Byť kýmsi
Každý, aj ten, kto (si) to nepriznáva, potrebuje byť aspoň na chvíľu stredom vesmíru. Každý, aj ten, koho ten vesmír vytlačil celkom na svoj okraj. Aj na tom je založené jedno z tajomstiev vzťahov. Každý túži byť s ľuďmi, byť medzi nimi a s nimi. Ale každý túži byť zároveň pokladaný za individualitu. Za bytosť, ktorú tí druhí uprednostňujú pred inými, vyzdvihujú alebo aspoň akceptujú. Pre nič menej ako pre ňu samu, jej výnimočnosť, inakosť, individuálnosť. Aj keď pre individuálnosť, ktorá je, paradoxne, akceptovaná len preto, že sa zároveň čomusi podobá. Napríklad tomu, čo sa za individuálnosť pokladá či čomu sa individuálnosť priznáva v nejakom konkrétnom období, v konkrétnej societe. Iná individuálnosť, teda aj individualita, ako tá, ktorej tú individuálnosť prizná v tej chvíli dominujúca časť spoločnosti, je zvyčajne nežiaduca. Rovnako ako je nežiaduca priveľká, či ak chcete až priveľmi originálna, a najmä priveľmi uvažujúca individualita. Pretože v nej tušíme silu, ktorá nám nijako zvlášť nekonvenuje. Pretože nie je ochotná byť osedlaná. Kýmkoľvek. Dokonca ani svojimi leštiteľmi, ktorí ju leštia iba preto, aby sa v nej mohli odrážať a blýskať predovšetkým oni sami. Taká individualita sa nám zvyčajne nepáči nielen preto, že to tak zariadila účelovo kočírovaná spoločenská mienka. Nepáči sa nám aj (alebo predovšetkým) preto, že z nej nemáme nijaký priamy osoh. A aj preto, lebo jej existencia nám priostro pripomína, že sami nemáme dosť schopností ísť na trh s vlastnou individuálnosťou; ani dosť odvahy hlásiť sa k tej, ktorá nekonvenuje práve vládnucim spoločenským normám. Lebo vytŕčať nad ostatných či sa aspoň prilepiť k tým, ktorí vytŕčajú síce chceme, ale nie až tak veľmi, aby nás to ohrozovalo. A okolo toho, kto vytŕča priveľmi a ešte aj myslí, ba aj hovorí svoje bez ohľadu na to, „čo práve píšu v novinách“, je vždy nebezpečne. To platí pre každú spoločnosť aj pre každé zriadenie rovnako. Bez ohľadu na to, aký typ slobody to zriadenie práve proklamuje. Ak mu už, obrazne povedané, nezotnú hlavu ani ho neprinútia byť len takou individualitou, aká sa práve nosí a vyhovuje tým, ktorí o individualitách (presnejšie celebritách) rozhodujú, odsúdia ho na nebytie aspoň ignorovaním. Presvedčení, že v epoche riadiacej sa tým, že kto nie je v médiách, neexistuje, to preňho bude znamenať koniec. Ibaže aj v tomto prípade platí, že podľa seba súdim teba. Koniec to môže znamenať len pre tých, ktorí neznamenajú nič sami o sebe. Pre tých, ktorí si neuvedomujú, že byť naozaj kýmsi neznamená podobať sa ani prispôsobiť tomu, čomu je práve v móde poklonkovať.
