História (5)

Malým Iljušinom poriadne triaslo počas celej cesty. Vo vnútri to vyzerá skôr ako v ponorke než v lietadle. Zápach starej kože a narýchlo prihrievaného jedla cítiť v celom stroji a na chvíľku prekryl vôňu Kanagomu.
Počet zobrazení: 1162
2807_15_ajpscs_ilustracne fotoCB-m.jpg

Malým Iljušinom poriadne triaslo počas celej cesty. Vo vnútri to vyzerá skôr ako v ponorke než v lietadle. Zápach starej kože a narýchlo prihrievaného jedla cítiť v celom stroji a na chvíľku prekryl vôňu Kanagomu. Padáme do vzdušnej jamy a keby som nebol pripútaný, tak si rozbijem hlavu o strop. Či nakoniec nemal ten Joško pravdu, keď odmietol letieť. Na druhej strane, jeho neprítomnosť mala určite jedno pozitívum. Keby tu bol, smrdelo by to v celom oceľovom tubuse inak. Môj druhý let v živote, našťastie, netrval dlho, veď zo Sliača do Prahy je to necelá hodina. Pristávame. Ale všetko však začalo o pár mesiacov skôr. Diplom teda mám a čo ďalej? Na výročie povstania mi moja starostlivá mama oznamuje, že mi vybavila miesto u nich, v obchodnom podniku. Od 3. septembra o 7.00. Moja námietka bola vtesnaná do výkriku: Veď je to za štyri dni! A o siedmej?! Zvolám rýchlu poradu s Pítrom a Danom. „Pozri, veď odísť sa dá vždy, nie?“ predostrel zdanlivo rozumný názor Dano. A to, že som naňho dal, ma stálo rok života. „Každá skúsenosť je cenná, nie?“ dupľuje Pítr. „Možno tam budú nejaké kúsky, nie?“ Nemenovaný štátny podnik pri „metropole” stredného Slovenska sa zaoberal predajom a servisom stavebných a cestných strojov a špeciálnej techniky (rozumej zbraní). Absolútny chaos, dezorganizácia a protoprivatizačné trendy spôsobili, že nikto odo mňa nič nechcel. Za plat 2 100 korún československých by to v podstate bola aj drzosť. Jediná požiadavka sa vzniesla zo strany mojich spolusediacich (bol u nich voľný stôl). Poprosili ma ako „odborníka na výpočtovú techniku”, teda jedno PC 286, či by som im nevedel nainštalovať vtedajší ruský softvérový zázrak, hru Tetris. S touto náročnou úlohou som sa vyrovnal v priebehu týždňa nevediac, čo činím. Zo zamestnancov servisu sa razom stalo neurotické stádo gamblerov. Niektorí prichádzali do práce už o pol piatej, aby sa dostali ku klávesnici, iní zotrvávali do neskorých nočných hodín a potúžení alkoholom zvádzali ostré boje s kreknutým softom. Neskôr som bol prinútený vytvoriť tabuľku hráčov v dBase (tá sa neskôr pretavila do základného aplikovaného softvéru skladového hospodárstva oddelenia), a keď som zaviedol Tetris 3D, nastali Vianoce. Ešte dnes, po desiatich rokoch, vidím mechanika Gaba, ako sa po štyroch prikráda k sekretárke vedúceho servisu Marike, aby jej zahryzol do lýtka a prinútil ju tak opustiť „kokpit”. Z hráčskeho brlohu, kávičkovania, zabávania koketných kolegyniek a všeobecnej záhaľky ma vytrhla služobná cesta do Mostu, kde sme vycestovali do našej filiálky na inventúru. Mojím nadriadeným bol bývalý veľký mufti, teda predseda podnikového výboru KSČ Joško, ktorý svoju predchádzajúcu stranícku bohorovnosť a aroganciu dobre skrýval a ukazoval len na požiadanie. Osobne mi pripadalo nezmyselné rátať pružiny a matice, keď bolo verejným tajomstvom to, že riaditeľ s námestníkom zašili dva buldozéry do Rakúska a tunelársky program sa pomaly, ale iste začal spúšťať. Doteraz nechápem, ako sa im podarilo vylízať a podnik úspešne vytunelovať. Vlastne… Neviem, ako skončili moji spolusediaci, pretože ma po čase prevelili na oddelenie propagácie. Tu po mne nechceli dokonca ani inštaláciu Tetris. Jediný problém boli štikačky. Aj keď bola „pracovná” doba posuvná, 8 a pol hodiny bolo potrebné odrobiť. Predtým mi štikacie služby zabezpečovali Tetrisáci, ale na propagačnom…? Tento problém som vyriešil pomerne originálne a začal som si chodiť štikať do iných podnikov a procesu som sa zúčastňoval virtuálne, v podstate ako väčšina mojich kolegov, ktorí boli síce fyzicky prítomní, ale úplne, úplne odpojení. Ukázalo sa, že môj vynález nebol celkom pôvodný, a keď sa časom, najmä ráno, začali pred hodinami tvoriť rady fiktívnych zamestnancov – niektorých som poznal z nočných lokálov – vedel som, že neostáva veľa času do prezradenia celého systému. Pítr ma však vyviedol z omylu. „Keď si v rauši, každému magorovi sa vychvaľuješ, ako si vyjebal so systémom.“ Takže to predsa len bol môj nápad. Opäť ma to potešilo, aj keď som vedel, že čo je dobré pre masy, nie je dobré pre jednotlivca. Rozmýšľal som, či aj táto poučka je z mojej hlavy. Dokonca som nemal ani výčitky svedomia, čo by som teda aspoň kvôli matke mal mať. Ale ani ona nebola na hlavu a veľmi dobre vedela, čo sa deje. Jednu revolúciu sme mali za sebou, a tak je prirodzené, že do druhej, podnikovej sa nikomu nechcelo. Všetci rezignovali, tak ako za socializmu. Bolo to až zarážajúco podobné. Jeden rozdiel, mimoriadne podstatný, tu predsa len bol. Možnosť voľby. A tak mladí chceli vypadnúť a starší sa v pokoji dožiť svojho dôchodku. Mojej mame sa to nakoniec bez väčších problémov aj podarilo. Zarážajúce bolo, že som vôbec nikomu nechýbal. Riaditeľova manželka, moja kolegyňa, inak veľmi pekná a príjemná, pripravovala založenie súkromnej reklamnej agentúry. Akosi nebolo žiaduce, aby som do jej plánov strkal zvedavý ňufák. Reklamka funguje dodnes, na rozdiel od „môjho” obchodného podniku. Ale to je už iný príbeh. Po roku som rozviazal zmluvu dohodou, dostal odstupné za tri mesiace a ufrngol inam. „Tak, pán inžinier, mohli by ste skočiť na železničnú stanicu a kúpiť dve lehátka na nočák do Prahy. Odtiaľ potom pôjdeme autobusom do Mostu,“ hovorí mi Joško naučeným nekonfliktným až asertívnym spôsobom. Prikývnem a zamierim na ekonomické. „Ale, pán inžinier, prečo nejdete so súdruhom (koketne sa usmeje a ešte na mňa sprisahanecky zamrká), pardon, s pánom inžinierom Joškom lietadlom. Veď, keď sa zrátajú diéty, odlučné, cestovné a tak ďalej, vyjde nás to na rovnako,“ argumentuje, prekvapivo celkom logicky, hlavná ekonómka. „Jozef, letíme!“ vtrhnem nadšený do kancelárie a vysvetľujem mu výhody leteckej prepravy. Zamrmle niečo ako: „Preberieme to neskôr, pán inžinier,“ a zavalí ma papiermi – príprava na inventúru. Po práci sa staví u mňa v tetrisovej herni, že či by som s ním nezašiel na pivo. Vyzerá veľmi ustarane. Pravdu povediac, nikdy som nerátal s tým, že budem vysedávať po krčmách s bývalými nomenklatúrnikmi, ale zrazu vidím pred sebou rozvedeného starnúceho muža, ktorého očividne niečo trápi. Pristanem. Po štvrtom pive a množstve jalových rečí to z neho vylezie. „Ja nemôžem letieť. Ja... ja sa strašne bojím. Mávam sny. Ja ešte nechcem zomrieť.“ Len s veľkou námahou zadržiavam smiech, skúšam si v mysli vybaviť moje ultraľahké lietadielko, ako sa rozbíja na márne kúsky o stenu paneláku. Vidím, že pri pomyslení na let sa celý trasie. Tak o toto išlo. Nemá význam prehovárať ho. Mlčím, premýšľam a asi sa tvárim dosť neprístupne, pretože Joško pokračuje: „A vaša mamička, pán inžinier, s ňou sme vždy dobre vychádzali. Ona by pochopila, ona je taká uvážlivá. Tak skúste aj vy… Pán inžinier, a hlavne, veď viete, pán inžinier, diskrétne.“ Zdá sa, že Joško si zvolil oslovenie „pán inžinier“ za mantru, ktorá ho má dostať z nepríjemnej situácie. Neviem, či sa mám smiať, alebo ho ľutovať. Objednám ďalšie pivo a cítim sa ako Ford Perfekt na začiatku Stopárskej ságy. Je mi však jasné, že môjho Arthura Denta nezlomím. Pivko má síce veľkú moc, ale bez Fordovej hypnózy, zdá sa, nezaberá. „Ja, ja to zaplatím,“ vyhŕkne na čašníka. „Všetko! A doneste nám ešte po borovičke!“ priobjednáva prekypujúc aktivitou. Inventúra je rozplánovaná skoro na celý štvrťrok a je jasné, že Most budeme musieť navštíviť tri až štyrikrát. Takže šesť až osem letov Sliač – Praha a späť. Chápem, že je to preňho desivá predstava. Nakoniec s ním vykšeftujem moje lety do Prahy ešte o deň skôr, to znamená voľno, pub tour a možno ešte aj nejakú kultúru, za jeho cesty vlakom. (Ne)vedeniu Joško nabulíka, že sa musím ešte staviť v našej pražskej pobočke. Odvtedy sme tím. Znamená to asi toľko, že Joško urobí všetko, na čo si len spomeniem a ja ho nechám cestovať vlakom. Po rokoch sa náhodne stretávame. Myšlienky zaletia do Severočeského uhoľného revíru. Z neba neustále sneží čierny popolček. Joško pravidelne smrká čierne soplíky do veľkej bavlnenej vreckovky a proklamuje: „Ako tu len tí ľudia môžu žiť? Ako len?“ Nevieš Joško? Ty nevieš? Teraz stojí predo mnou v svojom ošúchanom obleku večného kancelárskeho šimľa. Vôbec sa nezmenil. „Á, pán inžinier, počul som, že ste sa dali na podnikanie,“ žoviálne ma oslovuje svojou mantrou. Ak je teda vydávanie nepredajných zbierok poézie podnikaním, tak asi podnikám. Takto sa to dnes teda berie. Môj hlavný zdroj príjmu, predaj vinylov, samozrejme, nespomeniem. Pritakávam a dáme sa do debaty. Vytiahne zo mňa všetko. Názov firmy, od kedy, kde, ako, prečo, čo a o čom, za koľko, s kým, pre koho… „Hmm, hmm, takže sa vám celkom darí, pán inžinier?“ „Nuž, nesťažujem si,“ odpovedám v podstate úprimne. „A vy, vy čo robíte?“ „Ja som na daňovom. Kontrolór. Už ste mali daňovú kontrolu, pán inžinier?“ usmieva sa a opäť, po rokoch, je na koni. Asi som trochu skamenel, pretože pokračuje: „A čo keby sme sa tak na vás pozreli? No verím, že to máte v poriadku, úplne tip-top, takže sa nemáte čoho báť,“ usmieva sa svojím inkvizítorským úsmevom. V duchu vidím Joška, ako ráta matičky, ozubené kolieska a iné hrdzavejúce haraburdy v zatuchnutom mosteckom sklade. Všetko si pekne zapisuje, a tak si predstavím, ako by to asi vyzeralo s mojimi papiermi. Rozbúcha sa mi srdce a cítim, ako ma zaplavuje vlna paniky. Uf, doboha, čo teraz? Chvíľku nemo stojím a rozmýšľam, či to myslí vážne. Podľa jeho víťazoslávneho úsmevu vidím, že áno. Nakoniec prichádza spásonosná myšlienka. „Ozaj, páán inžinier, zdôrazňujem, ešte stále sa bojíte lietať? A čo, páán inžinier, na daňovom sa vôbec nelieta? Počul som, že Európska únia robí školenia aj pre vás, daňovákov? Ozaj, a riaditeľ je stále páán inžinier Marek. No viete, čo sedel s mamou v kancelárii. Občas sa stretávame na kurtoch. Výborný chlapík a ten forhend…“ vymýšľam si. Joškovi pohasne úsmev. Vyzerá zarazene až zahanbene. „No, no, veď ja som to myslel len tak zo srandy s tou kontrolou. Veď keby ste niekedy, niečo… veď viete a Marekovi radšej nevravte nič, dobre? A na pivo nemáte čas. Veď by sme mohli…“ Zľahka ho pobúcham po pleci. „Inokedy, pááán inžinier, inokedy, teraz musím letieť.“ 3 Čo to preboha je? Kopy sena? Uvedomím si, že je február a ospravedlňujúco dodávam: „No vo februári asi nie.“ „Úle?“ opýta sa foťák z regionálneho plátku. Druhý pilot, ktorý nám robí spoločnosť v Havlovom špeciáli, sa na nás pozrie ako na úplných idiotov. A vraj novinári?! Čítam z jeho pohľadu. „Nie, nie je to seno ani úle. Sú to bunkre. Pre každého Albánca jeden bunker. Myslím, že taký bol aspoň zámer.“ Zahanbene zmĺkneme. „Pripravte sa. O chvíľu pristávame v Tirane,“ povie a odkráča smerom ku kabíne. Bunkre. Neuveriteľné. A novučičký Pentax robí cez maličké okienko cvaki cvak. „Takže vy tvrdíte, že strieľať štýlom ako Neo je nezmysel.“ „Je to skôr ako škrabať sa pravou rukou za ľavým uchom. Natočenie zbrane do horizontály podstatne sťažuje streľbu.“ Spozorniem a pridám hlasitosť. V redakcii sa rozhlas počúva málokedy a keď, tak zásadne konkurenčný. Moderátor akejsi prihlúplej stanice si pozval do štúdia balistického experta a spoločne rozoberajú palebné schopnosti Keanu Reevesa v Matrixe. „Balistická krivka je závislá od gravitácie, ale naviac má každá zbraň aj určitú výchylku vpravo – vľavo. Natočením sa táto odchýlka výrazne zväčší. Jednoducho povedané, pravdepodobnosť zasiahnutia cieľa sa znižuje.“ „Tým z vás, ktorí Matrix videli, ja osobne sa priznám, že som tento skvelý film videl už dvakrát, hahaha, je jasné, že božský Neo si poľahky poradil aj s týmto hendikepom a zlých agentov vystrieľal ako sa patrí. Viac o Matrixe po pesničke, tentokrát s Jankom Hraškom o Neovom zvládnutí bojových umení.“ Vypnem do rockového prejavu sa siliaceho Branislava P., pobalím si svoj kotúčový magnetofón značky Uher a ponáhľam sa ho zapnúť na xyzet-té zasadnutie mestského zastupiteľstva. Nakoniec mi Uher vypovedal službu v najnevhodnejšom momente. Z celého Albánskeho dňa nakoniec nebolo takmer nič. Tak som si to musel odmakať inak. Kadereho Spiritusa som zhltol za deň a ako sa sluší a patrí, začal som osobnou skúsenosťou. Presne tak, ako nás to učili na novinárskych kurzoch, kam ma redakcia neustále vysielala, keďže som nemal to správne vzdelanie. Ako som neskôr zistil, „správne vzdelanie“ mal málokto. Kolega Jarko z vedľajšej kancelárie ukončil hnojarinu v Nitre a vypracoval sa na najdôležitejšieho žatevného reportéra, ďalší, vyučený obrábač kovov, hádzal guľou alebo kladivom, ale s heslom robotníci do funkcií ho prijali ako eléva, neskôr, keď skončila guliarsko-kladivárska kariéra, večerne odmaturoval a už pod červenou hviezdou diaľkove ukončil žurnalistiku. Samostatnou kategóriou boli šporťáci, buď skrachovaní aktívni športovci, alebo fanatickí fanušíkovia. No a nakoniec redaktor na kultúru, ktorého jediná kvalifikácia bolo miesto barytonistu v chrámovom zbore. S mojím kvalifikačným hendikepom som sa teda pustil do recenzie. (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984