Aké dôležité je všeličo si dovoliť

V učebnici transakčnej analýzy, ktorej zakladateľom bol americký psychiater a psychoterapeut Eric Berne, autor aj u nás veľmi populárnej knihy Games People Play (česky Jak se lidé hrají), sa uvádza nasledujúca kazuistika:
Počet zobrazení: 1119
26-2707_19_Dirty Feet_ilustracne fotoCB-m.jpg

V učebnici transakčnej analýzy, ktorej zakladateľom bol americký psychiater a psychoterapeut Eric Berne, autor aj u nás veľmi populárnej knihy Games People Play (česky Jak se lidé hrají), sa uvádza nasledujúca kazuistika: Istá pacientka máva obdobia nepríčetnosti, keď pije a hrozí jej, že sa zruinuje. Terapeutovi povie: „Ak neprestanem piť, zruinujem seba a svoje deti!“ Toto tvrdenie pacientky očividne vychádza z jej dospelého postoja. „Tak je!“ odpovedá terapeut rovnako z dospelého postoja. „Potrebujete teda ‚povolenie, aby ste smeli prestať piť.“ „Presne tak to je!“ potvrdí pacientka, opäť z dospelého postoja. „Správne!“ povie terapeut, nasadí svoju „rodičovskú rolu“ a povie pacientke – „dieťaťu“: „Tak prestaňte piť!“ Pacientka skutočne reaguje z pozície osloveného „dieťaťa“ a bojazlivo sa spýta: „Čo mám robiť, keď zas budem úplne napätá?“ – „Zavolajte mi!“ odpovie terapeut. Dospelý, dieťa a rodič To, čo tu medzi terapeutom a pacientom prebehlo, nazýva Berne povoľujúcou transakciou. Transakčná analýza delí osobnosť človeka na dospelého, dieťa a rodiča, pričom cieľom je, aby človek reagoval vždy primerane situácii (teda nie vždy „dospelo“, keďže sú situácie, v ktorých je vhodné, potrebné reagovať ako dieťa, či ako rodič. Keby sa pacientka nakoniec spýtala: „Ale čo mám urobiť, keď budem nabudúce taká napätá?“, bol by Berne presvedčený, že jeho povolenie nepadlo na úrodnú pôdu a tohto spôsobu, ako pacientke pomôcť, by sa predbežne vzdal. „Ale“, „ale keď,“ „a keď,“ totiž podľa Berneho poukazujú na to, že pacientka „povolenie“ neintegrovala, a teda ani neurobila žiadne nové rozhodnutie, ku ktorému jej malo „povolenie“ otvoriť cestu. V jednom komentári k tomuto dialógu Berne upozorňuje na to, že sa musí najprv uistiť, že pacient sa svojho deštruktívneho správania naozaj chce na základe dospelého postoja vzdať, teda že má náhľad na nevyhnutnosť zmeny. Takzvané „povolenie“ by malo byť podľa jeho názoru formulované ako imperatív (ale viď nižšie), a to bez akéhokoľvek obmedzenia, t.j. bez „keď“ či „alebo“, ale aj bez vyhrážky („ináč“). Zároveň musí terapeut pacientovi ponúknuť pomoc, aby v nasledujúcej dobe zmenu v správaní dokázal vydržať, keďže „povolenie“ podľa Berneho mieri proti negatívnym rodičovským posolstvám, ktorých účinok sa len zriedka nalomí vplyvom formulovaného „povolenia“. Steiner zastáva názor, že pacient, ktorý skutočne prijal „rozhodujúcu intervenciu“, nepotrebuje podporu svojho terapeuta dlhšie ako tri mesiace. Gordický uzol Berne prirovnáva „rozhodujúcu intervenciu“ k preťatiu gordického uzla Alexandrom Veľkým. Sága hovorí, že komu sa podarí rozviazať tento uzol, stane sa vládcom Ázie. Alexander ho „rozuzlil“ jediným švihom meča. Toto prirovnanie je nebezpečné, lebo na jeho základe by sme mohli predpokladať, že „rozhodujúca intervencia“ je celkom jednoduchá terapeutická metóda. Tento názor podporujú ešte aj niektoré Berneho výroky. Ak niekto trpí napr. strachom, že sa nedožije dlhšieho veku ako jeho otec, ktorý zomrel celkom mladý, je podľa Berneho terapia „celkom jednoduchá“: „Terapeut musí pacientovi len udeliť ‚povolenie’, aby žil dlhšie ako jeho otec“. V skutočnosti si však „rozhodujúca intervencia“ vyžaduje mesiace či roky trvajúcu prípravu, pozostávajúcu z dôsledného terapeutického využitia učenia o troch ego-stavoch, čo pacientovi umožní naučiť sa využívať, vždy keď je to potrebné, svoju „dospelú osobu“. Rovnako je potrebná obsiahla terapeutická analýza scenára. Také „povolenie“ ako „Prestaňte piť“ účinkuje len vtedy, keď sa predtým ukázalo, že pacient svojou závislosťou od alkoholu nasleduje rodičovský príkaz, ktorý môže znieť napr.: „Upi sa k smrti!“ alebo „Nemysli – pi!“. Nedostatočne pripravené „povolenie“ môže byť úplne neúspešné: Istý pacient opisuje svoje zlé manželstvo a zdá sa, že potrebuje „povolenie“ rozviesť sa. Je však rovnako možné, že na to, aby vystúpil zo svojho scenára, práve „povolenie“ so svojou ženou ostať, keďže scenárové posolstvo môže znieť „Nikdy nebudeš schopný manželstva!“ Empatia a rozhodnosť Voľba a formulácia „rozhodujúcej intervencie“ si vyžaduje empatiu, intuíciu a dôverný vzťah medzi terapeutom a pacientom, ktorý zahŕňa aj pacientovo vnútorné „dieťa“, na ktoré predsa intervencia mieri. Ak chce terapeut udeliť „povolenie“, musí byť naplnený sugestívnou dôverou. Váhavý terapeut má podľa Berneho práve takú malú šancu na úspech ako váhavý kovboj, ktorý chce skrotiť koňa. Skutočnosť, že sugestívne momenty možno dobre využiť ako kompenzáciu vtierania zvnútorneného životného plánu, je logická, najmä ak vezmeme do úvahy, že posolstvá rodičov, ktorí môžu byť dávno mŕtvi, pôsobia ako posthypnotické sugescie. Veď aj Berne tvrdí, že rodičia dieťa „hypnotizujú“, aby žilo podľa určitých vzorcov prežívania a správania. Práve preto formuluje Berne „povolenie“ v zmysle „rozhodujúcej intervencie“ ako imperatív („Prestaň piť!“). Tým však protirečí významu „povolenia“, ktoré, ako sám vraví, má byť licenciou a nie direktívou. „Povolenie“ ako licencia by potom znelo: „Smieš prestať piť“, či formulované pozitívne: „Smieš mať vždy jasnú hlavu a byť triezvy!“. Nariadenie a povolenie Steiner rozlišuje dôslednejšie ako Berne medzi nariadením a „povolením“. V prípade terapeutovho nariadenia ide o autoritatívny príkaz, ako napr.: „Nesiahni si na život!“ alebo „Nebi svoje deti!“, ku ktorému sa niekedy musí terapeut uchýliť skôr, ako sa analyzuje pacientov nevedomý životný plán, čo povedie k premieňajúcemu náhľadu. V kritických situáciách musí niekedy s nútením deštruktívneho scenára bojovať protichodným nútením. O nariadení sa hovorí aj vtedy, keď musí zasiahnuť v skupine, aby presadil isté elementárne pravidlá, ako keď napr. jeden z účastníkov, ktorý je pod vplyvom alkoholu či drog, rozhovor skupiny neustále prerušuje. To mohlo byť podnetom, aby príkro povedal: „Drž hubu!“. Alebo v skupine dievčaťu, ktorá má práve za sebou nešťastnú lásku a staršiemu ženatému mužovi, ktorí spolu očividne flirtujú: „V žiadnom prípade sa nestretávajte mimo sedení skupiny!“ Recept na slobodu Istý pacient pracuje ako lekár. Nasleduje pritom životné pravidlo, ktoré mu sprostredkovali rodičia: „Tvrdo pracuj!“ Jeho otec bol tiež lekárom a ponúkol mu vzorec správania, ako má usilovne pracovať: teda ako lekár. Od matky získal príkaz „Nikdy sa nevzdávaj, pracuj, pokiaľ vysilením nepadneš!“, otec mu sprostredkoval recept na vyslobodenie „Môžeš si vydýchnuť, až keď raz dostaneš infarkt!“. V terapii, v ktorej pacient spracoval tieto vzťahy, terapeut nakoniec formuloval „povolenie“: „Smieš (Berne: môžeš) si vydýchnuť aj bez toho, aby si predtým pretrpel infarkt!“ Keď sa toto „povolenie“ napriek všetkému trucu a odporu nakoniec integrovalo, bola „kliatba“ prelomená. Pacient svoj život riadi tak, že síce ako lekár ešte stále usilovne pracuje, ale nepreťažuje sa už nevedomým cieľom pracovať až do skonania, či pokiaľ si nespôsobí infarkt. Keby terapeut, ako tvrdí Berne, neanalyzoval jeho nevedomý životný plán, ale udelil nepochybne správnu radu, aby tak tvrdo nepracoval, lebo ináč jedného dňa od vysilenia omdlie či dostane infarkt, pacientovi by to vôbec nepomohlo, keďže práve to bolo jeho nevedomým životným cieľom. Tak by sa iba potvrdil „príkaz“, ktorý dostal od rodičov. Bolo ho treba viesť k tomu, aby sa oslobodil od deštruktívnych direktív svojich rodičov a radosť z lekárskeho povolania a z usilovnej práce mu pritom ostala. Povolenie mimochodom Opakovane som zažil prekvapivé účinky mimochodom udeleného povolenia bez akejkoľvek prípravy tak, ako to Berne odporúča pri „povoľovacej transakcii“. Spomínam si na istú pacientku, ktorá rozprávala o tom, ako ju ako dievčatko a neskôr ako mladú ženu rodičia znevažovali, na čo som ja len zamrmlal: „Ale vy ste predsa celkom správna žena!“ Na konci dlhoročnej terapie mi vysvetlila, že práve toto bol v jej živote rozhodujúci zlom! Samozrejme pri tom účinkovala „presvedčivá sila mojej autority“, resp. prenos, prostredníctvom ktorého som pôsobil silnejšie ako jej biologickí rodičia, ak zdrojom deštruktívnych základných posolstiev boli oni – ako sa v tradičnej transakčnej analýze predpokladá! Napriek tomu má „povoľovací rituál“, ako ho Berne nazýva, svoj význam. Ak sa udelí dôsledne, ako som vyššie opísal, ide o výsledok spolupráce medzu terapeutom a pacientom. Terapeut sa takpovediac nevtiera do pacientovho života. Sprostredkovanie „povolenia“, ako ho chápe Berne, má „štrukturovaný“ priebeh. „Povolenie“ z vlastnej „rodičovskej osoby“ O „povolení“ nehovorí Berne len vtedy, keď ide o intervenciu terapeuta, ktorá kompenzuje deštruktívny rodičovský príkaz či zákaz. Môže to byť aj posolstvo rodičov, ktoré dieťaťu dovoľuje slobodne a autonómne sa vyvíjať. Takéto rodičovské „povolenie“ sa potom, rovnako ako deštruktívne základné posolstvo, integruje do „rodičovskej osoby“ dieťaťa tak, ako sa terapeutove „povolenia“ integrujú do dobrosrdečnej „dospelej osoby“ pacienta. Ak sa tak nestane – napr. vtedy, keď „rodičovská osoba“ funguje pre pacienta len kriticky a obmedzujúco – stáva sa pacient prostredníctvom účinného povolenia síce slobodnejším, nie však skutočne autonómnejším a nezávislejším. Namiesto na rodičov je teraz totiž naviazaný na terapeuta. To, že pacient zo začiatku nahrádza vlastnú dobrosrdečnú „rodičovskú osobu“ autoritou terapeuta, môže byť prospešné dovtedy, kým nebude jeho „dospelá osoba“ natoľko vyvinutá, že sa bude môcť vlastného osudu ujať sám. V tejto súvislosti môže zvláštny význam nadobudnúť aj samoobnova „rodičovskej osoby“. Iná terapeutická metóda ako tá, ktorú Berne nazýva „rozhodujúcou intervenciou“, pozostáva z toho, že sám pacient spolu s terapeutom už od začiatku formuluje povoľujúce vety, ktoré majú vymazať negatívne posolstvá. Predpokladom je, že je schopný zaujať dospelý postoj a že zároveň dokáže zaujať voči sebe samému dobrosrdečný rodičovský postoj. Tento postup má dve výhody: Jednak ostáva pacient, ktorý si, ako sme práve uviedli, „povolenia“ udeľuje sám, nezávislým od terapeuta, jednak môže sám pracovať vhodnej formulácii. Len taká formulácia „povolenia“, ktorá presne „sedí“, prináša možnosť oslobodenia sa od deštruktívnych scenárových príkazov a teda zmeny postoja voči sebe samému, ostatným ľuďom a voči svetu. Predpokladajme, že pacient mal od najrannejšieho detstva dojem, že život je za každých okolností vážny, namáhavý a neradostný, preto mnohé formy správania a prežívania zo svojho života úplne vylúčil. Možné povolenia, ktoré pôsobia proti takémuto dojmu, by mohli znieť: „Smieš prežívať radosť!“, „Smieš robiť to, čo ti prináša radosť!“, „Smieš robiť, na čo máš chuť!“ alebo „Smieš si vychutnávať!“. Je však možné, že vnútorné „dieťa“ neosloví ani jedna z týchto viet, ale „klinec po hlavičke udrie“ nejaká iná, bezprostredná formulácia: „Smieš žiť!“ Pacient môže okamžite povedať: „To je ono – to je presne správna formulácia, vhodná na to, aby môjmu doterajšiemu postoju k svetu ‚vzala vietor z plachiet?!“ Z podarenej formulácie sa dá často usúdiť, aké bolo obmedzujúce posolstvo, ktoré tvorilo základ doterajšieho životného postoja. V tomto prípade by to mohlo byť posolstvo: „Neži!“, či podľa Camposovej formulácie: „Nebuď!“. Takýmto spôsobom vedie spoločná práca terapeuta a pacienta na formulovaní povolení zároveň k objasňovaniu scenára. To, či je „ povoľujúca veta“ správna, rozhodne pacient. Terapeut môže robiť len návrhy. (Úryvok z knihy Leonhard Schlegel: Transakčná analýza ako psychoterapeutická metóda prekračujúca hranice psychoterapeutických škôl, ktorá vyjde na jeseň vo VydavateĽstve F) Vybrala a preložila Svetlana Žuchová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984