Ročná premiéra slovenského premiéra

Minulý týždeň uplynulo presne 365 dní od chvíle, keď sa moci ujala nová vládna koalícia. Dnes má za sebou úspešný rok. Aj Slovensku sa dýcha lepšie, hoci vláda dokázala pripraviť aj nepríjemné prekvapenia.
Počet zobrazení: 1260

Minulý týždeň uplynulo presne 365 dní od chvíle, keď sa moci ujala nová vládna koalícia. Dnes má za sebou úspešný rok. Aj Slovensku sa dýcha lepšie, hoci vláda dokázala pripraviť aj nepríjemné prekvapenia. Najvýraznejšie však jej pôsobenie charakterizuje dominancia Róberta Fica – vládne spôsobom, aký mu jeho predchodcovia môžu len závidieť. Asi najväčším prekvapením je makroekonomická politika kabinetu. Smer akoby chcel za každú cenu zrútiť mýtus o „nezodpovednej ľavici“ a s ohľadom na prijatie eura sa správa úzkoprsejšie ako SDKÚ. Pritom treba priznať, že najmä v podobe tzv. dôchodkovej reformy zanechala za sebou Dzurindova vláda nepríjemnú časovanú bombu, ktorá každoročne robí obrovskú dieru do štátnych financií. Príprava na eurofondy Termín pre prijatie eura je jedno z mála rozhodnutí, ktoré po svojom predchodcovi Róbert Fico prevzal. Úsilím dodržať všetky podmienky dal poriadnu ranu krikľúňom, ktorí už pred voľbami varovali pred „rozhadzovačnou“ politikou Smeru, ktorá mala zruinovať verejné financie. Z ich stability si pritom Ivan Mikloš urobil vlastný pomník a musí mu byť teraz veľmi nepríjemné, keď jeho nástupca dokazuje, že aj ľavicový program možno skĺbiť s makroekonomickou disciplínou. Hľadanie finančných rezerv je však zo strany vlády občas veľmi kŕčovité a vedie k unáhleným cieľom, ktoré nie je možné tak rýchlo realizovať. Príkladom je rušenie krajských úradov, ale aj paušálne šetrenie v štátnej správe, hoci je zrejmé, že naopak potrebujeme viac šikovných úradníkov na spravovanie eurofondov. Lenže práve eurofondy by mohli túto vládu zachrániť a urobiť z nej víťaza na niekoľko volebných období vopred. V čase, keď musíme strážiť každú korunu zo štátneho rozpočtu, ale zároveň potrebujeme investovať do dlho zanedbávaných oblastí, sú peniaze z Európskej únie božím darom. Vláda si málo uvedomuje, že v tomto programovacom období príde na Slovensko toľko eur, ako už nikdy viac. Kde-kto lamentuje, že nie sme dobre pripravení na ich „míňanie“, ale iba málokto pri tom myslí na kvalitu. Transparency International Slovensko pred nedávnom správne upozornila, že aj média podliehajú „eurománii“, akoby najdôležitejšie bolo minúť čo najviac z európskej pomoci. Štátna správa však evidentne nie je dobre pripravená nielen na samotnú administráciu peňazí z EÚ, oveľa horšie je, že najvyšší politici si len málo uvedomujú, aké dôležité bude financovať transparentne vybrané a naozaj kvalitné projekty. Teda také, ktoré budú neskôr už bez pomoci generovať nové peniaze, nové pracovné miesta, nových kvalifikovaných ľudí. Treba seriózne a na tých najvyšších miestach pozorne prebrať opatrenia, ktoré budú minimalizovať korupciu. A treba čo najprísnejšie kontrolovať dodržiavanie obsahových priorít, ktoré sú definované v Národnom strategickom referenčnom rámci. Z tohto hľadiska je pred vládou ešte poriadny kus roboty. Dôchodkové vajatanie Poriadny kus roboty čaká vládu aj v prípade dôchodkového systému. Smer vyvolával už pred voľbami veľké očakávania, z ktorých zatiaľ veľa nesplnil, hoci treba uznať, že času je ešte dosť. Kaníkova dôchodková „reforma“ spôsobila obrovské problémy najmä Sociálnej poisťovni (SP). Odčerpala jej významné finančné zdroje, ktoré teraz musíme nahrádzať všetci z našich vlastných vreciek. Ide o asi 20 miliárd korún ročne, ktoré „vďaka“ Kaníkovi v SP chýbajú. Ešte budúci rok ich pokryjú príjmy z privatizácie SPP, ale potom to už zostane iba na štátnom rozpočte. Presne v roku, kedy máme vstúpiť do eurozóny. Dnes nikto nevie, ako tento deficit dlhodobo vykryť a pritom dodržať makroekonomické kritériá pre členstvo v menovej únii. Kritici ministerky Tomanovej síce kričia nahlas, ale nikto z nich neponúkol riešenie, ktoré by v konečnom dôsledku nezaplatili nemajetní občania. Ono totiž iné, ako zrušiť tzv. kapitalizačný pilier, neexistuje. V tomto smere však Ficova ministerka prejavila menej razancie a odhodlania, než sa dalo očakávať podľa predvolebných vyhlásení lídra Smeru. Najväčším sklamaním je sľub neznížiť pomer pre rozdelenie dôchodkových odvodov z príjmov, hoci terajší pomer je nevýhodný pre SP a bol prijatý bez relevantných ekonomických analýz. Vajatanie v tejto veci však môže porodiť len polovičaté riešenia, ktoré napokon aj tak nepomôžu. Nepochopiteľné úsilie o kompromis s dôchodkovými spoločnosťami a ich pravicovými apologétmi sotva povedie k odstráneniu hlavného problému. Celkovo však treba priznať, že v sociálnej oblasti sa terajšia vláda správa naozaj prijateľnejšie, než jej predchodkyňa, najmä voči dôchodcom. Ukazuje sa, že aj reforma manažmentu Sociálnej poisťovne bol vydarený kúsok. Nový generálny riaditeľ Ivan Bernátek napríklad pri každej príležitosti zdôrazňuje potrebu masívnych investícií do informatizácie, pričom v tejto oblasti SP naozaj katastrofálne zaostáva. A už vôbec nič sa neurobilo pre plynulý prechod na euro od začiatku roku 2009. Mimochodom, v tomto smere čaká obrovský problém na celú verejnú správu a nezdá sa, že by si to zodpovední dostatočne uvedomovali. Zdravotnícke otázniky Asi najväčšou neznámou zostáva zdravotníctvo. Po rokoch prišiel minister, ktorý otvorene hovorí o nezmyselnosti existencie viacerých zdravotných poisťovní pre základné poistenie, ak ide navyše o súkromné akciové spoločnosti. Konečne je na čele rezortu človek, ktorý upozorňuje na škodlivé dôsledky rozsiahlej privatizácie všetkých činností. Jej negatívnym dôsledkom je najmä fragmentizácia, ktorá prirodzene zvyšuje náklady, a honba za ziskom, odčerpávajúca finančné zdroje, ktorých je aj tak nedostatok. Úsilie zlikvidovať pluralitu zdravotného poistenia je chvályhodné, ale určite to nie je dostatočný liek na všetky choroby zdravotníctva. Najmenej sa dá pochopiť personálna politika Ivana Valentoviča, ktorý na vysokých ministerských postoch necháva ľudí blízkych Rudolfovi Zajacovi. Viacerí sú navyše priamo či nepriamo zodpovední za šafárenie v rezorte v predošlom volebnom období. Podliehanie vplyvu predsedu parlamentu Pavla Pašku, ktorý je známy podnikaním v oblasti zdravotníctva, a preto v ňom určite má nemalé záujmy, nie je dostatočným vysvetlením. Rozhodne sa tak znižuje dôveryhodnosť oboch týchto mužov, najmä ak je zrejmé, že minister Valentovič dostatočne nebojuje proti iným čiernym dieram v zdravotníckych financiách. Napríklad hneď na začiatku ohlásil výrazné zmeny v systéme zdravotníckych záchraniek. Jeho vytvorenie bolo spojené s najväčším škandálom Rudolfa Zajaca a s najjasnejšími podozreniami z korupcie a klientelizmu v prospech vybraných skupín. Financovanie záchraniek je nekorektné a nahráva najmä tým, ktorí ich prevádzkujú pre zisk. Tento „tunel“ spočiatku prekážal aj I. Valentovičovi, napokon sa však odhodlal iba ku kozmetickým zmenám. Celkovo tak jeho úsilie o reformu zdravotníctva vyznieva príliš jednostranne a vyvoláva viac otázok, než ponúka odpovedí. Zásadné víťazstvo Asi najnepríjemnejším prekvapením prvého roka Ficovej vlády je totálne „protizelená“ politika, hoci ochranári boli v poslednom roku pred voľbami najostrejšími kritikmi Dzurindovho kabinetu. V tomto prípade sa Smer správa absolútne nepochopiteľne, lebo nevytvára priestor ani len pre partnerskú diskusiu. Vyzerá to tak, akoby niekto premiéra presvedčil, že ochranári sú nepriateľmi ľavice, či dokonca priateľmi pravice, čomu mohol uveriť iba v prípade, že ani trochu nesledoval ich vzťah k predošlej vláde. Ficov kabinet sa ani formálne nepokúsil viesť s ochranármi dialóg a teraz vládna koalícia prešla do otvoreného boja s nimi, lebo vykázať z lesov turistov a cyklistov nemôže mať žiadny praktický význam a niet pochýb, že v reálnom živote ho nikto nebude rešpektovať. Nikto aspoň spolovice normálny nemôže veriť, že cyklisti ohrozujú slovenské lesy. Vyzerá to skôr na politické gesto, akýsi trest najmä za ochranu Tatier. Fakt, že do tohto boja vytiahli pravicoví „mečiarovci“ a „slotovci“ by bol pochopiteľný, ale nepochopiteľné je, že sa k nim pridal aj ľavicový Smer. Škoda, že to naopak aspoň symbolicky nevyužil na ideologické vyčlenenie sa, ako to dokázal pri Zákonníku práce (ZP). Počkáme si ešte na rozpočet, ale už dnes sa zdá, že práve on sa stane zákonom roka, hoci aj pri ňom Smer musel urobiť niekoľko ústupkov. Prax je čosi iné ako zákon, ale novela ZP je významným krokom k solidárnejšiemu a spravodlivejšiemu Slovensku. Chybou je ústupok v prípade práva odborov vstupovať na pracoviská a dočasne zastavovať prácu, lebo bez toho sa obrana pracujúcich pred nevhodnými podmienkami na pracoviskách veľmi neposilní. Bojovník za obyčajných ľudí V každom prípade je však novela ZP veľkým politickým víťazstvom Smeru a jeho šéfa. Takmer nikto z voličov či potenciálnych voličov sociálnych demokratov ho aj tak čítať nebude, takže z politického hľadiska je jedno, čo presne sa v ňom napokon podarilo presadiť. Róbert Fico však pri ňom zviedol pred verejnosťou veľký boj za zamestnancov, za pracujúcich, za obyčajných ľudí, ktorí denne pociťujú, že sa stali menejcennými. V tejto chvíli je predčasné povedať, nakoľko im nový ZP pomôže, ale je jasné, že R. Fico si posilnil imidž bojovníka za každodenné záujmy radových občanov. Aj tisíckrát môžu novinári napísať, že im žiadny zamestnanec nepovedal, že nadčasy drie nedobrovoľne. Nie je to pravda a Róbert Fico v tomto smere nežije v rozprávkach, ale pozná realitu. Ľuďom sa žije zle, aj keď sa to boja povedať, aj keď to v štatistikách vyzerá inak, aj keď nie sú dôkazy na otvorené pomenovanie vinníkov. Premiér toho možno v skutočnosti veľa nedokázal, ale ľudia oceňujú, že sa aspoň usiluje. Novinári sa môžu vysmievať, že benzín je zasa taký drahý ako za Dzurindu, ale ten nikdy tak otvorene nehovoril, čo si aj tak ľudia myslia a už vôbec sa aspoň neusiloval to zmeniť. To isté platí v prípade cien energií. Uplynulý rok ukázal, kto je vo vládnej koalícii pánom. Na jednej strane Smer do bodky rešpektuje rozdelenie rezortov a k problémov „u susedov“ sa radšej nevyjadruje. R. Fica určite nepotešila prehra Jána Slotu v komunálnych voľbách, lebo častejšie bude vystavený jeho nepredvídateľnému správaniu sa a najmä vyjadreniam za hranicou čo i len minimálnej slušnosti. Na druhej strane si však Smer určil niekoľko priorít a tie presadzuje bez ohľadu na záujmy či výhrady koaličných partnerov. Kompromisy robí buď nenápadne, alebo siaha len k malým, ktoré dokáže svojim voličom rozumne vysvetliť. Lekcie Dzurindovi Hodnotenie pôsobenia koaličnej vlády by nemalo byť hodnotením len jednej strany. V prípade súčasného Slovenska to však tak je, alebo ešte presnejšie, ide o hodnotenie jedného muža. Iba Vladimír Mečiar v krátkom čase svojej najväčšej slávy bol takým neohrozeným hegemónom, akým je dnes Róbert Fico. Nič naozaj vážne sa nerozhodne bez neho či už pred očami verejnosti, alebo v zákulisí moci. Napriek všetkým výhradám musia aj jeho nepriatelia uznať, že vládne šikovne a zručne, možno nie vždy „dobre“ (ako pre koho), ale určite rozumne. Mikuláš Dzurinda (ale aj šéfovia koaličných strán) musí asi občas poriadne prskať od zlosti, keď mu jeho nástupca dáva praktické lekcie z úspešného vládnutia. Pravdu dokonca nemajú ani tí, ktorí Fica obviňujú z nedostatku štátnickosti pre roztržku s európskymi socialistami. Oni v medzinárodnej politike dokázali v posledných rokoch pristúpiť na také kompromisy, že ich oháňanie sa nejakými (ideologickými) zásadami vyzerá smiešne až poburujúco. Pritom práve R. Fico otočil našu zahraničnú politiku viac proeurópsky, a ak Američania naozaj o rok či dva zrušia Slovensku víza, šéf Smeru to má aj na tomto poli vyhrané. Aspoň teda v očiach svojich, voličov a to je najdôležitejšie. A nie je v tom len mocenský utilitarizmus. Róbert Fico totiž nie je trochár, nechce oslovovať len nejakú úzku skupinu. Ak pri svojom rozhodovaní berie do úvahy najmä svojich voličov, myslí na väčšinu slovenských občanov. A tí mu to vracajú. Nepodporuje ho väčšina, dokonca ani väčšina voličov, ale také volebné preferencie ešte nemala žiadna strana. A už vôbec nie rok po voľbách. A ak takýto rok zopakuje ešte trikrát, bude len jeho rozhodnutím, či na čele vlády bude chcieť zostať aj potom. Autor vyštudoval politológiu

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984