kVapKa ViTriOlu
Slovensko za veľkým svetom zrejme v kadečom zaostáva. Napríklad, ešte stále nemá svojho nositeľa Nobelovej ceny. Povedzme za objav či aspoň prínos v prírodných vedách. Nič to, Slováci sú možno viac na humanitné vedy než na fyziku, chémiu či biológiu. Koniec koncov, odráža sa to aj na skromnej štátnej finančnej podpore vedeckého výskumu. Štát je asi dosť múdry a dobre vie, že Slováci nie sú žiadni prírodovedci. Ich výkony sú impozantnejšie pravdepodobne v umení. A tak keď sa teda štát rozhodol nepodať pomocnú ruku výskumu, jeden by očakával, že ju podá aspoň umeniam. Na Slovensku by to očakával naozaj len jeden. Prípadne dvaja. Veď filmári, literáti, skladatelia, výtvarníci už vedia svoje, hodiny by mohli lamentovať nad nepochopiteľnosťou miniatúrnych almužien, ktoré im, ako poľovníckym psom, pod stôl hádžu štátni aparátnici. Isto si spomínate, že pred pár rokmi sa pár horlivcov zasadzovalo o to, aby sa, napriek tomu, aký je postoj Slovákov k ich rodnej literatúre, kandidátom na udelenie Nobelovej ceny za literatúru stal Milan Rúfus. Nakoniec z toho nebolo nič. Našťastie. Je dosť pravdepodobné, že sme sa takto vyhli blamáži. Veď len povážte: môže sa dielo tohto liptovského autora modlitbičiek merať s výtvormi takých frajerov ako Imre Kertész (Bezosudovosť) či Orhan Pamuk (Nový život) (oboje po slovensky vo vydavateľstve Slovart a nie v Ikare či Slovenskom spisovateli)? Na Slovensku si zrejme ešte stále niekto myslí, že Rúfusove rýmy sú konkurencieschopné aj vo svetovom meradle. Svetové parametre slovenskej literatúry zjavne neznepokojujú nevzdelanú úradnícku bandu, ktorá sa zašila na Ministerstve kultúry. Tým, že sa ministerstvo rozhodlo „podporiť“ vydávanie pôvodnej (nezriedka náročnej, kvalitnej) literatúry sumou, ktorá je, ak sa nemýlim, o dve tretiny nižšia ako v minulom roku, uvoľnilo šíry priestor darvinisticky dravo naladeným komerčným vydavateľom chrliacim sériové produkty, ktoré neznesú ani pomerne elegantné pomenovanie „literárny brak“. Ľud pospolitý bude vždy odkázaný na takéto produkty. A komerční vydavatelia, ako je známe, sú ľudomili a budú vydávať to, po čom bude ľud lačnieť. A ľud bude lačnieť azda iba po tom, čo mu sedemhlavý drak bulvárno-reklamno-obchodnej mašinérie nasugeruje. A tak sa na Slovensku čím ďalej tým viac začína za serióznu literatúru považovať to, čo vypotia recyklátorky romancí ako Táňa Keleová-Vasilková, Petra Nagyová-Džerengová, Jarmila Repovská či novopečená bojovníčka na poli lektúry pre naivné a frustrované sliepky z domácnosti Martina Solčanská. Aby však nedošlo k nedorozumeniam: myslím si, že sentimentálne, ľahko čitateľné a ešte ľahšie stráviteľné ženské prózičky majú plné právo na existenciu. A nielen preto, lebo sa dobre predávajú. Veď čím väčšia žánrová (nevedno naisto, či aj kvalitatívna) rozmanitosť, tým veselšie je na svete (aspoň zatiaľ). A ženám nemožno zazlievať, ak sa pri sporáku nechcú nechať znepokojovať Proustom či Beckettom. Určite však nie je všetko s kostolným riadom, keď ľahké, mozgovýplachové (splaškové) čítanie sa začne považovať za kultúru. Len si pomyslite: čo za kultúru reprezentujú „romány“ pani Vasilkovej? A ešte horšie: predstavte si, že takéto domáce ženušky alebo aj drsné manažérky, ktorým sa ešte čítanie nezhnusilo a zúfalo túžia vo voľných chvíľach „čosi“ čítať, sa nedostanú k náročnejšej ženskej literatúre, a tak dovolia, aby im myseľ zaplnili podenkové obsahy z ešte podenkovejších kníh. A potom si ešte predstavte, že takéto vygumované ženské budú možno vychovávať ďalšie pokolenia. Takže to, čo spočiatku vyzerá ako nevinná zábavka – teda čítanie podradne napísaných ženských románov – môže mať neskôr, pre intelektuálnu úroveň ďalších generácií, katastrofálny dopad. Slovensko teda v mnohom zaostáva. V niečom však akoby predsa len predstihlo svet. V primitivizácii kultúry. Keďže však – ako to máme možnosť deň za dňom pozorovať – primitivizácii podlieha už takmer všetko na tejto nervóznej planéte, svet nás jedného dňa dostihne. Jedného dňa aj v literatúre „dorastie“ na našu úroveň. Potom už nebude problém nominovať na Nobelovu cenu niektorú z našich verbálne superplodných autoriek. No spolu s autorkami si ocenenie budú musieť prevziať asi aj redaktorky, ktoré v pote a krvi dorábajú (a najmä prerábajú) tie bujnejúce kelenovely, ktoré sa do redakcií posúvajú pod honosným označením „rukopis románu“.
