Reklama
Reklama

Prisťahovalci z východu nám ničia kultúrne dedičstvo

Túto vetu som sa snažil nájsť pri mojich potulkách Dublinom. Večernými ulicami, potom čo zavreli všetky galérie, múzeá, väčšinu kaviarní, obchodov aj verejných parkov a ostali len puby.
Počet zobrazení: 489

Túto vetu som sa snažil nájsť pri mojich potulkách Dublinom. Večernými ulicami, potom čo zavreli všetky galérie, múzeá, väčšinu kaviarní, obchodov aj verejných parkov a ostali len puby. Nepijem, ale chápem už, prečo sa tam pije tak veľa. Slnko tam svieti málo, a ak, tak svieti, nejako na bielo-sivo. Jar tam pripomína sentimentálne nahnevanú stredoeurópsku jeseň a prudký lejak, ktorý tu prestane po pár minútach, vytrvá i celý deň a dáždnik vďaka silnému vetru od mora poslúži len ako módny doplnok. Írsko, tá krajina, ktorú nám slovenská pravica niekoľko rokov predhadzovala ako nasledovania hodný vzor, za ktorým by sa Slovensko malo uberať vo svojom vývoji. Teda v tom správnom pravicovom rozvoji, na rozdiel od zlých – ľavicových príkladov škandinávskych krajín (samo sebou). Strávil som tam nejaký čas počas vrcholiacej kampane parlamentných volieb i po nich. Môžem teda priniesť osobné svedectvo o tom, aký pravicový a „správne vzorový“ vlastne zelený ostrov je. Väčšina slovenských pravičiarov by sa asi pri osobnej návšteve Dublinu, Corku či Limericku, najväčších to írskych miest súčasnosti, náramne čudovala a nechápavo krútila hlavou. Pravdepodobne by len zhrozene označili stav, v ktorom táto republika jestvuje, pejoratívne za „socializmus“. Pitná voda pre domácnosti zadarmo, stočné takisto. Štátne múzeá, galérie a ďalšie pamätihodnosti fungujú bez vstupného (a že fungujú vďaka štedrým dotáciám dobre), nedeľný predaj sa nekoná, večerný je silne limitovaný, rovnako ako sobotný. Obrovské množstvo prisťahovalcov, ktorých nikto nenúti hovoriť po anglicky, alebo dokonca írsky, nemusí absolvovať žiadne asimilačné kurzy. Práve naopak, štvrť milióna Poliakov má už sieť vlastných obchodov s vlastnými potravinami, v stánkoch sa dajú kúpiť varšavské noviny a kostol s importovanými kňazmi len završuje obraz „kolonizácie“ tejto rovinatej krajiny východoeurópskymi prisťahovalcami. Nebudeme sa však hrať na slovíčka, keď vieme, nakoľko je v krajine pod Tatrami zvrátené chápanie ľavicovosti a posunutá hranica medzi tým, čo je pravicové, a tým ostatným. Vo volebnej kampani sa hovorilo o všetkom možnom a veľa, o doprave, zdravotníctve, školstve, polícii a trestoch pre odsúdencov, ale o prisťahovalectve nie. Napriek mojej úmornej snahe som nenašiel žiadne veľkohubé vyjadrenia o nebezpečenstvách spojených s migráciou, o ochrane „nášho“ a nechcení „cudzieho“. Nie že by sa plagátmi (stavebné konštrukcie bilbordov tu mestá nešpatia) volič neohlupoval, to nie. Niektoré boli dokonca stupídnejšie ako naše, ale protiprisťahovaleckú slinu zo seba nevyprskoval ani jeden. Neviem, a asi ani nechcem vedieť, ako by zareagovala slovenská spoločnosť na také množstvo susedov, kolegov a spolužiakov z iných krajín a kultúr, ako je dnes v Írsku. Viem však, ako zareagovala slovenská/bratislavská spoločnosť, keď sa na podnet podnikateľa Rozina svojvoľne a úplne zbytočne zbúral Dámsky tenisový klub v Petržalke – jedna z mála historických pamiatok tejto panelákovej mestskej časti. Znova, po návrate domov, som hľadal niekde nejaké vyjadrenie o tom, ako prisťahovalci z východu ničia naše kultúrne dedičstvo. Nič. Alexander Rozin je bohatý a medzičasom „slávny“ a, žiaľ, aj poslanec Bratislavského samosprávneho kraja. To bude asi ten dôvod: rešpekt. Slováci nemajú v povahe rešpekt pred velikánmi ducha ako Íri, ktorí svojim literátom, maliarom a univerzitným profesorom stavajú sochy, pamätníky a parky. Slováci zato majú v priam posvätnej úcte boháčov. Nikdy nemali svoju šľachtu, žili vždy v niečom područí, a tak nie sú zvyknutí rozhodovať sami za seba, povedať si nahlas, čo je správne a čo nie. Sú zvyknutí, že to za nich niekto rozhodne a oni sa s tým už naučia žiť. Tak majú v úcte aj bohatého ruského prisťahovalca, ktorý v záujme zväčšovania svojho majetku ničí kultúrne dedičstvo. Pozoruhodný je ten posun, že nikto sa o ňom nevyjadruje ako o prisťahovalcovi a „cudzákovi“ napriek všadeprítomnej xenofóbii. Obávam sa, že ten posun predstavujú len a len peniaze. Podobne, ako keď sa v Prahe v 90. rokoch usídľovali bohatí, mladí Američania, pretože to bola móda. „Pražákom“ nevadili, ale chudobní ukrajinskí robotníci, žijúci v maringotkách a posielajúci výplatu domov rodine, áno. Na Slovensku národné povedomie, patriotizmus alebo nech je to už čo chce, sa vždy objaví v nesprávnej chvíli, na nesprávnom mieste a falošne zacielené. Namiesto spravodlivého rozčúlenia nad ničením spoločnej minulosti ho dokáže zužitkovať tak maximálne extrémistická SNS a jej podobné živly, alebo dokonca horšie, ako to bolo a stále je v prípade všeobjímajúcej nenávistnej kampane voči Hedvige Malinovej, s ktorej prípadom som sa v poslednej dobe po dlhšej mediálnej abstinencii ako člen rady Amnesty International na Slovensku zoznámil. Je šokujúce, koľko mobilizácie, kreativity a „občianskej angažovanosti“ sa zdvihlo proti tejto útlej študentke. Ak by celý svoj krátky život nikdy nič iné nerobila, len klamala a podvádzala, tak už teraz za to bola potrestaná viac než absolútna väčšina zločincov alebo veľkopodnikateľov za svoje besnenie v niektorom zo slovenských miest. Nemôžem si nespomenúť na prípad doktora Davida Kellyho, ktorého podobná kampaň dohnala k samovražde. Dublin pripomína Joyceovo mesto už hádam len stratenému pseudointelektuálovi so slúchadlami na ušiach, ktorý sa snaží nájsť miesta, ktoré pozná z kníh. Nepripomína už ani mesto, ktoré zažili dnešní tridsiatnici v detstve. Hádam je to pre dobro veci. Bratislava a Slovensko nepripomína krajinu spred sto rokov, nepripomína ani tú spred 10 rokov, a nie len „vďaka“ búraniu a výstavbe. Nepribližuje sa a vlastne ani vôbec nesmeruje ani k Írsku či Škandinávii – a to pre dobro veci určite nie je. Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama