Železničné i Životné zastávky slobodného umelca Milana Sládka

PIEŠŤANY 8. 6. 2007 Kúpeľní hostia i domáci mohli byť v Piešťanoch začiatkom júna svedkami tak trochu historickej udalosti: Milan Sládek prišiel na pomaturitné stretnutie so spolužiakmi zo ŠUP- ky na Slovensko. Prvýkrát od roku 2002, čo mu „bolo poďakované“ ako zakladateľovi i „architektovi“ divadla Aréna. Na Slovensku sa nič neutají, oslovila a presvedčila ho riaditeľka Domu umenia v Piešťanoch, v meste začiatkom sezóny prahnúcom po kultúre tohto typu – s medzinárodným jazykom i úrovňou. Pantomímy Majstra sprevádzali spriaznení umelci svetového mena Jiří Stivín (flauta, klarinet, saxofón) a Ali Haurand, nemecký skladateľ a spoluzakladateľ Európskeho džezového orchestra (kontrabas ). Pantomimicko-džezový večer nazvaný Komédia – reflexia na popového princa Andyho Warhola premiérovaný vlani, bol skrátený a tvorivo doimprovizovaný (pravda, s výnimkou osvetľovačov...). V prvej časti Majster po malom slovnom úvode do pantomímy pripomenul svoje najslávnejšie sóla Kefku (Slnečnica, Party, Samson a Dalila), v druhej časti zopár obrazov s témou Andy Warhol (paródiu na americkú zástavu vyťahovanú z hamburgera, na zástavu hippies v závere s hanblivou rukou Sochy slobody schovanou za kvetinovou zástavou a predviedol aj spevácke a tanečné „umenie“ Marilyn Monroe v bielych šatách nad povestným vzdušným kanálom, ba priznal sa aj k únave...). K tematicky ladenej (a rovnako skvelo improvizovanej) hudbe pribudol aj prvok výtvarný – (seba)maľovanie A. W. (alias M. S., pôvodne tiež výtvarníka). V hudbe pred predstaveniami i v prestávke sa zasa odrážal zurkot vody, štebotanie vtákov, dokonca i motívy maďarskej piesne Smutná nedeľa, azda ako prejav medzinárodnosti miesta... Aspoň si to môžeme takto slobodne vyložiť – hotová kúpeľná atmosféra... Bol to po rokoch prvý návrat Milana Sládka odvtedy, čo mu bolo v Bratislave „poďakované“, po tom, čo zrekonštruoval a dobudoval divadlo Aréna (aj za pomoci svojich nemeckých priaznivcov a finančníkov i vlastných peňazí), usadil sa tu, založil Medzinárodný inštitút pohybového divadla, nový súbor pantomímy, preniesol medzinárodný festival mímov a klaunov Kaukliar z Kolína nad Rýnom, svojho emigrantského bydliska, do Bratislavy, zaviedol doň aj komerčne úspešné prvky, získaval si priaznivcov aj medzi inými žánrami, poskytol priestory tanečnému festivalu... Skultúrnil nehostinné prostredie medzi centrom a Petržalkou... Bol to nerovný boj, s mocou a peniazmi, kde umenie zvyčajne prehráva. Pre spravodlivosť treba dodať, že to nezavinila len všemocná Pani Komercia, ale tak trochu aj neochota pomôcť, málo tradície i nášho zmyslu pre toto krehké umenie, finančná kríza prejavujúca sa najmä v cieľovej skupine , u mladých ľudí, a až naposledy únava a trochu i vyčerpaná múza Majstra. (Napokon, či sa „stratové“ objekty nevyvažujú aj v oveľa bohatších krajinách komerčnými aktivitami?) Bol riaditeľom, mímom, režisérom, pedagógom, výtvarníkom... a mohol ostať ešte zopár rokov predovšetkým Učiteľom tohto ešte stále u nás vzácneho a nedoceneného žánru umenia. Mohlo sa rozvinúť do viacerých rozmanitých rovín – Majster mal zmysel pre vývin osobitej poetiky každého svojho žiaka. A jeho práca mohla ovplyvniť aj iné druhy umenia. Nestalo sa, a tak zostal len nejasný trpký pocit spoluviny... A spomienky na zopár posledných (?) zastávok jeho životnej trasy. Mala som šťastie byť na tých staniciach. KOLÍN 1991 Vystúpila som na železničnej stanici – kam teraz? Hľadať s kufrom ubytovanie je dosť problematické. Asi bude najlepšie sa poradiť na neďalekej Majstrovej adrese. Mala som v úmysle naozaj sa len spýtať. Úzky poschodový dom v centre, práve v rekonštrukcii. Ale milá pani Masako, Majstrova manželka, hneď kamsi telefonuje, hovorí po nemecky, rozumiem len podstatu – ktosi vraj bude mať príjemnú spoločnosť. A už ma aj usádza do taxíka (hanbím sa, aj zaplatí)... Na okraji mesta v skromnom bytíku býva Sládkov kostýmový výtvarník Antonín Málek. Cítim sa trápne, ale hádam prešovská malinovica čosi napraví. A potom – tá obrovská sála (možno ju prirovnať k bývalému Domu odborov) plná prevažne mladých ľudí. Je tu aj republiková ministerka pre školstvo a kultúru, dáva podujatiu punc, spoluorganizuje ho totiž mesto. Profesora Sládka si tu cenia, veď založil „ich“ festival Kaukliar (Gaukler), na ktorý chodia nielen súbory zo zahraničia, ale aj diváci. A podujatie prináša príjmy pre mesto, ale najmä – ono ním nadobúda cennejšie, zvučnejšie meno. Predstavenia sú rôzneho charakteru i kvality, svetové špičky i mladé talenty, sem-tam sa votrie trochu klauniády i „klauniády“, ale veď na tom pozadí sa odráža ozajstná kvalita. Vyvrcholením však skutočne bolo predstavenie Milana Sládka Apocalyptica v závere festivalu. Osud ľudstva, v pohybe nie vždy dopredu, úsmevný i trpký, prejavy citu i bezcitnosti, vášeň i ľahostajnosť prejavujúce sa k svetu môžu viesť k jeho zániku. Môžu, ale nemusia. Žeby predzvesť osudu tvorcu? Ešte nie... BRATISLAVA 1996 Festival Kaukliar je teda náš... Oproti kolínskemu ho Majster posunul máličko do ľahšej podoby, mímovia sú často klauni (vlastne aj majú byť, no polohy sa rôznia podľa osobností). Divadlo je plné očakávania i ľudí. Potom už menej. Žeby pantomíma u nás vychádzala z módy? Nové predstavenia, predstavenia nových ľudí. Dobudovaný súbor, nadšení mladí mímovia. Málo? Ako môže byť málo po ničom? Pribudli pantomimické podoby Dona Juana, Kráľa Ubu, Poppey, Figara, Grand Pierrota (už na Novej scéne). Divadlo Aréna sa rozrastá do ulíc, na nábrežia, už-už sa stáva pantomíma ľudovou. Ibaže na uliciach sa nezarába... * * * Majstra som na druhý deň po „Warholovi“ stretla na piešťanskej stanici. Celý v čiernom, nenápadný, stál na konci trate. A keďže vlaky v Piešťanoch takmer vždy meškajú pre rekonštrukciu trate takmer hodinu, stihli sme sa aj porozprávať. Kvapka trpkosti v úsmeve zostala, ale vidí skutočnosť triezvo, vecne. Naše i cudzie nekalé „kšefty“ i naše zbytočné, škodlivé ústupky. Našu kultúru i nekultúrnosť a ich premenlivú podstatu. Skrátka, slobodný umelec, v naplnenom zmysle tohto slova. A možno i preto tu nebol celkom pohodlný. Ktovie? Slobodný umelec však predovšetkým tvorí. Aj na trati. Práve na tej piešťanskej sa dohodol so známym skladateľom o „inakšej“ hudbe Fidelia, nového predstavenia. Uvidíme ho ešte? Spolucestujúca Adela Demeková