Menej chcieť je pekné

Oľga Belešová, herečka Narodila sa roku 1965 v Bratislave. Ešte ako dieťa hrala v divadle LUDUS, po skončení štúdia žurnalistiky pracovala v denníkoch Práca, Pravda a Sme a od roku 1989 zároveň hrala v bratislavskom divadle GUnaGU. Na viacerých predstaveniach divadla sa autorsky spolupodieľala. Hry Len tak ľahučko a Děfčátko sú jej originálnymi improvizáciami a najnovšiu hru John a Yoko napísala spolu s manželom Masahikom Shirakim, novinárom z Japonska, s ktorým sa zoznámila na jazykovom pobyte v Austrálii. Vidieť sme ju mohli ako moderátorku udeľovania cien Dosky na Divadelnej Nitre, ale aj v Slovenskej televízii v seriáli Zborovňa či pri moderovaní súťaže Activity Show. V súčasnosti pre Slovenskú televíziu pravidelne pripravuje kultúrny magazín Umenie 07. Okrem divadla GUnaGU, ktoré je jej domovskou scénou, hrala aj v Slovenskom národnom divadle v Klimáčkovej úprave Jesenského Demokratov, v Štúdiu L+S v predstavení Slovenský raj a v súčasnosti účinkuje aj v divadle Aréna, kde hrá líšku v rozprávke Červená Čiapočka. S hosťkou SLOVA sa zhovárala Marta Moravčíková Hovoríš, a v predstavení John a Yoko to aj dokazuješ, že svoju kuchyňu pred nikým nezatváraš a umožňuješ aj druhým nazrieť do toho, čo iní skrývajú pod pokrievkou. Máš napriek tomu nejaké tajnosti, s ktorými sa nezveruješ nielen publiku, ale ani najbližším? – Áno, je pár vecí, ktoré som nikdy nikomu nepovedala a myslím, že ani nepoviem, pretože mi s tým nikto neporadí ani nepomôže. Ak vo svojom živote urobím isté rozhodnutia sama, nesiem za ne sama aj zodpovednosť. Nedostávaš sa napriek tomu do situácií, že niekto, napríklad novinári, z teba to najvnútornejšie vnútro ťahajú? – Nie. To, čo píšu novinári, je regulovateľné. Ľudia, ktorí sa dostávajú do kontaktu s novinármi, rozprávajú občas od buka do buka a potom sa čudujú, že to novinár použije. Ale je tiež pravda, že niektorí bulvárni novinári sa pri svojej práci neriadia etikou. V čase, keď som od novinárčiny odchádzala, prišla generácia nových, odvážnych, investigatívnych novinárok a novinárov, ktorí sa hneď po škole stali obrovskými hviezdami. Vyzdvihovali ich nad nás, ktorí sme boli naučení overovať si fakty z troch, štyroch, piatich strán a do tém sme sa nepúšťali bezhlavo. Mrzí ma, že teraz sa niekedy neautorizujú ani rozhovory, alebo si do nich redaktori aj napriek autorizácii nakoniec napíšu, čo chcú. Nedávno sa to stalo kolegyni a podľa mňa je to neseriózne. Na druhej strane týchto neúnavných lovcov „pikošiek“ obdivujem. Viem, aké je ťažké vyprodukovať denne pútavú tému, ktorá predá noviny. Čo by si urobila ty, keby vyšiel rozhovor s vyjadreniami, ktoré si neautorizovala? – Mám pocit, že slušní ľudia v súčasnosti nikoho nezaujímajú, takže by sa to zrejme ani nemohlo stať. Ja nie som pre bulvár nijaká veľká ryba – takzvaný „sólokapor“. Slušnosť je, paradoxne, mojím hendikepom. Ako to? – Povedzme toto: S kolegyňou – režisérkou Soňou Ferancovou máme veľa nápadov. Už rok napríklad ponúkame televíziám jednu zábavnú reláciu. Najprv sa istej produkčnej firme scenár nezdal dosť vtipný, nevedeli si to predstaviť v obraze. Tak sme to nakrútili a ponúkli dévédéčko priamo jednej televízii, ktorá v tom, naopak, videla veľký potenciál. Vzápätí sa tam však vymenilo vedenie a naše ponukové dévédéčko zmizlo aj s odchádzajúcim riaditeľom. To isté sa zopakovalo aj v ďalšej televízii. Tak sme si povedali, že ak chceme byť pre niektorú televíziu zaujímavé, musíme najprv vymyslieť nejaký škandál a dostať sa na titulné strany bulváru. Nemáme totiž vplyvných ani bohatých manželov, ani milencov, sme teda absolútne nuly. A okrem toho – šéf istej produkčnej firmy mi povedal, že v podstate nemá záujem o originálne nápady. Potrebuje skôr overené formáty, ktoré zaznamenali sledovanosť v zahraničí. Takže takáto je súčasná tendencia. Naše pôvodné nápady sú príliš originálne. Utešiť sa zrejme treba tým, že neoriginálnych ľudí sotva zaujme čokoľvek, čo je originálne. Tuctový človek sotva bude mať pochopenie pre originalitu, rovnako ako ho nemajú vedenia tuctových médií, ktoré sa v súčasnosti zo všetkého najviac usilujú najmä o to, aby sa podobali na tie ostatné. Aj za cenu toho, že takým spôsobom zakrátko málokoho zaujmú. Vráťme sa však k tvojmu presvedčeniu, že rozhovor pre noviny sa dá ustrážiť. Nevyplýva z toho, že ty si taký rozhovor vieš ustrážiť, lebo si bola novinárka? – Je to možné, lebo ja aj hovorím tak, ako keby som písala. A články som písala tak, aby plynuli ako rozprávanie. Že nie si autorka pera, ale úst, o tebe hovorí aj zakladateľ, autor a režisér divadla GUnaGU Viliam Klimáček. O to je vzácnejšie, že si vieš ustrážiť kultivovaný prejav. Zrejme ti na ňom záleží. – Veľmi mi na ňom záleží. Je to dané aj tým, že som sa slovom zaoberala už od detstva. Od ôsmich rokov som chodila do ľudovej školy umenia, kde sme sa v divadle LUDUS venovali aj prednesu aj písaniu. So slovom som pracovala prakticky odjakživa, či už na javisku alebo v písanej podobe. Slovo ma živí. Stalo sa, že by to diváci alebo kritici vnímali a prípadne ocenili? – Skôr naopak. Pri moderovaní Activity Show v Slovenskej televízii ma napríklad bývalá kolegyňa-novinárka upozornila, že keď sa hovorí o meraní času, nemá sa používať výraz časomiera, ale časomer. Časomiera je literárny pojem a znamená veršový systém založený na striedaní dlhých a krátkych slabík. Keď som potom v relácii presadila správny pojem, dívali sa na mňa ako na jazykovú puritánku. Ale v každom prípade – na obrazovku patrí správna slovenčina. A keď pre to môžem niečo urobiť, urobím to rada. Prehrešky voči jazyku a prekrúcanie pojmov z nevedomosti či hlúposti však v súčasnom mediálnom a umeleckom svete nie sú jedinými neduhmi, ktoré ho zahltili. Namiesto úsilia prichádzať s vlastnými nápadmi je bežné kopírovanie nápadov iných. – Mňa parazitovanie na nápadoch druhých irituje. A som smutná aj z toho, ako veľmi teraz ľudí priťahuje agresivita a ako sa to odráža v umení. Priznám sa, nie som veľmi nadšená ani televíznymi reláciami mojich kolegov z divadla GUnaGU, ktorí prinášajú na obrazovku humor inšpirovaný naším divadlom, ale v televízii mám problém stráviť ho. Najviac ma mrzí, že sa ich paródie a občas i prejavy intolerancie pomaly posudzujú ako poetika divadla GUnaGU. To ma teda naozaj štve. Ale ty predsa na javisku tiež predstavuješ typy ľudí odpozorované z reálneho života... – Áno, mojou ambíciou však je dávať im úplne novú identitu. Ale ľudia sme rôzni. To, čo je pre mňa neprijateľné a neetické, zdá sa producentom a tisíckam divákom na Slovensku zábavné. Vulgárne gestá a vyjadrenia typu „Jak u debilov...“, to nie je celkom moja šálka kávy. Navyše, čo je znesiteľné v divadle, nemusí byť jedlé v televízii. Inak, len pre zaujímavosť, v Japonsku, odkiaľ pochádza môj manžel, patrí napríklad slovo „debil“ do kategórie slov, ktoré sa v médiách vôbec nesmú používať. Existuje tam dokonca príručka výrazov, ktoré sú v médiách a vo verejných prejavoch nežiaduce, pretože sú diskriminačné. Nielen v Japonsku, ale aj u nás najmä lekárom-psychiatrom veľmi záleží na tom, aby sa tieto výrazy nepoužívali ako nadávky ani v bežnom živote, nieto v médiách. Prechádzajú tak totiž do nášho povedomia ako niečo normálne a znevažujú vážne chorých ľudí. – Tí, ktorí túto požiadavku neakceptujú, zrejme zatiaľ vo svojom blízkom okolí nijakého takého pacienta nemajú. Niektorí ľudia neetickosť zábavy založenej na dehonestovaní iných asi pochopia až vtedy, keď to zažijú na vlastnej koži. Raz si v ktoromsi rádiu vystrelili zo zabávačky, ktorá inak bežne zabáva divákov tým, že si strieľa z iných. Keď sa to však stalo jej, bola veľmi nespokojná. Smejeme sa na parodovaní iných, na zosmiešňovaní slabých, kým sa to netýka nás samých. Niekedy však nezaškodí pozrieť sa na to, čím sa zabávame, aj z iného uhla pohľadu. Lenže aj ty často predstavuješ rôzne typy ľudí, na ktorých sa potom diváci smejú. – Inšpirujem sa ľuďmi, ale dávam si veľký pozor, aby som vytvorila naozajstné figúrky, divadelné postavy. Nechcem tých, čo ma inšpirovali, dehonestovať. Neuťahujem si z nich. Svoje figúrky nikdy nerobím so zámerom, že chcem niekoho zosmiešniť. Nie. Ja ich na javisku normálne žijem. Práve v divadle som zistila, že pre divákov sú najzaujímavejšie tie najjednoduchšie, najbanálnejšie situácie a prejavy, s ktorými sa dokážu stotožniť. A tie sú najzaujímavejšie aj pre mňa. To je radostné zistenie. Z hľadiska toho, čo sa v súčasnosti oficiálne vyznáva, je výnimočné, že ťa zaujímajú obyčajní ľudia. Ale tvoje predstavenia práve cez nich nútia divákov rozmýšľať o veciach, ktoré si predtým možno nikdy nevšímali, neuvedomili. Ty ich pritom predkladáš ako hru, z ktorej sa tešíš a dávaš najavo, že sa tešíš aj z toho, ak sa z tej hry tešia aj diváci. Dá sa ich radosť vycítiť aj inak ako z potlesku? – Predstavenia, ktoré sú veľmi kontaktné, hrám rada v našom malom divadle GUnaGU. Niektorým predstaveniam veľké javiská ublížia. Preto nemám rada zájazdy. V divadle GUnaGU takmer neexistuje hranica medzi javiskom a hľadiskom a ja tam cítim vzájomnú vibráciu medzi mnou a divákmi. A to, čo mi diváci vysielajú naspäť, ma hlavne pri improvizácii ešte viac vybudí, inšpiruje a vyprovokuje k intenzívnejšiemu výkonu. Ale cítim aj negatívne vibrácie. Preto boli pre mňa niektoré spolupráce (našťastie nie v divadle) utrpením. Príčinou je možno fakt, že to, čo sa neraz nazýva (a možno aj je...) profesionalita, vytlačilo tvorivú atmosféru. Ty si pracovala ako novinárka, ale aj upratovačka vo fitnescentre (na Slovensku), čašníčka (v Austrálii). Máš pocit, že to tvorbu tvojich postavičiek a tvoje herectvo ovplyvnilo nejako výraznejšie? – Ja to tak nevnímam. Skôr je to tak, že som síce robila novinárku, upratovačku, čašníčku, ale vždy som túžila hrať divadlo. A mala som obrovské šťastie, že to, za čím som dlho išla po maličkých krokoch, sa mi nakoniec podarilo dosiahnuť. Teraz som naplnená a spokojná zo sebarealizácie a tvorby. Zažila som aj veľký úspech, ale stále si uvedomujem, odkiaľ som vzišla – že v divadelnom či šoubiznisovom svete som vďaka tomu malému divadlu GUnaGU, ktoré je aj po osemnástich rokoch mojou absolútnou prioritou. Hrala si však aj inde. Kde ti dalo herectvo najviac? – Každý priestor má svoje špecifiká, ale herectvo je podľa mňa len jedno. Nie je rozdiel ani medzi herectvom a medzi tým, čo by sa dalo nazvať autorské herectvo, ktoré robíš v GUnaGU (aj keď nehráš len vo svojich autorských predstaveniach)? – Ja to takto nepociťujem. Ale tam, kde predstavenie naskúšam, tam ho žijem a nemám veľmi rada, keď sa prenáša inam. Pravdaže, dokážem ho zahrať aj inde, ale už to tak neprežívam, neprecítim, vnútorne mi to toľko nedáva. Mám rada, keď dianie na javisku a v hľadisku cezo mňa prúdi, lebo potom si po predstavení vždy poviem – dnes som si výborne zahrala! A o to mi ide. A povieš si to občas aj vtedy, keď si uvedomuješ, že diváci z predstavenia nemajú taký zážitok ako ty? – Áno, je to tak, divadlo robím hlavne pre seba, robí mi dobre. Ale som veľmi šťastná a spokojná, keď to urobí dobre aj divákom. Zdá sa však, že na to, aby pribúdalo takýchto autorsko-herecko-diváckych súzvukov, sú prekážky, ktoré sa umelcom tvojho typu stavajú do cesty, čoraz väčšie. Si napriek tomu rozhodnutá ísť ďalej za tým, čo máš v herectve i v autorskej práci vytýčené ako cieľ? – Som. Teraz by som veľmi chcela presadiť zábavný formát pre televíziu, ktorý máme s režisérkou pripravený. Obávam sa však, že je iný ako to, čo sa aktuálne žiada. My si však počkáme na lepšie časy, lebo máme dosť nápadov aj pre divadlo. Neskúšala si ho ponúknuť v zahraničí? Veď vieš, že doma nikto nie je prorokom. – Jeden je už predaný. Nebudeme predsa čakať, kým nám ho u nás doma niekto ukradne! Našťastie si človek, ktorého charakteristickou črtou je hravosť. Zažila som ťa ešte ako novinárku v situáciách, keď si presne tak – hravo poťahovala nitky situácie, ktorú si sama rozohrala a pritom si ľudí neponižovala, ale vytvárala si príjemno. Robíš to tak aj na javisku? – Áno, presne to robím na javisku, a preto som nechcela spolupracovať s kolegami z divadla na televíznej zábave, ktorú im ponúkli. Myslím si, že mi v tvorbe nechýba cit pre mieru a sebareflexiu. Možno im chýba, resp. nepestujú si ho aj preto, že ako si sama povedala, v súčasnosti v ľuďoch najviac rezonujú banality. Ovplyvnila nejaká zdanlivá banalita podstatným spôsobom tvoj život? – Môj život zmenila jedna obyčajná dovolenka. Bola som s kamarátkou v Grécku a stretli sme tam gréckeho kňaza žijúceho v Austrálii, ktorý hovoril po anglicky. A ja som mu všetko rozumela, pretože som sa už po anglicky veľa rokov učila, ale nič som mu nevedela povedať. A tento zážitok ovplyvnil celý môj ďalší život, pretože som sa rozhodla ísť na jazykový kurz do Austrálie, kde som potom spoznala svojho muža, a to môj život prevrátilo celkom naruby. V predstavení Len tak ľahučko hovoríš, že miluješ fotografov a keď je všade naokolo ruch a všetko sa hýbe. Ale zdá sa, že práve vtedy si tichým pozorovateľom, a keď už do toho diania zasiahneš, musíš byť jedným z tých hýbateľov. – Ale to platilo pred pätnástimi rokmi. Odvtedy sa veľa zmenilo. Inak, teraz už nemám veľmi rada ani tých fotografov. Som voči sebe kritická. Vieš však byť aj prirodzene ženská a za svoju ženskosť sa nehanbíš, ale pritom ju ani nevystavuješ na obdiv, ako sa to v súčasnosti nosí povedzme v reklamách. – Ale ja sa vidím úplne naopak, mám pocit, že som málo ženská, nie som márnivá, mohla by som sa viac odviazať. Dosť som sa zmenila. Keď som sa vrátila z Austrálie, mala som veľmi ťažko chorého otca a stali sa aj iné závažné veci, ktoré ma ovplyvnili. Ale možno je to len môj skreslený pohľad na seba samu a v skutočnosti som taká, aká som vždy bola. Človeka často ovplyvní, ak niečo (nie vec) stratí alebo nájde. Boli v tvojom živote také straty a nálezy v súvislosti s novinárčinou, ktorú si istý čas robila (a novinársky pohľad na svet ti stále zostal) alebo v súvislosti s divadlom? – Snažila som sa ešte chvíľu robiť novinárstvo, ale, bohužiaľ, v médiách chcú stále iba bulvár. A ja som chcela robiť, ak už bulvár, tak aspoň trochu iný. Vymyslela som jednu rubriku a ponúkla istému bulvárnemu týždenníku. Ale tak ju tam spotvorili, že som s nimi spoluprácu zrušila. Rubriku som ponúkla inam, tam ju nechali v podobe, v akej som ju vymyslela, ale tí, čo ma na spoluprácu prizvali, po čase z redakcie odišli, lebo vyššie vedenie ich vraj nútilo do takej bulvárnosti, že ju neboli ochotní akceptovať. A tak sa i tam moja spolupráca skončila. Ale niekedy, keď niečo človek stratí, tak mu aj odľahne. Stalo sa ti to niekedy? – Nedávno s naším psíkom. Sučku Duňu som si kúpila pred deviatimi rokmi, keď som bola slobodná, v slobodnom povolaní. Bol to môj prvý psík a myslela som si, že on bude sedieť a stáť tam, kam ho ja položím. Ako tí, z porcelánu. Bolo to, samozrejme, úplne ináč. Najprv som sa s tým nevedela vyrovnať, ale po pol roku sme celá rodina zistili, že by sme ju nikdy nikomu ani za svet nedali. Ďuňa bola náš milovaný poklad a šesť rokov bola zdravý a bezproblémový psík, z ktorého sme mali radosť. Napriek tomu bola starostlivosť o ňu pri mojej práci dosť zaťažujúca. Pracovala som vtedy v novinách aj hrala divadlo. Ale Duni som podriadila celý svoj život; vodila som ju aj do redakcie. Potom strašne ochorela a my sme investovali do jej zdravia toľko, koľko neinvestujeme ani do seba, takže dva a pol roka bola relatívne fit. Lenže potom choroba naplno prepukla, Duňa už nemohla chodiť, nosili sme ju na rukách, a ja som usúdila, že jej trápenie treba ukončiť. Teraz za ňou smútime, ale bolo oveľa bolestnejšie pozerať sa na jej smútok. Čas hojí rany, aj keď z pamäti ich zvyčajne nikdy nevymaže. Ty ako autorka úst máš zrejme pamäť výbornú. Napriek tomu – zradila ťa niekedy? – Občas ma zrádza, ale oveľa častejšie v civilnom živote, než na javisku. Aká hodnota okrem divadla hrá v tvojom živote rozhodujúcu úlohu? – Túžim po pohode a spokojnosti, ktoré sú pre mňa veľkou hodnotou. Učím sa zvládať svoje obavy a strachy, ja totiž nič neberiem na ľahkú váhu. Strach pritom môže vyvolať zlosť aj agresivitu, ktorú neznášam u druhých, nieto aby som sa tak prejavovala ja. Na tom teraz naozaj pracujem. A ďalšou veľmi určujúcou a dôležitou hodnotou môjho života je čestnosť. Môj manžel je čestný človek. A to je, okrem iných, jedna z rozhodujúcich čŕt, pre ktoré ho považujem za výnimočného muža. To je zrejme jeden z dôvodov, prečo si s ním spojila svoj život. Prečo si však ako dievča túžiace po herectve išla študovať novinárstvo? – Pretože na herectvo ma neprijali a zdalo sa mi, že novinárstvo je herectvu príbuzné, lebo sa tam pracuje so slovom. Herectvo aj novinárstvo som vnímala ako tvorivé povolania o ľuďoch, s ľuďmi a pre ľudí. Ale koľko som sa naplakala, keď som robila novinárku, a ako mi to spočiatku išlo ťažko! Lenže vymýšľala som si zaujímavé témy, články som vždy statočne vypracovala a potom ich aj kolegovia dobre hodnotili, no ja som mala stále pocit, že výsledok nie je adekvátny úsiliu a námahe, ktoré na to vynakladám. Nepokúšala si sa pracovať radšej v rozhlase? – Pokúšala. Keď som už piaty rok robila v redakcii denníka Práca, túžila som po zmene. Prihlásila som sa do Slovenského rozhlasu, aj som niečo nahrala a chceli ma prijať. Ale potom som si to s rozhlasom rozmyslela, lebo to prišlo už v čase, keď som oveľa viac ako rozhlasovú žurnalistiku chcela robiť divadelné herectvo. S odstupom času hodnotím túto moju cestu cez novinárstvo k herectvu ako skvelú voľbu. Keď ťa viac ťahalo k herectvu, zrejme si to vnímala celkom inak. Zaujímavé, že si napriek všetkému vydržala pri novinách trinásť rokov. – Vôbec to neľutujem, tak ako neľutujem nič vo svojom živote. Veď som sa tam veľmi veľa naučila a spoznala som ľudí, ktorí sú veľmi tvoriví, pritom racionálni, pretože pracujú s faktami. Čo konkrétne si sa pri práci v novinách naučila? – Boli sme napríklad jedna z prvých redakcií, kde zaviedli počítače. V Práci som mala vynikajúcu šéfku Vierku Holubovú, ktorá ma naučila povedať veľmi veľa na maličkom priestore. Takisto spomínam na kolegu Ivana Špániho, ktorý ma ako mladú novinárku denne posielal za témami, ktoré nikto nechcel robiť, pretože to bola neuveriteľná pipľačka. Napríklad, keď na Priore, dnes Tescu, zmizli ručičky z tých hodín, pod ktorými si každý dáva rande. Dostala som za úlohu zistiť, kam tie ručičky zmizli, či ich niekto neukradol. Celý deň som telefonovala, chodila, zisťovala, nakoniec z toho vyšla v novinách asi osemriadková správička, ktorej som dala titulok Ručičky nedostali nohy. Krásny titulok. – Vždy som sa rada hrala so slovíčkami. No a o tých ručičkách som vtedy zistila, že ich neukradli, ale že ich reštaurujú, lebo sú opotrebované. Takýchto úloh – povedať vtipne, zľahka veľa faktov na malom priestore som dostávala veľa. Zrejme si schopnosť popasovať sa s nimi zúročila neskôr aj v divadle. – Samozrejme. A pochopila som, že práca v novinách bola pre mňa veľmi užitočná a dôležitá. Dnes mi aj vďaka tomu nerobí problém napísať scenár. Čo pre teba znamená veľa, čo takmer vôbec nič, alebo nič? – Mám pocit, že žijem dobrý život a na nič sa nesťažujem, pretože podľa mňa všetko ide, ako ísť má. Touto myšlienkou som sa riadila pred Austráliou (lebo ja si život delím na pred Austráliou a po Austrálii) a teraz sa k nej znova vraciam. Snažím sa nechať všetkému voľnejší priechod. Už odznieva isté napätie vyplývajúce z toho, že sme s manželom na mieste babičkinho hlineného domu bez základov stavali domček a zaťažili sme sa pôžičkou. Hovorí sa síce, že peniaze boli aj budú, ale bohužiaľ, keď sa minú, tak nie sú. Teraz už máme to najťažšie za sebou, postavili sme jednoduchý domček veľmi podobný tomu pôvodnému, máme tam jeden koreň viniča, dva kríčky ríbezlí a jeden kríček ruží, štyri korene bôbu, päť koreňov špenátu a takto žijeme. A keď sa nám podarí presadiť ten zábavný formát pre televíziu, tak budeme úplne za vodou. V jednom rozhovore si sa vyjadrila, že máš rada odkazy. Aký odkaz ti vie urobiť najväčšiu radosť, aké odkazy rada nechávaš ty a čo vnímaš ako najzávažnejší odkaz od života? – Teším sa, keď mi diváci po predstavení pošlú esemesku. Mám rada odkazy, v ktorých mi niekto dá najavo, že ho moja práca obšťastnila. Ale užitočné sú aj negatívne ohlasy, tie nás posúvajú dopredu. Niektorí ľudia sú pre mňa autoritami, takže keď ma ocenia takí, zvlášť si to vážim. Raz som si tak našla na odkazovači odkaz práve od môjho niekdajšieho šéfa, novinára Ivana Špániho. Ocenil môj článok, ktorý si prečítal, aj keď to už vtedy nebolo pod jeho vedením. Bola som taká šťastná! Dodnes som na to nezabudla. Ivan bol šéf, ktorý toho veľa nenahovoril, ale stále od ľudí niečo vyžadoval. Chcel, aby išli v textoch viac a viac do hĺbky, stále nám vracal články a chcel aby sme ešte a ešte niečo doplnili. Mnohí ho preto nemali veľmi radi, lebo veď ľudia nemajú radi tých, ktorí stále čosi vyžadujú. A odkaz od života? – S manželom máme v najnovšom predstavení divadla GUnaGU John a Yoko jednu pasáž, kde Masahiko na príklade vety Ja chcem ísť do Žiliny vysvetľuje rozdiel v slovosledoch slovenčiny a japončiny. Až spolu prídeme k tomu, že v japonskej vete je sloveso „chcem“ na konci, zatiaľ čo v slovenskej vete hneď na začiatku. On potom vysvetľuje prečo je to tak – teda že pre Japoncov sú dôležité fakty a až na konci skromné vyjadrenie – chcem. Lebo menej chcieť je pekné. V tomto obraze akoby pre mňa bol zakódovaný odkaz, aby som si uvedomila, že napríklad aj na realizáciu mojich nápadov ten správny čas ešte len príde. Riadim sa teda tým, čo povedal môj muž, a to je pre mňa možno ten najzávažnejší odkaz od života: Menej chcieť je pekné.