Reklama
Reklama

História (4)

Na druhý deň vyspávame. Okolo poludnia stretávam Mira pri čistení zubov. – Čo si to včera hustil do tej šľapky? – Prepáč, nie je to žiadna šľapajzňa, ale varietná umelkyňa.
Počet zobrazení: 684
26-2707_23_ensign butterfly ilustracne foto-m.jpg

Na druhý deň vyspávame. Okolo poludnia stretávam Mira pri čistení zubov. – Čo si to včera hustil do tej šľapky? – Prepáč, nie je to žiadna šľapajzňa, ale varietná umelkyňa. Robil som, ako vždy, sociologický výskum. Ten sneh, človeče, ten sneh mi dal krídla. To teda. – Zrazu som rozumel nielen angličtine, ale aj reči zvierat, vtákov a rýb. Ozaj, tá hus, spomínaš na hus? Alebo sa mi to len snívalo... – Aká hus?– robím sa, že nič neviem. Micky s Davidom a ďalšími dobrovoľníkmi nakoniec rozlajnovali celý gram a boli na tom očividne horšie ako ja s Danom. Ten sa nakoniec, keď videl, že to s nami nevyzerá až tak zle, rozhodol pridať, ale Dave vylovil z vrecka už len prázdne vrecúško. – Počkaj, počkaj, takže som sa nerozprával, vlastne nerozprávali so žiadnou husou? – Akou husou? Myslíš nejakou distingvovanou anglickou slečnou? – Bože, ten sneh je fakt sila. Zdalo sa mi, že sme sa na moste stretli s husou, živou husou, a že som sa s ňou rozprával. Pýtali sa na cestu do Hamersmithu, tak som jej vysvetlil, ako sa tam najľahšie dostane. – Tak, že prejde cez most, nie?– vstúpi do debaty Dano so zubnou kefkou v ústach. – Pakes, si rob prdel,– buchnem do Mira a pokračujem v zubnej hygiene. – Jé, a kto začal oblbovať: že aká hus, že nejaká slečna? Tak kto je pakes? – Tak čo ten sociologický výskum? – Ako vravím, zaujímavé. Má muža, dve deti, hypotéku na domček v Shepard Bush a externe robí doktorát zo vzdelávania dospelých. V živote nešliapala. Venuje sa dokonca aj brušným tancom. Naozaj pozoruhodná žena. – A čo si sa ešte dozvedel?– pýta sa Dano a začína kloktať. – Dovolila mi nazrieť do vnútra ženskej duše. – Óóó! – Povedala mi, že ak je žena ochotná sa s tebou porozprávať, je ochotná s tebou vliezť aj do postele. – Hmmm. Ak to zhyperbolizujeme…– nedokončím. – Vravíš, že robí doktorát z andragogiky? Pozoruhodné. Obaja máme individuálny študijný plán, ktorý nám zaručuje skoro absolútnu voľnosť (chcelo by sa povedať slobodu, ale predsa do revolúcie chýba niekoľko dní). Nechcelo sa nám skončiť, a tak sme využili dieru v legislatíve. Podnik, ktorý vás plánoval zamestnať, mohol fakultu požiadať o dovzdelanie svojich budúcich zamestnancov. Jednoduché, len sme museli nájsť ten podnik. Kamarátka o rok vyššie, úpravárka Norika, nešla, čuduj sa svete, hneď s diplomom do pôrodnice, ako to bolo dobrým zvykom, ale sa agilne zamestnala ako asistentka generálneho riaditeľa jedného banského podniku. – Príďte si zajtra po papiere,– povedala. Pri prvej príležitosti (ako nám to pri vodke, ktorú sme jej sľúbili za službičku, veselo opisovala), keď bol riaditeľ v nej, mu dala podpísať bianco listy. – Ten šrac, ho zo mňa ani len nevytiahol. Zdalo sa mi bizarné nazývať generálneho šracom. So svojou bizarnosťou som sa nakoniec rozhodol Norike zveriť. – A čo by bol, ak nie šrac? Je odo mňa o pár rokov starší. Tatko išiel do dôchodku, a tak musel niekomu dať žezlo. Mladý vstúpil do strany už v prváku, v druháku bol šéfom fakultného výboru KS, v tretiaku šéfom celoškolského výbor, v štvrtáku ho vypustili s červeným diplomom a červenou hviezdou na čele rovno do tatkovho podniku. Poznám ho, tak ako sa vy poznáte, od malička. Vyrastali sme spolu na Luníku 2, pokiaľ sa neodsťahovali do vily na Bankove. Vždy to bol vychcanec. – Prečo teda s ním… – Dzigám? Asi z nostalgie za škôlkarskou láskou. Keď niekoho poznáš od piatich rokov… – Aj my s Petrom, ako si správne podotkla, sa poznáme od malička a nedzigáme spolu. – Možno by ste mali začať, – vyprskla od smiechu Norika. – Mirko, tebe fakt ide. Neveriacky som pokrútil hlavou. – Nori, fakt by ma to zaujímalo. – Ta… lebo potrebujem lovenká, môj krásny, ako každá čaja v meste, ne. Keď to rozpráva, pozerá sa na Mikyho a mne je jasné, že „bol v nej“, a nie raz. Bohvie, či tiež niečo nepodpisoval. – Škôlku mi teda neveríš? No tvoj problém. Fakt tam je. Ale pozri, šracom chodia po rozume tri veci. Čaje, love a ako baví lokomotíva a v zime ako baví véesžetka. Naschvál som to zoradila od najmenej dôležitých vecí. Ak sa teda chce čajočka ako ja dostať na rebríček záujmu aspoň o stupienok vyššie, musí sa riadne oháňať. Dostať sa na vrchol je nemožné, pretože prešťať Lokomotívu, by si vyžadovalo zázrak. To by som musela dzigať ako bohyňa, popritom by mi z vlasov vyletovali stokorunáčky a ešte by som musela žonglovať s loptou, – dovysvetľovala Norika so širokým úsmevom, pohrávajúc sa prefarbenými kaderami. Začínal som veriť, že prvú podmienku spĺňa bez problémov a z vlasov jej už už vyletí stovečka. Sekne do seba vodku, postaví sa a povie. – Takže dve podmienky sú nesplniteľné. – Vtlačí Mikymu silný bozk na pery a mňa pohladká po líci, ako malé decko. – S tou loptou by sa to ešte dalo, vieš… – Vytiahne rúž a niekoľkými naučenými pohybmi ho nanesie na pery. – Uvidíme sa a keby ste zas niečo potrebovali, ozvite sa. Dík za spoločnosť a vodku si dám, keď ma pozvete, kedykoľvek. – Tiež ťa milujem, – povie jej Miky a pošle za ňou vzdušný bozk. Za internátom na asfaltovom placi hrávame futbal. Občas lopta letí do zakázanej zóny na Luník IX. Skupinky Rómov posedávajú okolo pieskovísk, pôvodne určených socialistickými urbanistami drobizgu, novým nádejam našej vlasti, akčne premenených na ohniská. Hrajú na zdevastovaných gitarách, popíjajú čučo, súložia v panelových výklenkoch vykuchaných domov, z času na čas pričuchnú k téčku, a keď treba, hodia nám loptu. Zdatnejší sa dokonca núkajú do hry, a ak je nepár mladého Pelého či Eusébia vždy zaradíme do zostavy. Potom sú tu tenisové kurty. Telesnú výchovu s poznámkou „Tenis“ sme do žiadosti na naše bianco papiere vpísali hneď ako druhú požiadavku na dovzdelanie, hneď za angličtinu. Aj napriek tomu, že ide o buržoázny, ak nie dokonca o aristokratický šport, hodina stojí len 20 korún a správca sa doobeda málokedy unúva. A tak hráme a hráme v tých chladno-teplých jesenných ránach nestarajúc sa o vonkajší svet. Hudobné šialenstvo stále trvá (ako som už spomínal, v tomto období vedie The Cure a len nedostatok vlasového porastu mi bráni v transformácii na Roberta Smitha, Danovi by to na medicíne predsa len komplikovalo povinnú prax, Mikymu nebráni nič, a tak sa z neho naozaj na čas stane pravoverný kjúrista). Čítame množstvo kníh, vypožičaných väčšinou z Cambridgeskej knižnice. K dizpozícii je skoro všetka samizdatová literatúra, indexoví autori domáci ako i zahraniční, kresťanské, budhistické, taoistické, konfuciánske, slobodomurárske, hermetické, okultistické a neviem ešte aké texty. Táto kvapka sa neskôr bude musieť premeniť, nejakým zázračným petrifikačným procesom, na pevný balvan, základný kameň našej humanitnej vzdelanosti, pretože sme si naivne mysleli, že po skončení školy bude na čítanie času a času. O tom, že sme sa mýlili, sa zrejme netreba rozpisovať. Verím, že ide o všeobecnú skúsenosť. Usúdil som a okruh mojich známych ma v tom začal výrazne podporovať, že moje verše by mohli obsadiť stranu – dve v nejakom relevantnejšom periodiku. Usilovne si teda dopisujem so šéfredaktormi a tajomníkmi redakcií. Stále mi však posielajú nacyklostylovaný list, kde stojí niečo v zmysle: „Vaše básne nespĺňajú kvalitatívne požiadavky na uverejnenie v našom časopise. Doštudujte si teóriu verša a po čase sa nám opäť ozvite.” Samozrejme, vôbec nechápem, aké dobrodenie mi preukazujú. Nedať sa hneď na začiatku pomyselnej „literárnej kariéry” odradiť je prvý predpoklad na jej zvládnutie. Pokúšame sa, ja menej úspešne, Miky veľaúspešne, Dano niekde v strede, nadviazať bližšie vzťahy s opačným pohlavím, pobehujeme hore dole, sem a tam atď. Veď to poznáte. Na budúcnosť nikto nijako extra nemyslí. Tá sa totiž javí šedšia ako nebo nad jokohamským zálivom s mŕtvym kanálom televízie dokopy, ak už mám zacitovať z klasika. Najčastejšie sme s Mikym uvažovali o zájazde do Juhoslávie a následnej emigrácii. Občas sme hovorili o cieľových krajinách. V ponukovom menu najjasnejšie svietili Veľká Británia a Francúzsko, (Ach, aké sme len mali šťastie, že sa nič podobné nezrealizovalo, ak mám hovoriť za seba.) Utopické sny o politickom azyle nám prerušila Zamatová (tento, v tej dobe ešte málo známy produkt stratégov z informačných agentúr spoza Atlantiku, určený na zásadné zmeny orientácie štátov, pády prezidentov, pády vlád, ale hlavne na radikálnu zmenu finančných vzťahov a tokov) a všeobecne známe udalosti, ktoré po nej nasledovali. S eufóriou a poriadnou dávkou naivity sme sa vrhli do boja za „našu svetlú budúcnosť”. V permanentnom „revolučnom“ rauši sme si ani nestačili všimnúť, ako plynie čas a ocitli sme sa na konci štúdia. Máme po štátniciach, ale ešte stále sme na škole, pretože promócie budú až o dva mesiace. Vtedy prichádza zo študijného ponuka, ktorá sa neodmieta. – Peter, poznáte naše americké lektorky. Nuž ich pobyt u nás končí a keďže sme si ich veľmi obľúbili a naši študenti boli s nimi veľmi spokojní, rozhodli sme sa, že im naša fakulta zorganizuje výlet do Prahy. A… – Myslíte Katy a Paty (zdá sa, že ide o anglickú obdobu Danky a Janky) – skočil som ponovembrovému prodekanovi do reči. – Áno, áno, naše dievčatá z Alabamy. A keďže vy ste jediný zo študentov, ktorý ovláda angličtinu na potrebnej úrovni, navrhli sme vás za ich sprievodcu. Obliala ma vlna eufórie a ešte raz si v duchu prehrávam: ´A keďže vy ste jediný zo študentov, ktorý ovláda angličtinu na potrebnej úrovni´. Horúci koniec mája, dve parádne americké buchty a ja s nimi v hlavnom meste. Čo viac ešte človek môže chcieť. Svet je krásny. – Bolo by dobre, keby s vami šiel ešte niekto, kto vie ako tak anglicky, – pokračuje prodekan. – Poznáte niekoho? Spím snáď? Snívam? – Miroslav Babjak, – vyhŕkne zo mňa. Viem, že Miky má na Paty už dlhšiu dobu zálusk. – Myslím, že sa celkom slušne dohovorí. – No výborne. Objednajte letenky, vyzdvihnite si peniaze na pobyt, vybavte ubytovanie a šťastnú cestu, – podáva mi ruku. No výborne! Ale čo to lietadlo? Pred pol rokom by študenti bez pedagogického dozoru a školského autobusu nemohli ísť ani na zemiakovú brigádu a zrazu lietadlo. – Keď ja som ešte neletel, – hovorím stiesnene. – No, najvyšší čas si to vyskúšať, – povzbudivo ma potľapká po pleci. Mám ho rád, škoda, že takýto nebol počas celých piatich rokov, predtým ako odovzdal stranícku knižku. – What a shitty plane! – zaproklamuje Katy svojou spomalenou južanskou angličtinou pri pohľade na IL 62. – Yeaah, it´s fucking shitty plane. – vysúka zo seba Miky. Dievčatá sa chichúňajú, že vraj ´fucking shitty´. Tak toto je sloboda v slobodnej krajine, pomyslím si, samozrejme, s otáznikom a nastupujem. Na plošinke sa posledný raz obzriem. Košické letisko vyzerá skôr ako železničná stanica. Pozerám na popraskaný asfalt, burinu derúcu sa zo škár a zneistiem. Tak toto bude jedna z posledných vizuálnych informácií uložená v mojich pamäťových bunkách v prípade katastrofy. Letisko v Košiciach. Pri štarte som musel poriadne zblednúť, pretože Ká a Pá na mňa s pobavením pokrikujú. – Krúti sa hlávka, Pítr? Keď budeš zvrackať, tak do tých sáčkov, Pítr. Čo tak navliecť si záchrannú vestu, Pítr. Záchod je vzadu, Pítr. Pítr, Pítr, Pítr… Mikymu nebolo treba viac a Pítr mi prischol na celý život. Bože, ja ich neznášam. No veď počkajte v Prahe, pomyslím si v duchu a vidím, že výlet bude náročná záležitosť. Po niekoľkých minútach sa rozlietam spolu s Iljušinom a až do pristátia spriadam bezobsažné vetičky v International English. S porozumením tiež nie sú problémy, pretože alabamský prízvuk je doslova somnambulný. Zdá sa, že Pražáci sa na prechod k trhovému kapitalizmu pripravili oveľa lepšie ako ich bratia z východu. Katy pri ceste z letiska na internát záhadne prichádza o časť svojej batožiny a taxikár vyrúbe sumu rovnajúcu sa ceste z Košíc do Bratislavy a späť. – Akože zapnúť taxameter nič? Akože sme mali hovoriť po slovensky, a nie po anglicky a nedovolil by si nás odrbávať, či čo? – rozčuľuje sa Miky. Nakoniec to zjednáme na polovicu, teda na Košice – Banská Bystrica a späť, a keď odchádzame počujem ako si mrmle niečo ako: – …Slováci. Miky zrejme začul aj tie tri bodky, pretože sa s rozzúreným výrazom v tvári otáča a vybieha na fičúrika taxikára. Chytím ho za rameno a poviem mu, aby sa na to vysral. – Any problems, boys? – zatiahne Paty. – No problems, girls! – odpovieme zborovo s úsmevmi od ucha k uchu, ale nervozita stúpa. Už aby sme sedeli v nejakej parádnej štvoročke a sŕkali desinu. ´No problems´ však pokračujú. Niečo sa zmenilo. Teda aspoň na Malej strane, kde sa alabamská turistická úderka vrhla úplne neomylne s výkrikmi: ,How romantic! Ó, it´s beautiful!’ – Bohužel pane, máme to všechno reservovaný, – znie odpoveď zmutovaného personálu. Stoly sú prázdne, nikde žiadne rezervačky a štvoročka vyzerá ako štvoročka spred pol roka, teda z čias budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti. Prešli sme asi tri knajpy, keď si aj inak mimoriadne letargické devy všimli, že niečo nie je v poriadku, a tak na nás opäť vytiahli: ,Any problems, boys?’ Stručne vysvetľujem, že vymódení čašníci už asi nie sú čašníci, ale manažéri, a tak ich podniky praskajú vo švíkoch, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Ani nestačím dorozprávať a Katy s Paty sa vrhajú do útrob gastronomického zariadenia, z ktorého by v ich rodisku bolo isto iste múzeum pivovarníckej kultúry. Vidím, ako niečo „melú” s prevádzkarkou, čašníčkou, manažérkou, majiteľkou alebo neviem, možno kuchárkou, ale o chvíľu sú na Nerudovke a… – No problems, boys. Haha hahah ha. No to je fakt sranda. Prevádzkarka, čašníčka, manažérka, majiteľka alebo neviem, možno kuchárka pred nás predkladá menu v angličtine (ach, kde sú staré dobré jedálne lístky naklepané na zafóliovanej á štvorke?), hovorí na nás anglicky, od susedných stolov angličtina… Vidím, že aj Miky je akýsi nesvoj. – Nedostali sme sa do nejakej geograficko-lingvistickej anomálie? – pýtam sa potichu. Veď v Prahe nie som po prvýkrát. Len pokrúti hlavou a objednáva – po slovensky. Dobrý ťah. Kumulovaná funkcia v reštauračných službách nepovie nič, zapíše objednávky a odchádza. Nakoniec prichádza jedlo a pivo. Kontrolujeme, či je všetko presne tak, ako sme si objednali. Bolo. Vydýchli sme si. Predsa len rozumela. Ešte stále je to naše hlavné mesto. S chuťou jeme a pijeme. Dievčatá sú nadšené. Tak to má predsa byť. Vstup do EÚ a aproximácia práva a noriem, ktoré definitívne zlikvidujú pôvodnú kuchyňu, sú hudbou vzdialenej budúcnosti a aj napriek tomu, že vzdialenú hrozbu vôbec nevnímame, si VKZ doslova vychutnávame. Je skoro také dobré ako od Danovej babky. – Ako od Sviňákovej babky, – číta mi myšlienky Miro. – Good bye and thank you for invitation. – Dovidenia, a aj nabudúce, odzdravíme. Jazykový ošiaľ pokračuje U Fleků. Rozmýšľam, či sme radšej nemali povymetať nejaké pajzlíky na Žižkove alebo v Dejviciach, Holešoviciach, Smíchove, či v iných podobne príťažlivých mestkých štvrtiach. Tu už nezaberá ani slovenčina, ani angličtina. Nemeckí šedí panteri dokonale ovládli zvukový priestor. Podujmem sa na riskantný krok. Namierim si to k výčapu a vysúkam: ,Grüss Gott. Ein Bier, bitte!’ Korpulentný čašník navlečený do austro-nemeckej romantickej predstavy o pražskom kelnerovi, kombinovaný s dobrým vojakom Švejkom, na mňa nepekne zagáni. – Mluv jak ti zobák narostl, ty vole, – zruší ma tlstý týpek. Som zarazený, ba čo viac, ponížený a zdeptaný. Od nervozity neviem, čo robiť a spotené ruky si šúcham do čerstvo vypratých riflí. Nakoniec pozbieram posledné zvyšky hrdosti. – Tak mi, kurva, už urob to pivo! – vyhŕkne zo mňa ako z nejakého ohrdnutého adolescenta. – Tak to je už iná písnička, ne? – odpovie mi so záhoráckym prízvukom a podáva mi štucku. – Ako pre teba za dvacku, ne. Im účtujeme inak, to mi ver. – No pekne, pekne, – poviem si, keď sa zo soľného stĺpu opäť premením na človeka. S vypitými pivami sa noc zrýchlila. V Slovanskom dome nám čašník hovorí, nech naňho hovoríme buď česky, alebo nejakou inou zrozumiteľnou rečou. Pozerá na naše víly, tak asi myslí angličtinu. Možno nás považuje za ich pasákov. Neviem prečo, ale začal som objednávať po francúzsky. Nech ten debil vidí, že som intelektuál, a nie žiadny mafián, aj keď ani táto kombinácia sa asi nevylučuje, no jej výskyt je o niečo zriedkavejší. Stojí a vidím, ako sa mu červeň valí do tváre. Prilejem ešte troška do ohňa. – Nerozumiete? Ale to, že ste xenofóbny kokot, tomu asi rozumiete? Odbehol a mne je jasné, že pre posily. Dievčatám ani nemáme čas nič vysvetľovať, zdrapím ich za ruky a trielime von. Vzduchom niečo letí. Krígel alebo štucka? Našťastie mimo a v metre smerom na Žižkov je to už len ,funny story’. Aj keď je pokročilá hodina, Žižkov stále žije. Z nejakej budovy začnú na Katy a Paty vypiskovať chlapi. – Wow! Common babys! I love you! a podobne, – Ameri-čania. Naše babuľky spozornejú a začnú pod oknami koketovať. Počujem už stokrát počuté: ,We are from A-la-ba-ma.’ – Wow! Alabama! – vykrikujú americkí chlapci. Ono to nakoniec neboli len tak hocijakí turisti. Priatelia, americká námorná pechota je pár mesiacov po nežnej za oponou, a to bez jediného výstrelu. Čo tu asi tak skoro robia? Teda okrem balenia našich lektoriek. Žeby nejaké spoločné cvičenie s Červenou armádou? Možno stabilizovať slobodu a demokraciu? Možno nás chcú oslobodiť… ale od koho? Možno… ale kto vie? Verte mi, vtedy nás zaujímalo len jedno, a to, ako oslobodiť Katy a Paty. Mariňáci však pritvrdili výrazivo, a aj keď sa naše dievčatá nedali a chvíľu vzdorovali, reči o lízaní, fajčení, análnom sexe, zlatom daždi a ďalších nežnostiach, ktorým som v angličtine ledva rozumel, ich po chvíľke prestali baviť. Oslobodili sa samé. Ešte niekoľko pív, do nich fernetík a Mirko už opiera Paty o ošarpaný múr (How Romantic!). Ja stojím nad zvracajúcou Katy, pchám jej prsty do krku a pomáham jej udržať sa na nohách (Ó, it´s beautiful!). – Škoda, že tu nemáme tie vrecká z lietadla. Vravela si predsa, že grckať treba do nich, – hovorím jej po anglicky. Usmeje sa na mňa. – Fuck you, Pítr. Nasledujúci príbeh je v podstate opis mojej jedinej pracovnej skúsenosti a rozhodne ho musím dať. Aj keď som neskôr strávil rok v rozhlase a papierovo som bol zamestnaný, nenazýval by som to práca, ale hobby, zábava a miestami rekreácia, ale o tom až v ďalšej kapitole. Bohužiaľ, na rozdiel od Pítra som nemal šťastie na žiadneho Branislava Škutu, a aj keď som písal básne, ako asi osemdesiat percent populácie v pubertálnom a postpubertálnom veku, poéziou by som ich rozhodne nenazýval. Pítr koniec koncov odkrúca civilku v štátnej galérii, kde sa mu aspoň čiastočne splní sen o kunsthistorickom vzdelaní. O jeho rozbiehajúcej sa textárskej kariere ani len netuším. Dano je na „doktorskej“ vojne na Dukle. Pravidelný prísun elpéčiek sa zastavil len nakrátko v jednom jedinečnom historickom okamihu, potom ako Danov otec, asi ako jediný lampasák, podpísal 2 000 slov. Okamžite mu odobrali dôstojnícku hodnosť a politruci chceli celú záležitosť doviesť pred súd. Našťastie všetko vyriešila revolúcia. Danovmu tatkovi nielenže vrátili hodnosť, ale ako v podstate jediný disident z armádnych kruhov skočil o dve frčky vyššie, na plukovníka. Hlásil sa generálny štáb, ale keď začal točiť o zimných olympijských hrách v Banskej Bystrici a o premene podhorských dedín Kordíky a Králiky na olympijské, nechali ho generáli, bývalí súdruhovia a agenti KGB v štichu. Každopádne stal sa šéfom všetkých zimných športov a svet sa preňho opäť otvoril. Vybaviť Dankovi vojnu bola preňho hračka. Skôr ako začnem, vysvetlím, prečo je v našich textoch také množstvo lietadiel a letiskovej techniky. Určite je v nich aj veľa hudobných avokácií, ale tie sú pochopiteľnejšie, keďže hudba bola nedeliteľnou súčasťou našich existencií. Lietadlá boli skôr rezíduom fenoménu s názvom Letecké modelárstvo. Už dva dni sa morím s balzovým funkčným modelom jednoplošného lietadla. Detská izba sa premenila na stolársku dielňu. – Keby žil starý otec, ten by ti pomohol, – hovorí mi deň čo deň, po tom ako mi strčí do rúk vysávač. Starký bol stolár a všetok nábytok si vyrobil sám. Možno by dnes postačila jeho dielňa plná hoblíkov, brúsok, dlát a iného mne doteraz neznámeho náradia. Mama o dom prišla, nechala sa hlboko pod cenu vyplatiť bratom. Keď si neskôr uvedomila kolosálnu chybu, ktorú urobila, všetko hodila na otca. – Keby tvoj otec nevysedával v krčme... – bol klasický začiatok jej vety, a tak teda: Keby tvoj otec nevysedával v krčme, nemuseli sme prísť o dom. Keby tvoj otec nevysedával v krčme, mohli sme mať lepšie auto, a nie storočného Žigulíka. Keby tvoj otec nevysedával v krčme, mohli sme mať záhradnú chatku a vždy čerstvú zeleninu a ovocie. Keby tvoj otec nevysedával v krčme, mohol si študovať na gymnáziu. Keby tvoj otec nevysedával v krčme a chodieval namiesto toho s tebou na tréningy, mohol si dnes hrať už na Australia Open. Keby, keby, keby… Nad vlastnoručne navrhnutým modelom s hadicou od muzeálneho modelu vysávača v ruke moja dobrá mamička zaklincuje: – A keby tvoj otec nevysedával v krčme, mohlo lietadlo už dávno letieť a ja by som nemusela dennodenne upratovať túto dreváreň. Po ďalších dvoch dňoch lopoty spolu s otcom, ktorý si asi odskočil z krčmy, namontujeme na model malý elektromotorček a poďho na lúku medzi panelákmi. Čuduj sa svete, lietadlo lieta. Keď mi otec podá do rúk vysielačku, dostanem sa do takého vytrženia, že si ani nevšimnem prekážku v podobe jedenásťposchodového riešenia bytovej otázky. A je po týždňovej práci. Do očí sa mi hrnú slzy. – Neboj sa, postavíme nové, – utešuje ma otec a tiež má smutnú tvár. Už asi tuší, že ho moja starostlivá mama opäť schladí nejakou iracionálnosťou. Veľmi sa nemýlil. – Keby tvoj otec nevysedával v krčme, – obráti sa na mňa, – nemuseli ste to lietadlo rozmlátiť. Vete po prvýkrát nerozumiem. V druhej časti vety použila množné číslo, teda vedela, že otec bol so mnou a nesedel v krčme. Spojitosť mi nejako unikala. – Ale veď… – snaží sa niečo namietnuť, ale to už mama len máva rukou, usádza nás za stôl a kladie naň môj obľúbený špenátový prívarok s vyprážaným špekáčkom, na ktorých prípravu sa špecializuje otec. – No je to trochu studené, – hovorí, – pretože vy nikdy nedokážete prísť na čas. – Keby tvoj otec nevysedával v krčme, mohli sme jesť na čas, – zarecitujeme spolu s ňou, priam zborovo. Na tvári sa jej zjaví zriedkaví jav: úsmev. – Somári, – povie. (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama