Duševná choroba a americký sen (3)
Ideologická slepá škvrna V Správe sa tvrdí, že moderné neurovedy nie sú v skutočnosti redukcionalistické. Opakovane sa v nej vyskytujú výrazy ako „sociokultúrne faktory“, „faktory ovplyvnené skúsenosťou“ či „faktory prostredia“. Správa navyše opakovane zdôrazňuje „integratívny“ charakter modernej vedy. Všimnime si však, ako vágne sa hovorí o tejto téme – veď pojem ako „faktory prostredia“ neznamená takmer nič – ale len čo príde reč na neurovedy, jazyk sa stáva oveľa konkrétnejší. V Správe sa priamo hovorí: „Skúmanie mozgu si vyžaduje, aby sa problémy zozačiatku redukovali na najmenšie jednotky, ktoré výskumníkom umožnia dozvedieť sa niečo nové. Ale koncept neurovied nie je v konečnom dôsledku redukcionalistický. Ich cieľom je porozumieť správaniu, nie nasadiť si na oči klapky a takto sa snažiť o vysvetlenia.“ Tento výrok sa dostáva najbližšie k problému (keďže kameňom úrazu je práve otázka, ako sa dostaneme od „najmenších jednotiek“ neurovied k zmysluplnému porozumeniu ľudského správania), ale dokonca aj on sa v nasledujúcom odseku výrazne spochybňuje: „Cieľom však nie je lepšie sebapoznanie ľudí. Keď budeme vedieť, čo v ktorom okruhu neprebieha správne a ktoré synapsy majú porušené chemické signály, dúfame, že sa nám podarí vyvinúť účinnejšiu liečbu s menšími vedľajšími účinkami.“ Takže, ľudské sebapoznanie je v poriadku (počúvajte, Sokrates a Aristoteles!), ale čo skutočne potrebujeme, je posvietiť si na okruhy, synapsy a chemické signály. V praxi je redukcionizmus oveľa očividnejší. Nedávno sa kanadská skupina vedcov preslávila tvrdením, že jej členovia našli genetický základ samovrážd. Tento objav sprevádzali titulky v dennej tlači, podľa ktorých sa „potvrdila viera stará dvetisíc rokov, že sebadeštruktivita je v istých rodinách zakorenená“. Okamžite sa vynorili špekulácie o „teste suicidality“, ktorý by umožnil robiť skríningové vyšetrenia samovražedných sklonov. Nakoniec sa ukázalo, že štúdia, ktorej sa zúčastnilo len 120 pacientov, v skutočnosti priniesla len „najmenšiu jednotku“ informácie, podľa ktorej sa istá genetická mutácia spája s nižšou mierou kontroly impulzov v mozgu. Ak si to dáte do súvislosti so skutočnosťou, že samovraždy sú často impulzívne, máte výsledok – našli ste gén samovrážd! Otázka, prečo sa u niektorých ľudí impulzy k samovražde vôbec vyskytnú, sa úplne prehliada a najnovšia medicínska technológia sa vyhlási za potvrdenie prastarého predsudku týkajúceho sa samovrážd a duševných porúch všeobecne. Najviac slepý je ten, kto nechce vidieť. Ak mozog nie je zodpovedný za duševnú chorobu, potom to musí byť spoločnosť. Duševné cho-roby sú spoločenské choroby. A dokazuje to niekoľko ich charakteristík, ktoré sa nedajú vysvetliť redukcionistickým konceptom. Neexistuje „presná hranica oddeľujúca duševné zdravie a chorobu“. Skôr sú to dva póly jedného „kontinua“. Keby bola duševná choroba podmienená pochodmi v mozgu, muselo by to byť presne naopak. Spoločenský charakter týchto výrazov je očividný z ich definície: „Duševné zdravie je stav, v ktorom jedinec úspešne vykonáva duševné funkcie, ktoré ústia do produktívnej aktivity, uspokojivých medziľudských vzťahov, schopnosti prispôsobiť sa zmene a vyrovnať sa s frustráciou.“ Duševná choroba je, naopak, „charakterizovaná zmenou myslenia, nálady alebo správania spojenou s diskomfortom a/alebo porušenou funkciou.“ Kľúčovým pojmom je tu „fungovanie“, a „fungovanie“ je spoločenské kritérium. Ste zdraví, ak fungujete v rámci spoločnosti a ste chorí, ak toho nie ste schopní. Správa priznáva, že „čo znamená byť duševne zdravý, je predmetom mnohých rozdielnych interpretácií, ktoré vychádzajú z hodnotovej orientácie a môžu sa v rôznych kultúrach líšiť.“ Vírus nepozná hranice. Ak má duševné zdravie korene v kultúrnych hodnotách, len to potvrdzuje jeho spoločenský charakter. To isté platí o vplyve, aký majú na duševné poruchy socioekonomický status, pohlavie a rasa. Správa poznamenáva, že len „málo duševných porúch sa dá vyliečiť ad integrum a bez recidívy... Dá sa skôr povedať, že príznaky duševných chorôb majú, z dôvodov, ktoré dodnes nepoznáme, sklon miznúť a znovu sa objavovať.“ Ak sa na duševné poruchy pozrieme ako na spoločenské choroby, miznutie a opätovné vynáranie sa príznakov viac nebude takým tajomstvom. Je jasné, že miznutie a vynáranie sa symptómov nejako (hoci aj veľmi komplikovane) súvisí s miznutím a opätovným vynáraním sa spoločenských tlakov, ktoré spôsobia počiatočnú poruchu v schopnosti fungovať. Teraz sa vynára nástojčivá otázka, prečo existuje taký odpor vidieť duševnú chorobu týmto spôsobom? Vieme si predstaviť, že by Surgeon-General Spojených štátov amerických vydal takú významnú Správu, ktorá by vyhlásila, že za epidémiu duševných chorôb v Amerike je zodpovedná ... americká spoločnosť? Je to nepredstaviteľné, keďže spoločenské a politické následky takejto Správy by boli nepredvídateľné. Určujúcim faktorom tu nie je veda, ale ideológia. Nejde nám o to, aby sme spochybňovali zámery odborníkov, ktorí prispeli k Správe, či dokonca samého Surgeon-General. Nemáme tu dočinenia s cynizmom, ale s ideologickou slepou škvrnou. Veď ako by sa mohlo stať, že tá najlepšia, najbohatšia, najvyvinutejšia spoločnosť na svete, vrchol ľudskej civilizácie, je zodpovedná za obrovský nárast počtu duševne chorých? Toto je tá ideologická slepá škvrna, ktorá ochromuje celú oblasť duševného zdravia (rovnako ako iné spoločenské vedy v kapitalistickej spoločnosti). Ak jednotlivec nedokáže fungovať v spoločnosti, problém bude zaiste v jednotlivcovi, v jeho mozgu, v génoch a pod. Ale čo sa stane, ak sa počet takýchto „nefunkčných“ jednotlivcov bude neustále zvyšovať? Čo sa stane vo chvíli, keď polovica populácie nebude schopná fungovať? Kto je potom naozaj chorý – jednotlivec alebo spoločnosť? Ani ak uznáme, že duševné poruchy sú spoločenské choroby, problematika duševného zdravia sa nestane o nič menej komplikovanou. Stane sa však jasnejšou. Porozumieme, prečo prevencia doteraz nefungovala, keďže jediný spôsob, ako sa dajú dosiahnuť účinné výsledky, je zaviesť základné spoločenské zmeny. Inými slovami, nejde o problém verejného zdravotníctva, ale o spoločenský a politický boj. Ak aj vezmeme do úvahy isté praktické opatrenia, ktoré by sme mohli zaviesť (hoci aj v rámci chorej spoločnosti), téma prevencie nás bezpodmienečne opäť privedie k politike. Keďže ťažisko takejto prevencie by malo byť jednoznačne v detstve, tak by bolo nevyhnutné podstatne rozšíriť sieť škôlok a iných predškolských zariadení, ale aj zaviesť opatrenia, ktoré by zlepšili domáci život – vrátane finančnej podpory rodín ohrozených chudobou a dôstojné i finančne prístupné ubytovanie. Ale jediné, čo sa dá v tomto smere od Demokratov a Republikánov očakávať je, že sa všetko ešte zhorší. Clintonova administratíva sa zhoršením životných podmienok zaiste pričinila o to, že milióny ďalších detí budú trpieť duševnou poruchou. V súvislosti s liečbou vyvstávajú podobné politické otázky. S postupným rozširovaním epidémie miznú peniaze dostupné na liečbu, poradenstvo a komunitnú podporu. Ale pri bližšom pohľade chápanie duševnej poruchy ako spoločenského fenoménu definuje obmedzenia terapie. Lebo pokiaľ budeme žiť v chorej spoločnosti, jediné, čo liečba zvládne, je „prvá pomoc“, teda obviazanie psychických rán natoľko, aby bol pacient opäť funkčný v presne tom istom svete, ktorý za jeho chorobu môže. Nejde nám o to, aby sme spochybňovali význam terapie (či aspoň tých druhov terapie, ktorých hlavným záujmom sú pacientove potreby, a nie výdavky spojené s jeho „utlmením“). Duševná choroba je bolestivý a neraz veľmi deštruktívny fenomén a čokoľvek, čo ju môže zmierniť, stojí za pokus. Ale zmierniť utrpenie nie je to isté ako vyliečenie. A ak tento fakt neberieme do úvahy, zatieňujeme bazálnu spoločenskú príčinu za toto utrpenie zodpovednú. Základná pravda znie, že chorobu spoločnosti nie je možné vyliečiť liečbou jednotlivca. Komentár Na začiatku dnešného „komentára ku komentáru“ Franka Brennera by som chcela poznamenať čosi, čo som spomenula už minule a čo ma vždy znovu a znovu udivuje. Keby hlavný fyzikálny ústav akejkoľvek krajiny vydal významnú Správu týkajúcu sa stavu kvantovej fyziky na sklonku dvadsiateho storočia, keby dokonca Kardiologická spoločnosť vydala Správu o stave liečbe hypertenzie na začiatku storočia dvadsiateho prvého, sotva by si niekto trúfol takto zásadne, „od gruntu“ ju kritizovať. Sotva by sa Frank Brenner podujal na diskusiu o tom, či je lepšie pacienta liečiť kombináciou diuretík a betablokátorov alebo iných liečiv, v akých dávkach a ako často. Avšak, ak je témou duševné zdravie, má každý pocit, že je dostatočne kompetentný vyjadrovať sa k základným aj menej základným problémom, s vehementnou istotou, že všetkých odborníkov strčí do vrecka, lebo sám predsa najlepšie vie, ako to je. Bez ohľadu na to, či s argumentmi Franka Brennera súhlasím alebo nesúhlasím – pretože s tým, že do starostlivosti o duševne chorých či do predškolských zariadení by sa malo investovať viac peňazí, sa nedá nesúhlasiť – prekvapuje a zaráža ma sebavedomie, s akým presadzuje svoje argumenty. Argumenty, ktoré neraz stoja na veľmi hlinených nohách. Veď jedným z najrukolapnejších argumentov svedčiacich pre vplyv – aj – biologických faktorov pri vzniku duševných porúch je vplyv chemických látok na duševný stav človeka. Konflikt, či sú duševné choroby podmienené biologicky alebo faktormi prostredia, je prastarý a skutočne doteraz nevyriešený. Celé generácie nie len lekárov, ale aj filozofov a všakovakých iných odborníkov, sa na túto základnú otázku snažia odpovedať, a to veľmi opatrne, pričom raz sa jeden prikláňa k jednému, raz druhý k druhému pólu. A tu prichádza Frank Brenner, ktorý celý problém vyrieši trojbodovou argumentáciou, ku ktorej dospel na základe vlastnej úvahy, teda bez zbraní dnes posvätnej „evidence based“ vedy. Myslím, že keby sa niekomu podarilo, o čo sa pokúsil Frank Brenner, teda s elegantnou jednoznačnosťou (skutočne) vysvetliť pôvod duševných chorôb, stal by sa kandidátom na Nobelovu cenu. Udivuje ma, ako málo si Frank Brenner svoje hranice uvedomuje. Navyše spôsob, akým sa autor komentára k problému stavia, je už nemoderný. Všeobecne sa uznáva biopsychosociálny model zdravia a choroby, pričom už tento názov hovorí, že korene zdravia/choroby sú biologické, psychické a spoločenské, pričom podiel jednotlivých faktorov je pri jednotlivých poruchách a u rôznych ľudí rôzny. V súčasnosti nejde o to rozhodnúť, či sú psychické (ale aj mnohé iné) choroby podmienené biologicky alebo spoločensky, ale v jednotlivých prípadoch – v „malých dávkach informácii“, hoci práve tie Frank Brenner tak vehementne kritizuje – nachádzať rôzne, hoci veľmi čiastkové súvislosti. Pekne sa to darí napríklad v prípade tzv. civilizačných chorôb – napr. vysokého krvného tlaku, obezity, niektorých srdcovo-cievnych chorôb a pod. Vie sa už, že v mnohých prípadoch hrajú pri ich vzniku rolu genetické faktory, ale nie nadarmo hovoríme o chorobách „civilizačných“, keďže faktory prostredia a súčasného životného štýlu sú pri nich rozhodujúce. Teda aj vznik „civilizačných chorôb“ sa vysvetľuje súhrou biologických, psychologických a spoločenských faktorov. Veľmi podobne je to aj s chorobami duševnými. Navyše sú tu však, ako Frank Brenner správne udáva, „v hre“ aj faktory ideologické. A to nie len v Správe Surgeon-General, ale aj v komentári Franka Brennera. Nepredpokladám, že by Správa Surgeon-General Spojených štátov bola objektívna a iste má Frank Brenner v nejednom prípade pravdu. Na druhej strane je jeho argumentácia rovnako zatienená ideológiou – hoci ideológiou inou, či „opačnou“ – ktorá jej však rovnako uberá na sile. V istom rozhovore s Janou Cvikovou táto spisovateľka citovala názor (s ktorým sama nesúhlasila), že „feminizmus škodí literatúre“. Myslím, že tento postoj sa dá rozšíriť a zovšeobecniť: Akákoľvek ideológia, ak si od nej človek nezachová odstup, škodí tomu, čo má ostať nezávislé: Literatúre rovnako ako „vedeckej“ argumentácii. (Pokračovanie v budúcom čísle) Vybrala, preložila a komentár napísala Svetlana Žuchová Zdroj: www.wsws.org
