila? Musel by vzniknúť problém alebo množina problémov, ktoré by kritická časť spoločnosti považovala za neúnosné. Napríklad v Poľsku sa teraz formuje významná spoločenská odozva na to, čo robí tamojšia vláda. U nás sa dnes veľa operuje s pojmom sloboda. Obyčajne sa tým chápe sloboda politická, ústavne zaručená možnosť využívať rôzne práva. V jednej verejnej diskusii nedávno sociologička Zuzana Kusá poukázala na to, aká dôležitá je pre bežného človeka sloboda iného druhu – sloboda od existenčných starostí, ktoré mu inak zabraňujú akokoľvek sa realizovať mimo veľmi úzkeho okruhu práce a nanajvýš ešte rodiny. – Človek, ktorého tak pohlcujú starosti každodennej existencie, práce, nutnosti živiť rodinu a kompenzovať to zdvojenou robotu a nasadením, nemá energiu ani na to, aby vstúpil do verejného priestoru čo i len ako pasívny jedinec, ktorý sa len k niečomu pridá. A na to, aby on sám nejakú iniciatívu rozbehol, už vôbec nemá energiu. Nepohnú ním ani veci, ktoré sa ho bezprostredne týkajú. Posledná vláda mohla zaviesť mimoriadne razantné reformy tak rýchle iba preto, že kultúra legitímnej občianskej sebaobrany na rozličných úrovniach je na Slovensku minimálna. To konštatovali aj povedali štátnici okolitých štátov: „U nás by nás hnali do čerta, keby sme to robili takýmto spôsobom“. Na druhej strane treba povedať, že tá minulá vláda by bola bývala hlúpa, keby takúto situáciu nevyužila. Aké to podľa vás malo dôsledky? – Tí, čo majú z reforiem osoh, ich vnímajú pozitívne. Tí, ktorí sú ich obeťami – či už trvalými alebo dočasnými – sú nespokojní. Všetko je vo vývoji, ale ten vývoj je akýsi nezreteľný. Vo verejnosti silnie pocit, že stráca nad ním kontrolu. Nedokážeme veci kvalifikovať, pomenovať. Nedostávame sa do verejného priestoru, do médií. Ani v centre, ani na perifériách. A keď sa aj do verejného priestoru dostaneme, neraz sme bezradní, nepripravení. V súčasnosti sa rado argumentuje, že ak štát nezasahuje do vývoja spoločnosti, práve vtedy sa darí všetkým najlepšie, vrátane ľudí na okraji spoločnosti. Inými slovami, ruky preč – a ono to pôjde samo. Myslíte si, že je to tak? – Tak to určite nie je. Je to prechodné obdobie. Otváranie nožníc sa berie ako čosi samozrejmé, priam ako symptóm ekonomicky fungujúcej spoločnosti. Rafinovane prezentované štatistické údaje túto ilúziu upevňujú. Navyše: svet je otvorený, každý má možnosť postarať sa o seba (aj o rodinu?) v čoraz širšom priestore... Aký však má únik státisícov najaktívnejších ľudí do zahraničia dopad na občiansku spoločnosť? Chýbajú im ako organizátori aktívnej občianskej sebaobrany, ako autori a realizátori premyslenej taktiky a stratégie v reálnom priestore. Občianska spoločnosť chradne, uťahuje sa do zatrpknutej defenzívy. Ani tí, čo odišli však nemajú na ružiach ustlané: kým sa nejakým spôsobom etablujú v novej komunite, kým začnú vnímať jej problémy, to trvá dlhé roky. Aktívnymi občanmi sa nestanú ani vtedy, keď im udelia občianstvo. Tak sa stráca občianska aktivita miliónov... Aby sme sa vrátili k predstave, že stačí, aby štát dal od všetkého ruky preč – vy s ňou teda nesúhlasíte. Ako sa však dá určiť, kadiaľ vedie hranica, pokiaľ sú ešte zásahy štátu legitímne – a odkiaľ už znamenajú obmedzovanie slobody? - Je veľmi ťažko definovať, kde je tá hranica. Každá spoločnosť sa nachádza v istom štádiu vývoja, ktorý by mala sama reflektovať, zisťovať, aký podiel alebo úroveň zasahovania štátu sú úmerné tomu, čo spoločnosť potrebuje. Keď sa stretnem s ľuďmi, ktorí až soptia, keď sa hovorí o štáte, začnem veľmi jednoduchým príkladom: štát na základe štatistík, rozborov nehôd na cestách prišiel na to, že jazdiť so zapnutým pásom je bezpečnejšie a nariadil zo zákona, že si ho treba zapínať. Štát takto obmedzuje slobodu občana, policajt ho dokonca za neuposlúchnutie sankcionuje, ale pozitíva sú jednoznačné. Menej ľudí na cestách hynie, menej ľudí utrpí ťažké zranenia. Alebo iný príklad: keď sa zistilo, že ak sa malým deťom dáva fluór, budú mať lepšie zuby, štát sa o to postaral a výsledok sa dostavil. To sú tie najjednoduchšie príklady. Často cestujete po Slovensku. Odhliadnuc od štatistík, ako sa podľa vašich pozorovaní prakticky prejavujú rôzne dôsledky ekonomickej politiky? – Na Slovensku je zvláštne, že dopady ekonomických reforiem, o ktorých sme hovorili, na väčšine ľudí nepozorujete. Nevidieť u nás v porovnaní s okolitými krajinami žobrákov, ba i počet houmlesákov je, okrem Bratislavy, neveľký. Slovák nerád prizná verejne, že je na tom zle. Aj keď človek narazí takmer na dno existencie, všelijako to zliepa, používa všelijaké, už v minulosti overené technológie prežitia, ale navonok biedu neukazuje. Ale keď s ľuďmi rozprávate a povedia vám, akým spôsobom žijú posledných desať dní v mesiaci, alebo ak idete s nimi a vidíte, ako Lidli vyberajú tovar do košíka, či dve škatuľky sardiniek alebo jednu, je vám to jasné. Alebo keď vám povedia, čo to znamená mať dvoch vysokoškolákov na vysokej škole v Bratislave, pričom každý stroví šesťtisíc iba na najnutnejšie výdavky... Komu za to, podľa vás, ľudia pripisujú zodpovednosť? Sebe samým, alebo vláde? - Je zaujímavé, že to roztrpčenie sa ventiluje ani nie tým, ako ľudia žijú či aká politika to spôsobila – ale najmä názorom, že všetci, ktorí nás riadia, sú svojím spôsobom buď skorumpovaní alebo podvodníci. To v ľubovoľnom meste to vedia veľmi presne pomenovať. A samozrejme s rovnakou „zasvätenosťou“ posudzujú aj veľkú politiku. Veľká politika znamená stranícka politika. Vo svete sa často hovorí o kríze demokracie – volebná účasť upadá, strany s rôznymi ideológiami v skutočnosti sledujú tú istú politiku. Existuje nejaký recept, ako demokraciu opäť oživiť? – To, čo zažívame dnes v demokratickom svete je konjunktúra partokracie čiže stranovlády resp. vlády strán. Je to samozrejme otvorenejší systém, ako bola vláda jednej strany, ale má svoje čoraz viditeľnejšie chyby. A bežný občan to cíti. Pýta sa: „Oni ma zastupujú? Nanajvýš formálne... Čo s tým? Nepôjdem voliť, alebo budem voliť tú stranu, ktorá mi je najbližšia z hľadiska čoho? Povedzme hodnotovo? Veď ich program sa ani zďaleka nekryje s mojimi očakávaniami. Budem teda voliť „to najmenšie zlo“...?“ To sú dilemy, ktoré každý rieši po svojom. Z presvedčenia, alebo s pochybnosťami. To je demokracia... Ale: najznepokojujúcejším trendom je to, že ľudia strácajú vieru v to, že môžu reálne vplývať na politiku. Za východisko nepovažujú ani možnosti, ktoré ponúka občianska spoločnosť... Prečo to už za východisko nepokladáte? - Pre bežného človeka, ktorý cíti problém, to východisko veľmi nie je. Nevie, ako má aktívne vstúpiť do verejného priestoru, ako sa má angažovať. Keď vznikne bezprostredné ohrozenie nejakou vonkajšou činnosťou, ktorá je dokázateľne protizákonná, za ktorou cítiť korupciu, horko-ťažko sa objavujú nejaké skupinky, ktoré sa proti tomu postavia. Keďže sa toho občas zúčastňujem, vidím, ako ťažko je doviesť ľudí k tomu, aby protestovali, bránili svoje záujmy aspoň v rámci možností, ktoré im demokracia umožňuje. Je málo ľudí, ktorí na seba tú ťarchu organizátorov prevezmú. A keď ju aj prevezmú, naraz sú bezradní, nevedia, ako sa má sformulovať v rámci platných paragrafov základný dokument, povedzme petícia. Pritom hovorím o hlavnom meste. Presadiť sa potom zoči-voči zastupiteľom, teda poslancom na mestskej úrovni, diskutovať s nimi, presvedčiť ich, keď fakty hovoria jasnou rečou... Veď my vôbec nemáme v rukách osud Bratislavy. Poznáme len výsledky akýchsi viac či menej dôveryhodných výhľadových prognóz, ktoré si objednali starostovia. Väčšina si hovorí, že už len pri stredne optimistickom scenári integrácie Európy bude Bratislava jedným z hlavných uzlov kontinentálneho rozvoja. Sme pripravení ochrániť to mesto pred dôsledkami, keď sa sem začnú hrnúť silné finančné skupiny, vykupovať pozemky a stavať na nich po skorumpovaní zodpovedných to, čo chcú? Máme teraz v rukách návrh územného plánu, do ktorého sa väčšina vážnych pripomienok občanov nezapracovala. Máme hlavného architekta, ktorý nemá kompetencie rozhodovanie zásadne ovplyvniť. Ako môžu prostí občania v neprehľadnej pavučine skrytých vzťahov všetko ustrážiť? Ťažko, zvlášť, ak majú takúto aktivitu vyvíjať popri každodennom existenčnom zápase, ako sme už spomínali... - Podľa mňa je mimoriadne povážlivé, že sa (ako dnes hovoria sociológovia, napríklad Keller i ďalší), stráca stredná trieda. Vývoj kapitalizmu spôsobuje, že skupina, ktorú sme nazývali strednou triedou, je čoraz nepočetnejšia, stráca vplyv. Nožnice sa otvárajú: na jednej strane sú tí, ktorým vývoj prináša osoh, na druhej strane sú tí, ktorí sú jeho obeťami. Medzi tých druhých sa prepadajú aj tí, čo tvoria strednú triedu: živnostníci, drobní podnikatelia, ale aj predstavitelia povolaní, ktorí k strednej triedy vždy patrili, napríklad učitelia. Zmena režimu a reformy čo následovali nevytvorili podmienky, aby mohli dobre odštartovať, aby prosperovali, aby sa stali oporami spoločnosti. Ale tento trend sa prejavuje aj inde, či už v Mexiku alebo v Spojených štátoch. Mnohé krajiny poznáte aj z vlastnej skúsenosti, nedávno po strednej Amerike. Dokonca ste predpovedali súčasnú vlnu ľavicových vlád v tejto oblasti. - V knižke Two Up som napísal, že do piatich rokov bude mať väčšina štátov Latinskej Ameriky ľavicové vlády. Stalo sa tak v priebehu dvoch rokov, ako dôsledok neoliberálnych reforiem. Na tomto kontinente vznikla zásadne nová, iná situácia, ale nie som presvedčený, či tieto vlády dokážu už teraz do tej miery nájsť spoločnú reč, spoločný spôsob legitímnej politickej, ekonomickej sebaobrany. Či sa dokážu efektívne integrovať, stabilizovať svoje režimy na platforme novej vízie. Obávam sa, že ten vývoj bude skôr chaotický, nepríliš efektívny a po ľavicových vládach opäť prídu rôznofarebné pravicové vlády s rozličnou intenzitou represie. Viaceré z dnešných vlád v Latinskej Amerike sa inšpirujú Kubou. O vás je známe, že nezastávate stereotypný postoj väčšiny slovenských médií k tejto krajine. Asi by ste súhlasili s tým, že ide na miestne pomery o vyspelú krajinu a že mnohé jej výsledky sú hodnotné. Napriek tomu by ste však, pre svoje názory na mnohé otázky, boli na Kube asi disidentom. Nevidíte v tom rozpor? - Jedno s druhým sa podľa mňa nevylučuje. Na jednej strane si myslím, že kubánsky režim má právo brániť všetko pozitívne, čo dosiahol napriek štyridsiatim rokom amerického embarga. Na druhej strane verím, že vývoj vo svete – Američania stroskotali na Blízkom východe, na Kube sa objavili ložiská nafty – pripustí „vietnamskú cestu“ ďalšieho rozvoja Kuby. Bez ohľadu na to, či bude v pozadí Fidel Castro a na scéne sa objaví nejaký jeho zástupca na čele „vlády národného dorozumenia“. „Vietnamská cesta“ znamená, že budú prepustení disidenti, že sa nebudú robiť veľké reštitúcie, že nebudú dva milióny majetkových procesov. Že vznikne dočasná vláda zložená z disidentov – španielskych, amerických, domácich – a na dialóg pripravených ľudí zo súčasného establišmentu. To by bola tá najlepšia cesta. V decembri, keď tam boli oslavy vylodenia Granmy, zavítalo do Havany viac amerických kongresmanov, ako za celé obdobie existencie Kuby. Veľké naftárske spoločnosti by v kubánskych vodách nerady videli čínskych naftárov. Scenár vietnamskej cesty je reálny. Ak by prišli Američania a nadiktovali razantnú transformáciu, dôjde k fatálnym problémom. Sedemdesiat percent populácie Kuby tvoria černosi a mulati, ktorí sú dnes aj vo vysokých funkciách. Režim im dal možnosť dôstojne sa uplatniť, a preto ho podporujú. Sú to kvalifikovaní ľudia. A zrazu by bolo všetko po starom. To by bola katastrofálna vec. A Američania, ktorí sú predsa len pragmatici už navrhli zákony, že ich naftárske spoločnosti môžu, hoci nepriamo, podporovať zahraničné firmy pracujúce pre Kubáncov a budú im dodávať technológie. Kubánsky naftový boom prinesie vysoké zisky pre všetkých zúčastnených. Podobne sa zaujímate aj o zapatistov, povstalecké hnutie, ktoré vzniklo zhruba pred dvadsiatimi rokmi v mexickom štáte Chiapas... - Zapatisti uskutočňujú čosi, čo politológovia nazvali postmodernou revolúciou. Postmodernou, lebo zmena nepredpokladá násilnú zmenu režimu, ale postupný, gradualistický, organický vývoj v rámci daných možností. To základné, čo vytvorila táto skupina ľudí, je inšpirujúce pre celý kontinent. Niekoľko ľudí s víziou odišlo do Chipasu a dali sa do práce spolu s domorodcami, Indiánmi. Spolu so štruktúrami katolíckej cirkvi, vidieckymi duchovnými, ktorí sú presvedčení, že pomoc domorodcom je najefektívnejším nástrojom evanjelizácie. Učia ich písať, učia ich efektívnejšie hospodáriť... Čo na mňa urobilo najväčší dojem: povedali im, vy nemusíte to, čo vyprodukujete, fazuľu, kukuricu či iné plody predávať len tu v okruhu desiatich kilometrov. V Amerike je kopa vegetariánov, sú tam reťazce supermarketov, v ktorých ekologicky čisté potraviny môžete predať za výhodné ceny. Prostredníctvom internetu vytvorili takúto ponuku – a funguje to. Alebo povedali: turisti sem chodia kvôli vám. Prečo by to mala sprostredkovávať nejaká cestovná kancelária z hlavného mesta, alebo zo zahraničia? Vytvorte si svoju vlastnú. Je to veľký krok dopredu. Je to jedna z možností, ako tým ľuďom pomôcť. Človek, ktorý toto počúva na Slovensku, si však môže povedať – je to krásne, ale čo s tým u nás? V týchto oblastiach možno ešte prežívajú stáročné kolektívne kultúry, ale ako ste sám povedali, u nás je schopnosť spoločenskej kolektívnej sebaobrany veľmi malá. - Prebieha individualizácia, možno aj spontánna, ale aj úplne riadená. Myslím, že vyhovuje tým, ktorí majú moc. Pozrime sa už na to základné heslo: zoberte si svoj život do vlastných rúk. Na jednej strane hovoríme, že svet sa globalizuje, integruje a tieto procesy generujú anonymné, neznáme sily s netransparentnými zámermi, miliardy virtuálnych transakcií s nepredvídateľnými dopadmi ovplyvňujú náš každodenný život. Dokáže normálny človek, utopený v každodennosti, čeliť dôsledkom tohto vývoja? Ocitol sa v postavení „sám vojak v poli“. Nevie sa brániť, pretože zväčša nevie, proti čomu a ako sa má brániť. A tá individualizácia, toto osamievanie „človeka-milióna“ je proces, ktorý je zlovestný, pretože reálnu povahu týchto procesov zahaľujú dokonca aj médiá verejnej služby. Čo presne pod tým myslíte? - Elektronické médiá verejnej služby, ako nás to učili, by mali mať tri funkcie: informovať, vzdelávať a zabávať. Vzdelávacia funkcia médií klesla na úroveň, ktorú dnes sledujeme. Vidíme, že médiá sú často naozaj len prostriedkom idiotizácie, debilizácie a najmä infantilizácie. To ma absolútne rozčuľuje, pretože už s nami hovoria naozaj ako s deťmi. Je to fatálny trend. Súvisí to aj s tým, že sme sa úplne vzdali osvietenských modelov vzdelávania. Ak nevytvoríme v dohľadnom čase vzdelanejšiu spoločnosť na všetkých úrovniach, staneme sa gastarbeitrami vo vlastnej krajine. Akým spôsobom by sa dalo podľa vás dosiahnuť, aby sa nenásilným spôsobom opäť viac presadzovala vzdelávacia úloha médií? – Verejný priestor je našťastie stále dosť pestrý. Len žiaľ, v médiách je síce veľa diskusných relácii, ale väčšinou vidíme iba dvadsať hlavných protagonistov, neraz, v priebehu jediného dňa, vystupujú aj v troch diskusných reláciách jednostaj omieľajú to isté Tie diskusie sa však väčšinou sústreďujú len na najaktuálnejšiu politiku. Čo sa týka tém, ktoré nie sú aktuálne, ale rovnako dôležité, či už domáce, alebo kontinentálne, globálne, o tých sa v našich médiách nediskutuje. Problémom je aj to, že to, čo nazývame zo zotrvačnosti „občianska spoločnosť“, negeneruje dostatok ľudí pripravených na takéto diskusie, aj keby ich tam prizvali. Pretože nie je jednoduché na úrovni zvládnuť obsah – človek má trému, vidí tam celebrity, má problém byť argumentačne vybavený tak, aby obstál aj s ministrom. Nie je ľahké takú kritickú, čo aj minimálnu množinu vygenerovať. Keby aj bola možnosť, že by ich do týchto diskusií prizývali. To je, myslím veľká rezerva, len to všetko závisí od toho, ako bude verejnoprávna televízia samu seba vnímať. Na vašej diskusii s Fedorom Gálom je zaujímavé aj to, že hoci ste spolu hlboko nesúhlasili, zachovávali ste určitú úroveň. Na Slovensku to nie je veľmi zvykom. Ľudia sa navzájom ani nepočúvajú, nadávajú si, nálepkujú sa, nesnažia sa ani len porozumieť opačnému argumentu... – Namiesto toho, aby tu prebiehali kvalifikované diskusie na rozličné témy, sa ako mantry a zaklínadlá opakujú isté slová, isté slogany, isté vety, citácie istých autorov. Pre mňa je nepochopiteľné, ako v otvorenej a demokratickej spoločnosti, v ktorej sú prístupné informácie z celého sveta – ako je možné, že ľudia, ktorí sú aj vzdelaní, o ktorých vieme, že sú inteligentní, sa do takej miery stotožnili s prevládajúcou ideológiou istého centra, že to opakujú ako verklíky. Keď to porovnáme so situáciou v päťdesiatych rokoch, tak vtedajší majú v mojich očiach aspoň isté alibi. Pretože žili v totalitnom systéme a ak sa verejne niečo kritizovali v médiách, postihli ich sankcie. Pretože neboli takmer žiadne zdroje vonkajších informácií. Dnes žijeme v demokracii a môžeme využívať všetky dostupné informácie. Napriek tomu verejný priestor ideologizujeme. Nad tým sa treba zamyslieť. Čo to je? Prečo? Sú to ľudia, ktorí majú z toho istý osoh? Iste, sú medzi nimi aj takí. Ale sú medzi nimi aj ľudia, ktorí z toho žiaden osoh nemajú – ale tu v krčme alebo kdekoľvek zanovito budú trvať na niektorých veciach. Hoci fakty, ktoré zverejňujú médiá, objavujú sa v knihách, sú verejne dostup-né, svedčia o niečom inom. Nie je to tým, že sa v nich ešte stále reprodukuje odpor voči bývalému režimu? Takže zásadne odmietajú čokoľvek, čo možno len vzdialene pripomína jeho ideológiu? – Sociálny psychológ vám povie, že po významnom zlome sa v správaní jednej časti obyvateľstva prejavuje zotrvačnosť, u druhej radikálne popretie, pričom tretia, tá najpočetnejšia sa prikrčí a vyčkáva. Politický boj prebieha medzi prvými dvoma skupinami, okrem iného aj o hlasy tých pasívnych. Z tých, ktorí aktívne vstúpili do revolúcie, mnohí prešli až k opačnému mantinelu a opierajú sa oň dodnes. Musí asi uplynúť mnoho rokov diskusií, kým sa opäť v strede medzi mantinelmi nejako vykryštalizuje optimálna cesta, kým vzniknú nové agendy, nové slová, nové slogany, nové vízie. Lebo už sa blížime k času, keď tú novú víziu budeme musieť prezentovať. Víziu nemáme. Nemyslím iba na Slovensku, nemyslím len v strednej Európe, neexistuje ani globálna vízia. Ľudia presvedčení o jedinej správnej ideológii, ktorú považujú za pravdu, hovoria, že sa bez vízie dobre zaobídeme. Lebo vízie sú vraj sestrami utópií a utópie sa časom premenia na dogmy, ktoré treba strážiť, lebo ochromujú demokraciu. Nijaká zdravá spoločnosť sa však bez reálnej vízie nemôže efektívne rozvíjať. Vízie sú významné zdroje sociálneho kapitálu. Pretože spoločnosť, ktorá sa neupína k nejakým cieľom, reálnym, konkrétnym, príťažlivým – takáto spoločnosť stráca sociálny kapitál, ako sú nádej, dôvera v to, čo sa robí, v transparentnosť vzťahov, v prioritu služby nie skupinovému, ale verejnému záujmu. A tým stráca vieru aj v schopnosť sebaorganizácie. Smeruje skôr k tomu, že ide o to, aby sme nejako prežili – nie aby sme sa správali ako občania spoločnosti, kde sa spolu s inými podieľame o istú, viac či menej priateľnú predstavu o našej budúcnosti, kde spolu môžeme niečo kontrolovať aj ovplyvniť. Z ruín poslednej svetlej budú-cnosti za horizontom sa ešte dymí, minulosť za nami sa preskupuje do nových ornamentov, ale my žijeme utopení v prítomnosti, ktorej nerozumieme. Okolo Vihorlatu (Úryvok) Eugen Gindl Pútnici sa vypravia na Divoký východ Slovenska. Navštívia chýrny jarmok v Snine, ale nič si nekúpia. Hrebeňom Polonín prejdú do údolia, ktoré ľudia opustili, pretože vodu ich priezračných potokov odvádzajú tam, kde industrializácia pitnú vodu znečistila. Cestu im skrížia podvodníci, pašeráci, blázni, ale aj niekoľko poctivých ľudí. Preniknú do oblasti, ktorú kontroluje mafia prevádzačov. Pozorujú hviezdne nebo, počúvajú príbehy zo života, uvažujú o obdivuhodnej prispôsobivosti komunistov, ovládajúcich umenie mentálnej reinkarnácie, ako aj o tom, prečo cena poctivosti na trhu cností neustále klesá. Lektúra nezávislých regionálnych novín Fotografia v týždenníku Pod Vihorlatom, pod ňou nápis: „Užovka stromová na odkvapovej rúre v areáli podniku Chemes. Akoby aj ona chcela potvrdiť, že ochrane životného prostredia sa tu venuje náležitá pozornosť.“ Pesimista: Znížil sa objem výroby, znížil sa objem emisií i kontaminovanej vody. Optimista: O Chemes sa zaujímajú zahraniční investori. Zvýšia výrobu, znížia emisie. Skeptik: Ak sa zvýši výroba, zvýšia sa aj emisie. Zahraniční investori sem prídu aj preto, lebo naša ekologická legislatíva je mäkšia. (A cena pracovnej sily najmenej osemkrát nižšia.) Podvihorlatské noviny: H., podnikateľ z Belej nad Cirochou, nepodal v roku 1998 daňové priznanie, aj keď mal príjem 2 milióny korún, ktorý zdaneniu podliehal. Nepriznaním skrátil daňovú povinnosť o 818 000 korún. Okrem toho od augusta 1997 do decembra 2000 zamestnával najmenej sedem ľudí, ale neplnil ani jednu z odvodových povinností. Zamestnancom zrážal nemocenské a dôchodkové zabezpečenie, zdravotné poistenie a poistenie v nezamestnanosti, zrazené čiastky však do poisťovne neodviedol. Otázky čítajúceho cestovateľa (Reného): „Ako tento daňový únik odhalili? A prečo až po štyroch rokoch? Nezaplatil za dohodenie štátnej objednávky dohodnutú sumu? A čo odvody z iných prác? Robil ich načierno? Koľko mu naparia...? Odpovede, ktoré si, podistým, v týchto končinách nikto nekladie. Titulok v tých istých novinách: Pilotovi F1 (poslanec Jirko Malchárek) chutili pirohy v Rokytove. Kvôli pečeným pirohom s mäsovou plnkou sa o tri mesiace do Rokytova vráti. Z článku o nadčasoch: Jedným z najzákladnejších práv pracujúcich je stanovený pracovný čas. Práca v nadčase je významným zdrojom vysokej nezamestnanosti v okrese. Absolútny počet: 32 259 ľudí (22,12 %). V ponuke je 191 pracovných miest: na jedno pracovné miesto pripadá 37 nezamestnaných. Kto odmieta pracovať nadčas, toho podnikatelia prepustia. S odbormi odmietajú diskutovať... (René: U nás by odbory takého podnikateľa zničili.) Na jarmoku v Snine Cestou na jarmok zaujali Reného tieto nápisy: Talianska zmrzlina vlastnej výroby. Arizona biliard. Reklama nad pekárňou (s vlastnou predajňou): Nie sme najlepší, ale lepších široko – ďaleko nenájdete. Geniálna reklama: štipka chvastúnstva okoreneného sebairóniou vzbudzuje dôveru. Tvorcovia veľkej reklamy, podprahovo útočiaci na podvedomie, sa majú čomu učiť. Sninské jarmoky sú chýrne. Majú stopäťdesiatročnú tradíciu, ale zdá sa, že v posledných rokoch sa držia iba zo zotrvačnosti. Stánky v centre mesta, medzi panelákmi a nevzhľadnými budovami zaskleného železobetónového funkcionalizmu. Výpredaj (najmä) najlacnejších tovarov. Bez nasadenia, bez temperamentu, bez zjednávania... Kam sa podel radostný huriavk starých jarmokov opísaný nejedným klasikom slovenskej literatúry? Rituály radostného handrkovania sa zadrhli. Pripomína to skôr neviemkoľkú reprízu kedysi úspešnej hry s exotickými hercami (Číňania, Vietnamci, Ukrajinci, Moldavania) pred publikom z inej planéty. Šikmookí trhovci už pochopili, že umenie ponúkať tovar sa v týchto končinách, v tejto dobe, nezhodnocuje. Neponúkajú, nevychvaľujú, stoicky čakajú: aziati už dávno skrotili čas, najlepšie vedia, že trpezlivosť ruže prináša... (Zajatci živnosti, kočujúceho klepca. Živnosť: zo slova vyžiť či živoriť?) Kupujúci vo sviatočnom; vyobliekaní do oveľa akostnejších odevov, než aké ležia na pultoch... Zdržanliví, akoby povznesení na rozhraní predstieranej, bolestne oklieštenej kúpyschopnosti. Uprostred jarmočného námestia socha ženy v háve slovanskej bohyne. Podistým stelesnenie slobody, ktorá zmeravela. Po ňou nápis: „Žite, ach žite, tak ako my žiť sme chceli.“ (Citát z ktorejsi Novomeského básne.) Trúchlivá žičlivosť, priam geniálna v novom kontexte. Rovno pred pomníkom obstarožná matróna s kompresorom. Nafukuje farebné balóniky s nápismi: „I love you!“ a „Stará nevrč!“ Clivý, sentimentálny kapitalizmus, ktorý do Sniny zablúdil nevoľky, akoby náhodou. Kolotoče na lúke vedľa hlavného námestia. Pohyblivý smútok. Veľký kolotoč sa krúti s jediným, opitým hulákajúcim pasažierom, ktorý si upíja z otvorenej fľašky; cilingajúca húsenková dráha vezie namosúrenú babku v kroji; tučný, zarastený chlap mrzuto pucuje obrovské labute na detskom ringšpíli. Blikajú svetlá strelníc, z reproduktorov nad nehybným autodrómom buráca ohlušujúca hudba, anglické a české hity, evergreeny spred desiatich rokov. Nad tým všetkým neochotne povievajú dve americké zástavy. Skôr jarmočný op-art ako symbol čohokoľvek. Priestor medzi atrakciami je však takmer prázdny. Aj tu sa medzi ponukou a dopytom vytvorila nepriehľadná stena. „Napriek tomu, že sme ceny vstupeniek znížili“, vraví kyprá majiteľka strelnice s tenkou moldavskou cigarou medzi zubami. Spomedzi panelákov vrúti sa medzi stánky biele „béemvé“ s nápisom: Corgoň, generálny sponzor majstrov sveta v hokeji. Dvaja urastení mladíci dresoch Šatana a Bondru, dlhonohá dievčina v neuveriteľne vypasovaných šortkách, (skrížené hokejky vytetované na ramene), čapujú pivo do malých voskových pohárov. Putujúca reklamná úderka. Koštovka je zadarmo, ale ľudia sa nehrnú. Traja obstarožní muži ostražito chlipkajú pivo, pripravení zdrhnúť, keby sa ukázalo, že sadli na lep a budú musieť zaplatiť. Bez úsmevu sa prizerajú ako sa „corgoni“ snažia prilákať ochutnávačov, počúvajú ich slogany, jedným očkom študujú ligotavú ozdobu na obnaženom pupku pivovarskej manekýny. Nezáujem úderku znechutí. Dievča zavelí: „Páľme do piči. Tu skapal pes.“ Nasadnú do auta, pneumatiky zapištia, úderka sa vydá na ďalšiu cestu. Hysterické finále navodí všeobecné veselie. Staríci sa ohýbajú od smiechu. Renému pivo chutí: „Echter Naturpils. Klasse..!“ Herkules s terčom na zadku Jednou zo sninských atrakcií je Herkules. „Ten supermarket?“ Nie tá socha.“ Železný Herkules stojí pred kaštieľom, ktorý kúpil a dostaval Jozef Rholl, geniálny podnikateľ, „železnik“, muž, vďaka ktorému sa neznáma dedina Snina stala mestom. V čase napoleonskych vojen malo železiarstvo konjunktúru, vyrábali sa z neho kanóny. Rholl objavil vo Vihorlate železnú rudu, v Jozefovej doline otvoril bane, v Snine i na okolí postavil niekoľko železiarní. Po porážke Napoleona sa v Snine vyrábalo rozličné náradie, odlievali sa svietniky, lustre, kríže na hroby. Jozef Rholl, kapitalista so srdcom, (teoretik vertikálnej solidarity), sa o svojich robotníkov staral. Okolo železiarní im postavil domčeky. Urobil veľa pre ľudí, aj pre mesto. Hovorieval: „Ja a moji ľudia sme ako spojené nádoby. Keby treli biedu, ani mne by sa dlho nedarilo.“ Ani najväčší komunisti sa ho neodvážili (ani po víťaznom februári, ani za normalizácie) označiť za buržuja a vykorisťovateľa. Keď Rholl umrel (v roku 1851?), železiarne postupne pozatvárali. Nedokázali udržať krok s gemerskou, coburgovskou a andrášiovskou konkurenciou. Ostal iba Herkules. Antický silák zápasiaci z hydrou uprostred vyschnutej fontány pred kaštieľom. Odliali ho v roku 1841. Prečo práve Herkules? Prečo Jozef Rholl dal do železa zvečniť práve tento z mnohých Herkulových zápasov? Ak sa s Herkulom identifikoval sám, ak je socha symbolom jeho herkulovského úsilia, potom koho stelesňuje trojhlavá hydra so šupinatým, hadím telom? Rholl okolo kaštieľa založil rozsiahly anglický park so zoologickou záhradou. Mesto Snina sa za socializmu rozhodlo Rhollov park rekonštruovať. Pri rieke Ciroche vyrúbali stromy, na voľnej ploche vzniklo futbalové ihrisko; v parku otvorili aj plaváreň (dnes už spustnutú); opodiaľ postavili novú nemocnicu a čističku odpadových vôd. Park sa scvrkol na tretinu. Vzácne košaté stromy vyrúbali a rozpredali ako palivo. Na futbalovom ihrisku pri Ciroche pasie kravu babka Dunajová. Posťažuje sa, že je „na nervy“, lebo už od revolúcie sa súdi s príbuznými o polia, ktoré jej muž zdedil po rodičoch. Strašné, koľko peňazí už presúdila, lebo sudcovia sú podplatení. Odvolala sa aj na najvyššie inštancie, ale „kto tam hore nema svojeho, toho ošaľa“. S nostalgiou spomína na Mečiara: „To bul chlop, nebal še bojovac za Slovensko.“ Dzurindu si neváži: „Ta to len taky cigan, po žobrani chodzi po calym švece.“ Babkina krava prešla futbalovou bránkou k Ciroche a pije vodu pod výtokom z nemocničnej čističky. Vraciame sa k Herkulovi. Až teraz si všimneme, že má na svalnatom zadku klincom vyrytý terč posiaty jamkami po brokoch. Zákerný útok od chrbta si ani nevšimol. Zápas s trojhlavou hydrou mu dáva zabrať. Sympatickí pašeráci Keď sa cestovatelia zišli z poľných ciest a turistických chodníkov na asfaltku, pokúšali sa stopovať. Domorodci im však ani raz nezastali. Pešochodi v týchto končinách nevzbudzujú dôveru. Príliš sa tomu nečudovali. Hranice, poľská i ukrajinská, boli neďaleko. Za celých sedem dní chytili stop iba tri razy. Zakaždým to boli autá s ukrajinskou značkou. Šoféri boli priateľskí, zhovorčiví, bezstarostní. Čo na srdci, to na jazyku. Veselo miešali ukrajinčinu s ruštinou i slovenčinou, všeličo sa od nich dozvedeli. Výber z van Stiphoutovho denníka: Saša: Bývalý policajt, matka Poľka, otec Rusín z kmeňa Huculov. Sám sa pokladá za Ukrajinca. Hovorí o bývalom Sajuze. Čudná to bola veľmoc. Vo všetkých satelitných štátoch stúpala životná úroveň oveľa rýchlejšie ako v Sovietskom zväze. Takú veľmoc história nepozná. Všetky veľmoci bohatli na úkor iných štátov, najmä tých, ktoré mali pod palcom: „Napríklad Spojené štáty a stredoamerické republiky. Stačí?“ Rusko je nešťastná krajina, Hospodinovi buď vďaka, že sa Sajuz rozpadol. Ukrajina na tom môže iba získať. Saša je teraz podnikateľ. Pomáha ukrajinským výrobcom preniknúť na Slovensko, do Poľska i do Maďarska. Pašuje naftu v obrovskej dvestolitrovej nádrži zabudovanej do žigulíka. Za deň sa obráti štyrikrát, prevezie osem hektolitrov nafty. Za každý liter dostane tri koruny, plus palivo a diéty. Nebojí sa, že ho prezradíme? Nebojí: prečo by sme ho udávali, keď nás odviezol. Ale keby sme aj chceli: „Všade sedia naši ľudia...“ Petro: Ukrajinský nacionalista. Rusi vraj dlávia Ukrajinu rovnako ako predtým. Starého krokodíla (premiéra Kučmu) majú na špagátiku. Urobí iba to, čo mu dovolia. Ukrajinci sú veľký, ale nešťastný, nemohúci národ... Rusi im trikrát vykynožili celú inteligenciu, až po dedinských učiteľov a popov. „Je nás päťdesiat miliónov, žijeme v najúrodnejšej krajine sveta, ale stále len vegetujeme. Ukrajinci sú najvykorisťovanejšími gastarbajtermi Európy. Za robotou, zväčša manuálnou a nelegálnou, odchádzajú aj inžinieri, učitelia a lekári... Doma by zo svojich platov nevyžili. Odchádzajú všetky pekné dievčatá: iba v západnej Európe pracuje štvrť milióna ukrajinských prostitútiek. „Aj ja tam občas zopár dievčat odveziem. Zadarmo, ešte im v Čechách kúpim pekné gaťky. Aby reprezentovali...“ Aj Petro bol gastarbeitrom, ale zmohol sa. Teraz sa živí dovozom ojazdených aut. (Aj ukradnutých? Neodvážim sa spýtať.) Colníci mu nerobia problémy. S tým svojim sa vždy dopredu dohodne. Odovzdáva mu tretinu zisku. Iní berú aj polovicu. Petro naše pozvanie na kávu neprijme. Slovenská káva je slabá a dávajú jej málo. Už sa teší, že si dá smrťáka za hranicou, v Malom Berežnom... Semka: Tvrdí, že Slováci sú horenosi, namýšľajú si, že sú bohvie čo, Ukrajincov považujú za háveď. Spanšteli, preto neberú stopárov. Na Ukrajine každý stopára odvezie. Chcú človeku pomôcť. Na ceste medzi Ubľou a Humenným je ako doma. Pri mostíku nad Stakčínom zastane. Zbehne dolu briežkom pod most, vynesie odtiaľ veľkú škatuľu a hodí ju do kufra. „Cigarety. Ukrajinské Marlboro.“ Nemá nijaké zábrany, nikoho sa nebojí, podistým to má aj on pozichrované. Pred železničnou stanicou v Stakčíne stojí hliadka: ozbrojený policajt a vojak so samopalom v nepriestrelnej veste. Zastavujú autá, kontrolujú, či vodiči neprevážajú nelegálnych migrantov. Semku priateľsky zdravia, ponúknu cigaretou. Ani im nenapadne skontrolovať moje dokumenty, nazrieť do kufra. Semka ich pochváli ukrajinskou ruštinou: „Spasobnyje ribjata.“ Autor je novinár, spisovateľ a scenárista. Text je úryvkom z jeho pripravovanej knihy reportáží Zaživa v Tramtárii. Kniha využíva štruktúru rozprávania prvého slovenského románu, René mládenca príhody a skúsenosti od Jozefa Ignáca Bajzu, vrátane mien putujúcich hrdinov.