Reklama
Reklama

Posvätnosť a moc

„Komunizmus či fašizmus nie sú žiadne živelné pohromy, ale dajú sa dedukovať priamo z prirodzenosti ľudí,“ povedal kedysi Albert Camus. A mal pravdu. Hoci hanebné konanie ľudí, ktorí sa na príkaz vodcu dopúšťajú najhorších zločinov...
Počet zobrazení: 1490
16-m.jpg

„Komunizmus či fašizmus nie sú žiadne živelné pohromy, ale dajú sa dedukovať priamo z prirodzenosti ľudí,“ povedal kedysi Albert Camus. A mal pravdu. Hoci hanebné konanie ľudí, ktorí sa na príkaz vodcu dopúšťajú najhorších zločinov, možno pripisovať aj iným faktorom, dnes už ťažko niekto poprie, že sklon páchať zlo a ospravedlňovať ho najčistejšími úmyslami je taký starý, ako ľudstvo samo. Sloboda ako relatívna hodnota Pri hľadaní antropologických predpokladov diktatúr sa musíme dostať k otázke ľudskej slobody. Musíme si odpovedať na otázku, či a do akej miery je sloboda skutočne hodnotou. Akú pozíciu zastáva v ľudskej hierarchii hodnôt, kedy a prečo býva obetovaná iným hodnotám, ako napr. bezpečnosti, sociálnemu zabezpečeniu, poriadku? Slobodu môžeme vymedziť negatívne i pozitívne. Negatívne vymedzenie slobody len ako negácie vonkajšieho donútenia nás však nemôže uspokojiť. Pozitívne vymedzenie slobody je podstatne širšie. Byť slobodným znamená slobodne sa rozhodovať. Táto sloboda je o to hlbšia, čím hlbší je pohľad do situácie, čím rozvinutejšia je schopnosť človeka odhadovať dôsledky svojho rozhodnutia, čím je jednotlivec rozhodnejší, aktívnejší, čím menej sa bojí rizika rozhodovať sa. Sartrova koncepcia slobody ako absolútnej hodnoty je na reálny spoločenský kontext neprenosná a neaplikovateľná. Sloboda totiž v sebe nesie ako svoju integrálnu súčasť bremeno zodpovednosti za svoje (slobodné) konanie, za konkrétne rozhodnutia. A práve skutočnosť, že väčšina ľudí sa bojí rizika rozhodnutia, t.j. slobodnej voľby, vedie k skutočnosti, že väčšina ľudí pociťuje slobodu ako ťarchu. Preto sa veľmi radi vzdajú tejto hodnoty a delegujú ju na dominantnú autoritu, či už náboženstvo, štát alebo vodcu. O tomto sociálno-psychologicko-filozofickom fenoméne hovorí Erich Fromm ako o strachu zo slobody. Fromm ho definoval ako pokušenie odovzdať svoju slobodu diktátorom akéhokoľvek druhu, alebo ju rozdrobiť pretvorením sa na malé koliesko ozrutného stroja, ktorý človeka dokonale pomelie a upraví na hromadný produkt sériovej výroby. Takýto človek prestane byť slobodným človekom a stáva sa automatom. Výstižne o tom hovorí Stefan Zweig v knihe Svedomie proti násiliu: „V podstate ľudskej prirodzenosti beznádejne žije tajomná žiadosť po sebarealizovaní v spoločnosti, neuhasiteľnou ostáva pradomnienka, že by bolo možné nájsť určitý náboženský, národný alebo sociálny systém, ktorý by s konečnou platnosťou poskytol celému ľudstvu mier a poriadok.“ Dostojevského Veľký inkvizítor dokázal hroznou dialektikou, že sa väčšina ľudí bojí svojej slobody a veľká masa v skutočnosti túži z únavy, vzhľadom na vyčerpávajúcu mnohorakosť problémov, vzhľadom na komplikovanosť a zodpovednosť života po zmechanizovaní sveta konečným, všeplatným, definitívnym poriadkom, ktorý z nej sníme akúkoľvek nutnosť myslieť. Mesianistická túžba po odproblematizovaní života tvorí vlastný kvas, ktorý vydláždi cestu všetkým sociálnym a náboženským prorokom: keď ideály ich generácií stratia svoj oheň, keď vyblednú ich farby, stačí, aby povstal sugestívny muž a rozhodne vyhlásil, že on a jedine on našiel alebo objavil novú formulu a už plynie dôvera tisícov v ústrety domnelému spasiteľovi národa alebo spasiteľovi sveta. Ten vždy vytvorí novú ideológiu, nový idealizmus na zemi. Každý totiž poskytne ľuďom novú domnienku jednoty a čistoty, vyťaží z nich najsvätejšie sily, ich obetavosť a nadšenie. Milióny sú ako v očarovaní, ochotné dať sa oplodniť, ba aj znásilniť, a čím viac od nich taký zvestovateľ plný sľubov žiada, tým väčšmi mu podľahnú. Čo ešte včera bolo pre nich najväčšou túžbou – ich sloboda – to kvôli nemu ochotne odhodia a bez najmenšieho odporu sa dajú viesť a znovu sa opakuje to staré tacitovské ruere in servitium, že sa „národy v ohnivom opojení solidarity vrhajú do poroby a ešte aj vychvaľujú korbáče, ktorými ich bijú“. Skôr než pristúpime k otázke, čo pre moderného človeka znamená sloboda, a prečo sa jej snaží uniknúť, musíme si priblížiť pojem a príčiny strachu zo slobody. Strach zo slobody, snaha ľudí odovzdať svoju slobodu absolútnej autorite, sa v priebehu vývoja ľudstva prejavovala rôznymi spôsobmi. Ak však chceme odhaliť fenomén masového úspechu totalitných diktatúr, ktoré sa naplno prejavili v 20. storočí, musíme sledovať historicko-kultúrny kontext vo vzájomnom vývoji pojmu slobody a jej inštitucionálneho popretia. Luther a Kalvín Na to, aby sme úplne pochopili procesy, ktoré viedli k masovému zotročeniu celých národov, musíme sa najprv preniesť do doby reformácie. Luther a Kalvín totiž svojím učením pripravujú podmienky na masový vznik strednej triedy. Práve táto trieda sa stala ideálnou živnou pôdou pre vznik fenoménu charizmatických vodcov, ktorým treba podriadiť celú svoju individualitu. Lutherovo nutkavé hľadanie istoty nie je ani tak výrazom pravej viery, ako skôr potreby zvíťaziť nad neznesiteľnou neistotou. Lutherovo riešenie spočíva v eliminácii izolovanej osobnosti, jej premenou na obyčajný nástroj v rukách neprekonateľne silnej moci mimo svojej individuality. Pre Luthera bol touto autoritou Boh. Hľadal teda istotu v bezpodmienečnej podradenosti Bohu. Psychologicky má viera dva významy – môže byť jednak výrazom vnútornej spriaznenosti, ale môže byť aj reakciou na základný pocit neistoty prameniaci z izolovanosti človeka a má teda kompenzačnú kvalitu. Z toho potom aj vo svetskej rovine pramení ochota podriadiť sa neomylnému vodcovi, ktorý zodpovednosť za istotu zoberie na seba. Človek môže získať istotu, ak nielenže prijme svoju osobnú bezvýznamnosť, ale sa aj pokorí. A to natoľko, že sa vzdá akéhokoľvek náznaku vlastnej vôle. „Ak sa úplne podriadiš, ak bezvýhradne akceptuješ svoju individuálnu bezvýznamnosť, staneš sa všemocným. Boh (Vodca) – ťa bude milovať a ty budeš zachránený. Osobnosť tak oslobodíš od pocitu ničotnosti a môžeš sa priamo podieľať na Božej milosti.“ Luther na jednej strane oslobodil ľudí od autority cirkvi, na strane druhej ich však podriadil o to väčšej autorite Boha. Lutherova viera, že človek bude spasený len za predpokladu úplnej podriadenosti, bola riešením, ktoré sa veľmi podobá princípu úplnej podriadenosti indivídua štátu či vodcovi. Ešte väčší vplyv na pôsobenie psychologického vplyvu diktatúr má Kalvínovo učenie o predestinácii. Táto Kalvínova teória má jeden silný dôsledok, ktorý treba spomenúť, pretože k jeho silnej renesancii došlo práve v ideológii nacizmu. Je to princíp základnej ľudskej nerovnosti. Pre Kalvína existujú dva druhy ľudí – jedni vyvolení na spásu a druhí predurčení na večné zatratenie. Pritom ich osud je predurčený už pred ich narodením bez akejkoľvek šance čokoľvek na tom zmeniť. Týmto princípom sa zásadne popiera rovnosť. V Kalvínovom učení spása či zatratenie nie sú výsledkom dobrých či zlých skutkov, ale sú predurčené Bohom ešte pred narodením človeka. Kalvínov Boh teda svojvoľne predurčil časť ľudstva na večné zatratenie bez akéhokoľvek zdôvodnenia, okrem svojej Božej moci. Obraz despotického Boha, ktorý chce mať nad ľuďmi absolútnu moc, chce si ich podrobiť a pokoriť, je veľmi podobný vodcovskému princípu nacistického Nemecka. Navyše paralela s predestináciou zatratených a vydelením časti ľudí ako menejcenných (Židia) je neprehliadnuteľná. V katolíckej cirkvi bol vzťah indivídua k Bohu založený predovšetkým na príslušnosti jedinca k cirkvi. Cirkev bola prostredníkom medzi človekom a Bohom, čím síce obmedzovala jeho slobodu, na druhej strane mu však dovoľovala, aby bol pred Bohom nedeliteľnou súčasťou celej skupiny. Reformácia spôsobila, že jedinec sa ocitol pred tvárou Božou sám a bez pomoci. Musel sa teda cítiť rozbitý a hľadať preto spásu v úplnej pokore a podriadenosti. Reformácia individualizáciou viery zbavila človeka istoty, ktorú dovtedy prežíval z nesporného pocitu súdržnosti. Bol odtrhnutý od sveta, v ktorom nachádzal ekonomickú a duchovnú istotu. Luther a Kalvín bezpochyby psychologicky pripravili človeka na rolu, ktorú nakoniec v modernej spoločnosti prevzal. Získal pocit bezvýznamnosti i schopnosť podriadiť svoj život cieľom, ktoré mu môžu byť cudzie. Keď už bol ochotný stať sa len prostriedkom Božej slávy, slávy Boha, ktorý nepredstavoval ani lásku ani spravodlivosť, stal sa dostatočne pripraveným prijať rolu služobníka modernej ekonomickej mašinérie, prípadne vodcu. Kierkegaard, Nietzsche a Kafka Situáciu, v ktorej sa nachádza moderný človek, s ostrou jasnozrivosťou predpovedali už v 19. storočí Kierkegaard a Nietzsche. Kierkegaard opisuje bezmocného jedinca, rozorvaného a trýzneného pochybnosťami, zaplaveného pocitom osamelosti a bezvýznamnosti. Nietzsche, naopak, predpokladal masový nihilizmus, ktorý sa skutočne prejavil v nacizme. Načrtol obraz nadčloveka ako popretie bezvýznamného a nerozhodného jedinca, ktorého zase pozoroval v spoločnosti. Franz Kafka vystihol tému bezmocnosti človeka s prenikavou presnosťou celým svojím dielom. Celý život moderného človeka sa vyčerpáva úsilím dosiahnuť niečo, čo je nedosiahnuteľné. To vedie k stavu, keď sa človek dostáva do úplnej bezvýznamnosti a bezmocnosti. Osamelosť, strach a zmätok sa stávajú integrálnou súčasťou života moderného človeka. Toto bremeno je dlhodobo neznesiteľné. Bremeno slobody sa stáva neúnosným. A ak sa človeku nepodarí prejsť od negatívnej slobody k pozitívnej, musí sa snažiť slobodne uniknúť. Hlavnými spoločenskými cestami úniku sa tak stávajú úplná podriadenosť vodcovi alebo spoločenská konformita. Pred človekom sa vynárajú len dve možnosti: buď ochota vzdať sa vlastného ja tým, že sa podriadi novým formám autority, alebo sa úplne prispôsobiť všeobecne prijímaným konvenčným vzorom správania. Asimilácia vlastného ja vychádza z neznesiteľného pocitu osobnej bezmocnosti jedinca v modernej spoločnosti. Druhou stránkou je snaha jednotlivca stať sa časťou väčšieho a mocnejšieho celku mimo seba, ponoriť sa doň a podieľať sa na ňom. Touto mocou môže byť osoba, inštitúcia, Boh, národ, či svedomie. Tým, že sa človek stane súčasťou nejakej moci, ktorú pociťuje ako neotrasiteľnú silu, večnú a príťažlivú, podieľa sa na jej sile a sláve. Človek sa stáva integrálnou súčasťou organizovaného davu a dav miluje autoritu, má sklon podriadiť sa jej. Človek – súčasť davu – chce byť sám autoritou a zároveň je ochotný podriadiť sa autorite. Totalitné režimy sa často samé nazývajú autoritárskymi pre dominantnú rolu autority v ich spoločenskej, politickej a psychologickej štruktúre. Z pojmu autoritársky charakter vyplýva, že predstavuje štruktúru osobnosti, ktorá je ľudským základom každej totalitnej spoločnosti. Celý vývoj moderného myslenia od protestantizmu po Kanta môžeme charakterizovať ako proces náhrady vonkajšej autority autoritou vnútornou. Proces totálneho popretia vlastného ja je výsledkom deštruktivity indivídua. Deštruktivita je únikom pred neznesiteľným pocitom bezmocnosti, pretože sa usiluje o odstránenie všetkých objektov, s ktorými by sa inak indivíduum muselo vyrovnať. Iracionálna podstata deštruktivity sa racionalizuje pojmami ako láska, povinnosť, svedomie, vlastenectvo. Konformita a indoktrinácia Neoddeliteľným následkom procesu davového ovládania človeka je pád do konformity a silná indoktrinácia. Prejavujú sa nevedomým a nekritickým preberaním mienky autority (vodcu), alebo v modernej spoločnosti hlavného mediálneho prúdu – klišé. Jednotlivec reprodukuje postoj autority, pritom si však myslí, že k tomuto postoju dospel vlastným úsudkom. Ak sa spýtate bežného percipienta masmédií, predovšetkým najsilnejších – elektronických, čo si myslí o určitej politickej otázke, podá vám svoj, viac-menej presný súhrn toho, čo počul, respektíve čítal. Čo je však podstatné, je presvedčený, že k tomu názoru dospel vlastným myslením. Pre mnoho ľudí je vlastný zážitok z divadelného predstavenia či z politického zhromaždenia skutočným zážitkom až potom, čo mu jeho výklad naservírujú médiá – dočíta sa o ňom v novinách, počuje ho v rozhlase, či vidí v televízii. Všetky predpoklady, o ktorých sme dosiaľ hovorili, akoby si priam pýtali príchod neomylného vodcu. Z psychologických sedimentov luthersko-kalvínskej reformácie vyklíčil extrakt vo forme nacistickej totalitnej ideológie. Hitlerovi sa podarilo stotožniť nacistickú vládu s Nemeckom. Len čo Hitler uchopil moc, znamenal akýkoľvek odpor proti nemu ostrakizáciu z nemeckej spoločnosti. V čase, keď všetky ostatné strany boli zakázané a len nacistická strana bola jedinou nemeckou, opozícia voči nej znamenala opozíciu voči Nemecku. Hitler dokonale využil skutočnosť, že pre priemerného človeka niet ťaživejšieho pocitu, než skutočnosť, že nepatrí k žiadnej skupine. Masy, rozum a všetci svätí Hitlerov vzťah k mase bol ambivalentný, pretože dokonale poznal a využil znalosti davu a jeho psychologickej podstaty. Masu miloval a zároveň ňou pohŕdal. Masa chce víťazstvo silnejšieho a zničenie alebo bezpodmienečnú kapituláciu slabšieho. Prirovnával ju k žene, ktorá túži skôr podľahnúť silnému mužovi, než vládnuť slabochovi. Masy vždy milujú vládcu-vodcu, nie prosebníka. Aj vnútorne oveľa skôr príjmu doktrínu, ktorá vedľa seba nestrpí žiadneho súpera, ako poskytnutie liberálnej slobody. Dav je často v rozpakoch, čo si počať a dokonca ľahko upadne do pocitu opustenosti. Ľudia v dave nie sú si vedomí drzosti, s ktorou sú duchovne terorizovaní, ani násilného obmedzovania svojich slobôd a vôbec nepochybujú o pravdivosti doktríny. Totalitní diktátori veľmi často a veľmi účinne využívali masové zhromaždenia, pričom si dobre uvedomili, aké psychologické procesy prebiehajú v jednotlivcovi. Masové zhromaždenia sú veľmi dôležité minimálne preto, že sa na nich jedinec mení na príslušníka silného hnutia. Sám a izolovaný je osamelý, ľahko prepadá strachu, je plný zábran a komplexov. Keď sa však stane súčasťou mocného celku, keď ho obklopujú tisícky ľudí rovnakého presvedčenia – celkom iste začne podliehať vplyvu toho, čo nazývame masová sugescia. Najvýstižnejšie ju popísal minister propagandy Goebbels, keď povedal: „Ľudia nechcú nič iné, než byť slušne ovládaní“. Pre charizmatického vodcu je ľud tým, čím je kameň pre sochára. Totalitný vodca však napriek svojej schopnosti ovládať masy čoskoro začne pociťovať ešte aj potrebu legitimizovať svoju moc. Pokúša sa ju racionalizovať a sakralizovať súčasne. Hitler ospravedlňoval svoju snahu po svetovláde jej racionalizáciou: „Nadvláda nad inými národmi je predovšetkým pre ich dobro a dobro svetovej kultúry.“ Sakrálny rozmer jeho motivácie nachádzame v tom, že „vôľa k moci má korene vo všetkých prírodných zákonoch“ a on ich len uznáva a načúva im – dáva sa nimi viesť. Koná na príkaz vyššej moci – Boha, osudu, histórie, prírody. Vzájomnú syntézu racionalizovaného posvätna môžeme jasne identifikovať v jeho interpretácii sociálneho darvinizmu: „Vôľa k moci má svoje korene v prirodzených zákonoch.“ Tento argument použil i pri delení ľudí na vyvolených a podradných: „História ľudstva sa nezačala skrotením zvierat, ale naopak, pokorením a ovládnutím menej hodnotných ľudí.“ Poslanie Nemecka je predurčené Stvoriteľom vesmíru. Prozreteľnosť je nadradená všetkým ľuďom. Našťastie je možné oklamať ľudí, nie však Nebeskú prozreteľnosť. Moc v Hitlerovom ponímaní dostáva výsostne sakrálne znaky. Znamená dokonca viac, než Boh. Zatiaľ čo celý dovtedajší vývoj smeroval k čoraz väčšej vláde človeka nad prírodnými silami, Hitler tvrdí, že človek môže ovládnuť iných ľudí – nie však prírodu, osud, prozreteľnosť. Svoju túžbu po moci nad ľuďmi Hitler vždy zdôvodňoval naopak, svojou snahou podrobiť sa neprekonateľne silnej vonkajšej moci. Ovládnutie iných ľudí bolo o to ľahšie, že im dokázal vnútiť svoje postoje, myšlienky. Moderný svet – plný prostriedkov na manipuláciu vedomia – prirodzene vedie k masovému ovládaniu. Je to o to ľahšie, že odpor proti týmto premysleným technikám možno nájsť len u tých, ktorí sú schopní formulovať, či dokonca obhajovať svoj postoj. Takýchto ľudí však je a bolo vždy málo. Právo vyjadrovať svoje myšlienky má význam len vtedy, ak sme schopní nejaké vlastné myšlienky vôbec mať. Skutočnosť, že väčšina ľudí vôbec názor nemá, je teda ideálne prostredie pre niekoho, kto im ho naoktrojuje. V modernom svete bola autorita cirkvi nahradená autoritou štátu. Svedomie – morálny kódex vyplývajúci z Božích príkazov – nahradila anonymná autorita verejnej mienky ako typický prejav novej konformity. Teda i keď sa človek oslobodil od starších foriem otvorenej autority, stali sme sa korisťou oveľa nebezpečnejšej autority nového druhu. Sme automatmi, ktoré žijú v ilúzii, že sú osobnosťami s vlastnou vôľou. Žijeme vo svete, v ktorom každý a všetko sa stalo prostriedkom tých, ktorí nimi manipulujú v masovom meradle. V tomto procese človek stráca samého seba ako jediný zásadný predpoklad toho, aby sa stal slobodným človekom. Človek sa stáva maličkým kolieskom v ozrutnom súkolesí spoločnosti, ktorá ho zomelie bez ohľadu na jeho vôľu. A hoci biologicky žije, reálny život mu uniká, stáva sa citovo i duševne nesvojprávnym až mŕtvym. Väznenie ľudského rozumu, jeho masové podriadenie sa autorite – Bohu, štátu, cirkvi, vodcovi, verejnej mienke – je najlepší predpoklad pre trvalú afinitu ľudskej osobnosti k inštitucionalizovaným autoritám. A to je najzákladnejší predpoklad stále sa opakujúceho sledu diktátorských režimov. Ich vznik vyplýva priamo z psychologickej uspôsobenosti moderného človeka. Sakrálne predpoklady diktatúr Každá diktatúra, ktorá presiahne isté štádium, pociťuje akútnu potrebu zdôvodniť svoju existenciu nielen racionálnymi argumentmi (profánum), ale pokúša sa dosiahnuť i akúsi nadprirodzenú legitimitu (sacrum). Jedným z najtypickejších prípadov bola snaha o nahradenie dominantnej katolíckej cirkvi vo Francúzsku revolučným náboženstvom Rozumu. Stalo sa tak v čase zenitu jakobínskeho teroru, keď sa absolútne popretie predchádzajúceho vývoja muselo zavŕšiť aj v oblasti duchovne najintímnejšej. Zmena letopočtu, kalendára, prechod na desiatkovú sústavu a nakoniec vytvorenie umelého náboženstva, odvodeného z poznatkov prírodných vied, malo definitívne zavŕšiť koperníkovský obrat v sebareflexii nového človeka. Prozreteľnosť prírody a bezpríkladné podriadenie sa jej zákonitostiam malo v sakrálno-profánnej rovine legitimizovať vrcholný jakobínsky teror. Ako sa ukázalo, vrcholné prejavy diktatúr mali šancu presadiť sa, hoci len na časovo obmedzené obdobie a len pri úplnej substitúcii všetkých hodnôt, vrátane hodnôt náboženských. Je pritom príznačné, že náhrade cirkvi rozumom predchádzalo bohoborectvo. Nové náboženstvo najprv poprelo to predchádzajúce – zosmiešnilo ho, násilne ho eliminovalo, aby sa nakoniec pokúsilo zaujať jeho predchádzajúce miesto. A práve nové náboženstvo sa stalo oporou novej vrcholnej formy diktatúry. Prípad francúzskej revolúcie je prvý, i keď neúspešný, pokus revolučnú zmenu sakralizovať – dať jej nadprirodzenú, nadľudskú legitimitu. Intelektuálny konštrukt umelého náboženstva v zásade zlyhal. Zlyhal však až po tom, čo zohral svoju historickú úlohu. V dejinách to však ani zďaleka neznamenalo koniec podobných pokusov. Pre všetky podobné pokusy bola a je typická silná kontaminácia týchto umelých náboženstiev dobovým filozofickým myslením. Známy je Comtov konštrukt umelého Náboženstva rozumu (u nás známe ako hnutie Voľnej myšlienky), ktorý sa v mnohom nechal inšpirovať pozitivistickou filozofiou. Rovnako Hitlerovo a Rosenbergovo „náboženské“ učenie o inkarnácii Nadčloveka má svoj pôvod vo veľmi vulgarizovanej a navyše zle interpretovanej Nietzscheho filozofii. Oficiálne umelé náboženstvo Tretej ríše čerpalo z viacerých zdrojov. Okrem pokrivenej interpretácie Nietzscheho filozofie, ako i filozofie Činu (germánske novopohanstvo), to boli aj účelovo interpretované výsledky prírodných a spoločenských vied. Na to, aby nový režim v plnej miere nahradil predchádzajúcu spoločnosť, musel nielen v plnej miere nahradiť všetky oblasti života človeka a spoločnosti, ale ich zároveň urobiť aj príťažlivými. Vieru v neomylného vodcu a prozreteľnosť bolo treba podporiť aj inštitucionálne, a to ako v rovine racionálnej – profánnej (štát, strana), tak i v sakrálnej. Umelý konštrukt nemeckého novopohanstva však napríklad Nietzscheho interpretoval veľmi nepresne. Jeho výsostne individualizovanú ideu Nadčloveka Rosenberg (hlavný ideológ nacizmu) reinterpretoval na celú vyvolenú árijskú rasu. Synergia masovej manipulácie na úrovni svätého a svetského viedla k obludným rozmerom ovládania svedomia, vedomia i konania značnej časti inak kultúrne vyspelého nemeckého národa. Je veľmi zaujímavé, že nutnosť náhrady po zrušení tradičného náboženstva si uvedomoval i blízky Leninov spolupracovník Lunačarskij. Pod veľkým vplyvom Comtovho pozitivistického náboženstva sa pokúsil o vytvorenie niečoho podobného. Vypracoval celý systém pravidiel a príkazov nového umelého náboženstva. Tento pokus však V. I. Lenin zásadne odmietol. V období sovietskeho Ruska potom funkciu náboženstva prevzalo zbožštenie vodcu revolúcie, ktoré dosiahlo svoj vrchol v čase kultu osobnosti za Stalina. Jeho portréty nahradili funkciu, ktorú dovtedy v ruskom kultúrnom kontexte plnili ikony. Jeho texty – prejavy či teoretické práce – plnili funkciu posvätných kníh. Bez ohľadu na ich obsah (napríklad jazykoveda) boli mimo akejkoľvek kritiky. Podobné prejavy zbožštenia sa udiali i v Číne v čase zenitu Maovho kultu. Podľa niektorých znakov sa Maov kult prekrýval s predkonfuciánskym kultom Slnka. Podobný neprirodzený kult sme mohli sledovať v KĽDR a naplno sa prejavil pri smrti Kim Ir Sena. Zúfalý a hromadný smútok celej masy obyvateľstva, balzamovanie tela, trojročný štátny smútok, hromadná beznádej... Po smrti osobnosti s božskými atribútmi jej dávali celý rad sakrálnych vlastností. Podobné postavenie – minimálne do roku 1945 – mal v Japonsku cisár. Až do druhej polovice 20. storočia bol jeho božský pôvod oficiálnou štátnou doktrínou. Takisto v prípade najkrutejšej genocídnej diktatúry Červených Kmérov v Kambodži v rokoch 1975 – 1979 možno pozorovať množstvo sakrálnych znakov. Tak ako iné extrémne prípady genocídnych diktatúr, začala zmenou letopočtu. Hneď po uchopení moci vyhlásili rok nula. Ohlásením nového letopočtu jednoznačne predurčili zásadný obrat v smerovaní spoločnosti. Zmena letopočtu sa tradične viaže k príchodu nového mesiáša (Krista, Mohameda, francúzskej revolúcie) a má veľmi silné sakrálne pozadie. Znamená snahu dostať do povedomia ľudí radikálny obrat v ich makrosvete i mikrosvete. Zaujímavé je, že tu všetku zodpovednosť za radikálne zmeny, ako napr. hromadná evakuácia miest, vyhnanie všetkých ľudí do komún, totálna deštrukcia vzdelávacieho systému, rozdelenie obyvateľstva do troch skupín a pod., formálne neuskutočňoval vodca alebo známa skupina revolučného vedenia, ale odosobnený kolektívny orgán Angkar. Nikto nemal ani tušenie o jeho zložení, nikto nepoznal mená ani tváre členov Angkaru. Jeho moc bola o to démonickejšia a účinnejšia. Vďaka tomu Angkar stratil svoj svetský charakter a, naopak, získal mýticko-náboženský posvätný rozmer. Autorita Angkaru bola totálna a absolútna – akoby ani nebola ľudským výtvorom. Jeho komunikácia s obyvateľstvom niekedy nadobúdala formy starozákonného Boha. Absolútna eliminácia kultúrnej kontinuity mohla byť nahradená nielen vďaka absolútnemu fyzickému teroru, ale i vďaka umelo vytvorenej, takmer absolútnej psychologickej a duševnej autorite mýtického Angkaru. V čase, keď začal Angkar uplatňovať absolútnu moc, nemal nikto nielen v Kambodži, ale ani v centrále CIA ani tušenie o tom, kto je to Pol Pot, Leng Sari, Khieu Sampan, Ta Mok, či Nuon Chea. Ich mená a tváre sa stali známymi až po krachu celého režimu i Angkaru ako profánno-sakrálnej inštitúcie. Nakoniec aj postava Veľkého Brata z Orwellovej apokalyptickej románovej fikcie 1984 má množstvo sakrálnych znakov. Zdá sa, že tento rozmer je priam nevyhnutný v prípade, ak diktatúra prekročí istú úroveň. Bez rozmeru sacra by totiž reálne nemohla existovať. Medzi totálnym zotročením a sakrálnym zdôvodnením tejto skutočnosti existuje totiž priamy kauzálny vzťah. Diktatúry nemusia súvisieť s kultúrou a civilizačnou vyspelosťou Diktatúry vo svojich rôznych formách a prejavoch sa v rôznej intenzite prejavujú v priebehu celej histórie a vo všetkých kultúrno-spoločenských a civilizačných modeloch. Z toho vyplýva jeden zásadný záver – podstata, prečo sú vôbec diktatúry možné, vyplýva z ľudskej afinity k takémuto usporiadaniu spoločnosti oveľa viac, než z vonkajších vplyvov a okolností, ktoré len umocňujú vrodené sklony ľudí k diktatúre. Poznanie autentickej skutočnosti často pôsobí zdrvujúco a vedomie, že diktatúra je pevne zakliaty vírus v nás, ktorý sa môže kedykoľvek aktivovať znamená, že ani budúcnosť ľudstva nemusí byť pozitívna. Mysliteľ však musí byť diagnostikom stavu spoločnosti a človeka v nej. A ak ľudstvo bude dokonale poznať svoju diagnózu, možno sa predsa len bude môcť skôr vyvarovať následkom svojej prirodzenej náklonnosti k diktatúre. Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama