Úlomky
„Neviem, či som si vymyslel alebo som vyčítal z knihy príbeh.“ 1. Samonavádzací stroj príjemného (príjemné zvyšuje pravdepodobnosť budúceho príjemného a zmenšuje pravdepodobnosť budúceho nepríjemného) pracuje, pracuje, od prírody máme hedonický motorček, ktorý melie rozkoš, varí rozkoš. Pripomíname si rozprávky o zázračnom mlynčeku alebo o zázračnom hrnčeku. Melie, melie, varí, varí, kým nedomelie, nedovarí. Zastane. Mišo na balóne počúva drozdí piskot. O chvíľu pustovčí pis-kot. V mestskom svete, obkakanom holubmi, pustovky našli príjemný a štedrý domov. V korunách stromov pod balkónom je bydlisko drozdov. Mišo užíva dary prírody. A zrazu sa rozkoš znečistí nudou: ako keď zistíte, že v pohári vína, ktoré rozkošnícky popíjate, vznáša sa neidentifikovaný objekt: zvyšok zátky, špinka zo vzduchu, alebo niečo hroznejšie, zvyšok myšej mŕtvolky z vínneho suda, sopeľ nezodpovedného vinára. Neidentifikované objekty znečisťujú platonskú priehľadnosť prostredia. Odkiaľ je nuda. Veľká otázka. A hľa. Vráti sa otázka, ktorú pred okamihom ľahko anihilujeme: „...nemal by som písať?...“ Otázka sa zväčšila. Vyzerá ako výčitka, boží posol. Stroj príjemného sa premenil na stroj nepríjemného. Akoby sme mali v sebe prepínač. 2. Autori Watzlawick, Bavelasová a Jackson, špecialisti na komunikáciu, veľmi odsudzujú „reifikáciu“, čomu sa pán Ivan nečuduje, lebo len nedávno začal triezvieť z protireifikačného blúznenia. Keď pán Ivan myslí, vždy si (zároveň) myslí: „myslím, teda som“: rozkošnícky oceňuje karteziánske svetlo. Ale (zároveň) cíti, že blúzni: že myslenie je činnosť, z ktorej sa zobudíme a čudujeme sa. Aha: spomeňme si na precedens. Kant sa zobudil z „dogmatického spánku“. Kým spal, myslel. Myslel, ale blúznil. Páni a panie antireifikátori sa ocitajú v paradoxe. Krásnu protivecnú knihu napísali traja autori. Ale kto je autor. Vec. Pán Don D. Jackson je vec. Meno je reifikačný nástroj. „Niet vecí“, hovorí vec. „Vzťah“ je produkt abstrakcie. Nejestvuje „otec a syn“: jestvuje Miško a malý Miško. Janko a malý Janko atď. Všímate si vzťah vzťahu a abstrakcie? Abstrakcia a reifikácia užívajú rovnaké operácie. Pán Ivan uspokojený stojí na balkóne. Šúcha si temeno hlavy prstami pravej ruky. Trojrozkoš: z objavu podoby abstrakcie a reifikácie, zo svrbkania kože medzi vlasmi, z dotykových hier na bruškách prstov. Hm. Nepomýlili sme sa? Na balkóne je Miško alebo pán Ivan? 3. Komunikácia. Môžeme ju analyzovať po trpezlivom pozorovaní. Keď na mňa kamarát vyplazí jazyk, komunikujeme. Keď mi spadne na hlavu kameň, komunikujeme? Interagujeme? Rozdiel je intuitívne jasný. Ale: je jasný? Predstavme si biliardový stôl s ideálne hladkou plochou a s ideálne pružnými stenami, v ideálnom vákuu. Na stole je dvadsať ideálne hladkých a pružných gúľ. Jednej udelím kinetickú energiu. Guľa sa bude hýbať, narazí do inej gule, rozhýbe ju atď. Po primeranom čase sa rozhýbu aj iné gule, vznikne zložitý vzorec pohybu gúľ. Pretože systém je ideálne uzavretý, pohyb gúľ nemôže zastať. Opýtajme sa pozorovateľa, ktorý nepozná rozdiel medzi živým a neživým, napríklad fyzikalistického redukcionistu: „Pohyb na stole je alebo nie je komunikáciou?“ Gule sa pohybujú, akoby po stole behali mravce. Mravce komunikujú. „Zákon pohybu gúľ“ a “zákon pohybu mravcov“ sú meta-komunikačné pravidlá. Alebo nie sú? Komunikácia je koextenzívna s dianím. Newtonova fyzika je teória komunikácie: teda: jej súčasť. Alebo nie je? Domýšľajme. 4. Pokúsme sa predstaviť si Miška. Je ešte mladý, ale aj už nie mladý. „Ešte som mladý“, hovorieva si, keď stojí pred zrkadlom. „Už nie si mladý“, hovorieva mu Miška, lebo je žiarlivá. Má rád Mišku. Nie preto, lebo má rád Mišku, ale potrebuje mať niekoho rád. Keby mal Petru, mal by rád Petru. Pretože má Mišku, má rád Mišku. Miška uvarila kávu, Mišo sa vrátil z balkóna a sedí nad voňavou kávou. Večer si vypijú víno. Tešia sa. Mišo si vkladá do kávy cukor: tri kocky. „Nedávaj si toľko cukru“, hovorí Miška, „dostaneš sklerózu“. Mišo vie, že Miška je lakomá, nejde o sklerózu, ale o úsporu cukru. Zaškľabí sa, vloží do kávy štvrtú kocku. Páči sa mu, keď biela kocka zlomí tmavú hladinu, zmizne v tmavej tekutine ako mŕtvolka v čiernej zemi a hladina sa vyrovná. „Si nerozumný“, povie Miška, ale nenazlostí sa. Dve pustovky bláznivo poletujú a prenikavo pískajú, Miško ich pozoruje, káva vonia, Miška sa usmieva. Pán Ivan si predstavuje Miška a Mišku, kým číta knihu o komunikácii. Činnosť duše sa môže rozdeliť na niekoľko prúdov, ako sa rieka môže rozliať do niekoľkých ramien. Pán Ivan si myslí, že „komunikácia“ je povážlivý koncept. „Koncept“: aké náročné slovo. 5. Kedysi pred polstoročím, vo vákuovom balení, aké Stalinov poriadok predpisoval mysliacim bytostiam, chcel som napísať (štrnásťročný, hm) knihu „od začiatku“: podľa predpisu Svätého Jána a podľa predpisu všetkých redukcionistov. „Na začiatku“ musí byť elementárne. „Niečo“, z ktorého možno odvodiť svet. Niečo: „slovo“ Svätého Jána, axióm, pra-udalosť, pra-vajce. Potrebu „začať od začiatku“ som vymyslel: v čase, keď som ešte nevedel, že jestvujú „axiómy“. (Mal som dvanásť rokov, hm.) Stalinov poriadok zavieral mysliace bytosti do samotiek. Sám a sám som čítal Materializmus a empiriokriticizmus. Odkiaľ Lenin vedel, že na „objektívnu realitu“ sa možno spoľahnúť, to bola otázka. Ak je niečo „realita“, prečo musí byť „objektívna“. Ak niečo nie je „objektívne“, ako môže byť „realita“. Nie a nie nájsť spôsob „začínania“. Neskôr na mňa zapôsobil Wittgensteinov Traktát. Ale v obdive bol aj nepokoj. Akékoľvek „slovo“ predpokladá preexistujúci priestor porozumenia. Ako atóm predpokladá priestor polohy. Snažil som sa predstaviť si prázdny priestor a čas. Hm. Ak si ho predstavujete, „prázdno“ obsadí vaša predstava. Knihu napísať „od začiatku“ nemožno. To je dosť nepríjemná porážka. 6. V stalinskej samotke mi bolo dobre. Sníval som. Zapisoval som si. Bol som taký mladý a prispôsobivý, že som si musel zvyknúť. Otvoreným oblôčikom, vetracími prieduchmi všeličo vchádzalo. Ako keď vám do izby vletí hmyzík z neďalekého lesa. Bzučí poletuje, ligoce sa, má dômyselné a krásne telíčko. Nevidíte les. Ale obdivujete malý monádický organizmus. Inokedy prievan prifúka list zo vzácneho stromu. Keď ste v lese, vaša fantázia krpatie. Nemusíte ju užívať. V samotke fantázia reprodukuje stvorenie sveta. Neviete – napríklad – o „nevedomí“. Musíte si niečo vymyslieť. „Sémantika“: vymyslíme si. Niektoré „objavy“ som si vymyslel, lebo som ich nemohol vyčítať z kníh. Vymyslel som – napríklad – „teóriu modelov“. Keď zomrie Stalin a svet sa (pomaly, veľmi pomaly) mení, steny samotky priehľadnejú, dvere sa otvárajú, môžete sa poprechádzať: napred po dvore, neskôr po uliciach. A hľa: zrazu sa samotka zruší a povedia ti: „rob, čo chceš“. A vtedy si uvedomíš: jediné miesto, kde môžeš „robiť, čo chceš“, je samotka. Tvoja tichá chlapčenská samotka. (Úryvok z pripravovanej knihy)
