Reklama
Reklama

kVapKa ViTriOlu

Žijeme v krajine, kde si nikto neváži vzdelanie a človek, bez ohľadu na svoj vek a kariéru, nadosmrti zostane tým nezbedným školáčikom, ktorý musí byť napomínaný, karhaný a trestaný za to, že niekto, nevedno kto, no na tom vlastne ani nezáleží, rozbil školské okno...
Počet zobrazení: 838

Žijeme v krajine, kde si nikto neváži vzdelanie a človek, bez ohľadu na svoj vek a kariéru, nadosmrti zostane tým nezbedným školáčikom, ktorý musí byť napomínaný, karhaný a trestaný za to, že niekto, nevedno kto, no na tom vlastne ani nezáleží, rozbil školské okno futbalovou loptou; žijeme v krajine, kde si namiesto slušnosti, tolerancie a dobrých spôsobov radšej budú vážiť hluk, prudkosť, nevyspytateľnosť a agresivitu; žijeme v krajine, kde sa v noci nemožno poriadne vyspať, lebo si niekto zmyslel, že si z ulice urobí testovaciu pretekársku dráhu pre svoju superhlučnú motorku a nikomu to neprekáža, a takisto nikomu neprekáža, že žijeme v krajine, kde terénne vozidlá všemocných hlavohrudí vytláčajú chodcov z beztak nenormálne úzkych chodníkov; žijeme v krajine, v ktorej sa zákony menia z noci na deň, no ich neznalosť naďalej nikoho neospravedlňuje a žijeme v krajine, kde okrem zákonníkov musíte poznať naspamäť spletité pravidlá, podľa ktorých fungujú banky, daňové úrady, poisťovne, nemocnice, realitné kancelárie; žijeme v krajine, kde nežije až tak veľa ľudí a predsa miesta akoby bolo podozrivo málo; žijeme v krajine, kde na úrovni slobodného človeka môžu žiť len infernálne bytosti, čo už dávno stratili aj poslednú črtu, ktorá by vzdialene pripomínala čosi ľudské; žijeme v krajine, kde môžeme prežiť buď ako milionári alebo ako bezdomovci, určite však nie ako nenároční, slušní, primerane vzdelaní, nenásilnícki reprezentanti strednej vrstvy; žijeme v krajine, kde si umelecký výkon mýlia so súťažou a sračkovým pátosom; žijeme v krajine, kde každú chvíľu hrozí, že vypukne komunistická diktatúra alebo hrôzovláda katolíckych fundamentalistov alebo kmeňové vojny medzi developermi alebo teror národniarskych primitívov; žijeme v krajine, v ktorej si každé ráno hovoríme, že síce sa nám žije dosť zle, no je to len prechodná fáza, treba byť trpezlivý a počkať, až nastanú priaznivejšie časy, lepšia budúcnosť je zaručene za dverami a žijeme v krajine, kde si večer po robote a cez víkendy hovoríme, že sa nám vlastne nežije až tak zle a že by mohlo byť aj oveľa, oveľa horšie; skrátka žijeme v krajine, kde bohapusto mrháme prítomnosťou, vôbec si neuvedomujúc, že to, z čoho tak každý deň rapídne ubúda, je naša vlastná životná energia, naše vlastné životy; žijeme v krajine, kde súčasťou národného bo-hatstva sú frázy ako: „osud je osud“, „život je krutý“, „treba sa s tým zmieriť“, „myslíš si, že inde je to lepšie?“, „odkedy je svet svetom, vždy to tak bolo a nikdy to nebude inak“, „po zlom nečakaj dobré“, „taký je život“ alebo „tak to chodí“; žijeme v krajine, kde sa odvolávame na svoje skúsenosti a pamäť, no pritom deštruujeme ešte aj tradíciu v čapovaní piva; žijeme v krajine, v ktorej práve dospela ďalšia generácia a my vidíme jej neprítomný pohľad, jej amnéziu, jej neandertálske spôsoby, jej mimozemský automatizmus, jej stratu vlastnej vôle a motivácie; žijeme v krajine, kde si každý snaží uľahčiť čo a kde sa len dá, no výsledkom je len do hviezdnych výšok vystupňovaná neznesiteľnosť života, pretože toľko geniálnych uľahčení a zjednodušení, v ktorých niet ani stopy po ohľaduplnosti voči druhým, nám privodí len ťažobu; žijeme v krajine, kde jedna z popredných feministických intelektuáliek v rozhovore pre jeden denník povie: „Stereotypy vraj uľahčujú život, ale napokon – kto povedal, že život má byť ľahký?“ a nikto sa nespýta: „A kto povedal, že život má byť ťažký?“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama