Sociálne poisťovníctvo na Slovensku

V posledných rokoch sa do popredia dostáva problém sociálneho poistenia. Súvisí hlavne s problémom nezamestnanosti (stratou zamestnania) či odchodom do dôchodku. Okrem týchto dvoch oblastí do kompetencií Sociálnej poisťovne spadá aj nemocenské, garančné (poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca) a úrazové poistenie (pracovné a služobné úrazy, choroby z povolania). Sociálne poisťovníctvo prekonalo v posledných rokoch niekoľko zásadných zmien, ktoré vyvrcholili v spustení dlho avizovanej dôchodkovej reformy, tzv. druhým pilierom dôchodkového poistenia (starobné dôchodkové sporenia). Ako však vyzeralo sociálne poisťovníctvo a jeho inštitúcie na Slovensku pred a po roku 1918 ? Bolo vždy koncentrované v rukách jednej poisťovne? Ako fungovali tieto poisťovne? Sociálne poisťovníctvo do roku 1918 Prvé zákony dotýkajúce sa sociálnej starostlivosti a zabezpečenia vydala Mária Terézia a jej syn Jozef II (tzv. penzijné normály). Výhody z nich čerpala však hlavne úradnícka vrstva (dekrét z roku 1771, ktorým sa udeľovali mimoriadne penzie a odmeny obľúbeným radcom, úradníkom, dvorným dámam a podobne, neskôr bol vydaný dekrét o penzijnom systéme pre štátnych úradníkov a ich pozostalých). V roku 1781 vydal Jozef II. dekrét o dôchodkovom zabezpečení vojakov, hlavne vojnových invalidov, resp. sirôt, ktoré zostali po vojakoch. V roku 1777 bol zriadený penzijný fond pre profesorov univerzity a gymnázií, od roku 1788 zahŕňal aj učiteľov ľudových škôl. V priemysle bolo potrebné riešiť problém sociálneho zabezpečenia, ktorého predmetom mali byť nekvalifikovaní robotníci, ktorí mohli prísť o zamestnanie, resp. nebolo o nich postarané počas práceneschopnosti a robotníci boli odkázaní na pomoc svojej rodiny, cirkvi a rozličných svojpomocných organizácii. Do roku 1872 boli takými organizáciami cechy, po zrušení cechov v roku 1872 sa stali jediným miestom dobrovoľného sociálneho poistenia profesijné a odborové spolky. V roku 1891 zákonom č. 14 bolo zavedené povinné nemocenské poistenie zamestnancov v priemysle. Poistenec mal nárok na bezplatnú lekársku starostlivosť počas 20 dní ochorenia, ženy po pôrode mali nárok na príspevok počas prvých 4 týždňov po pôrode, pri úmrtí poistenca sa vyplácal príspevok na pohreb. Nemocenské poisťovanie v Uhorsku bolo zavedené do praxe až zákonným článkom XIV. z roku 1891 o nemocenskom poistení. Zistilo sa však, že toto poistenie, ktoré fungovalo dovtedy v českých krajinách a v Rakúsku, nezodpovedá potrebám Uhorska. Počet pokladníc v Uhorsku v rokoch 1895 – 1906 kolísal medzi 425 – 458. Tieto však neboli schopné, napriek finančným prostriedkom, ktoré im boli poskytnuté, svoje záväzky plniť. Zákonný článok XIX. z roku 1907 zveril nemocenské a úrazové poistenie okresným pokladniciam, ktoré poisťovali robotníkov a zrušil továrenské, súkromnospolkové pokladnice a pokladnice priemyselných zborov. Zaviedol jednotný systém povinného nemocenského a úrazového poistenia pre zamestnancov v priemyselných a obchodných podnikoch nad 20 zamestnancov. Zamestnávateľ hradil 50 percent, v prípade úrazu až sto percent nemocenského, a to až do doby trvania práceneschopnosti 20 týždňov. Pri živote sa však udržali len závodné pokladnice a pokladnice, ktoré prevzali úlohu sprostredkovateľa Krajinskej pokladnice (Krajinská nemocenská a úrazová pokladnica), ktorá vznikla v Budapešti (Országos Penztár) v roku 1907. Krajinská pokladnica bola centrálnym úradom pre povinné nemocenské a úrazové poistenie a vykonávala svoju funkciu pomocou okresných pokladníc. Bolo zrušených 287 pokladníc, ostalo len 96 okresných a 75 závodných pokladníc. Ale ani tento plán sociálneho zabezpečenia v Uhorsku dostatočne nefungoval. Nebolo totiž zabezpečené dostatočné množstvo príspevkov, a tak pokladnice zápasili s nedostatkom finančných prostriedkov. Sociálne poisťovníctvo a poisťovne po roku 1918 Československá republika po svojom vzniku v roku 1918 prebrala rakúske a uhorské právne normy o povinnom nemocenskom a úrazovom poistení. Novelou č. 268/1919 Zb. z. a n. zo dňa 15. mája 1919 štát rozšíril pôsobnosť nemocenského a úrazového poistenia aj na skupiny ľudí, ktoré rakúska ani uhorská legislatíva nebrala do úvahy – hlavne o lesných robotníkov a zamestnancov v domácnosti. Nariadením č. 516/1919 Zb. z. a n. zo dňa 23. septembra 1919 bola na Slovensku zriadená Zemská úradovňa pre poisťovanie robotníkov na Slovensku v Bratislave. V ďalších rokoch sa postavenie súkromných poisťovní obmedzovalo, poisťovne, ktoré vykonávali nemocenské poistenie, boli dané pod správu Ústrednej sociálnej poisťovne v Prahe – táto mala právo nemocenské poisťovne rušiť, zlučovať a rozhodovať o nich. Na Slovensku funkciu správcu nemocenských poisťovní prebrala Zemská úradovňa pre poisťovanie robotníkov na Slovensku v Bratislave. Do poistného systému Československa prešiel aj nositeľ penzijného poistenia súkromných úradníkov – Penzijný ústav súkromných úradníkov (PÚSÚ). V Čechách vznikol samostatný Všeobecný penzijný ústav, ktorý sa stal nositeľom penzijného poistenia súkromných úradníkov, neskôr sa jeho pôsobnosť rozšírila aj na ostatných súkromných zamestnancov. Roku 1919 bolo v českých krajinách zavedené povinné nemocenské poistenie pre súkromných zamestnancov. Nositeľom tohto typu poistenia sa stala Nemocenská poisťovňa súkromných úradníkov a zriadencov a Prvá pražská nemocenská poisťovňa obchodníkov a súkromných zriadencov. Zákonom č. 221/1924 sa naštartovala reforma sociálneho poistenia. Do platnosti vstúpil zákon naplno až v júni 1926, zjednocoval sústavu nemocenského poistenia a zavádzal povinné penzijné a invalidné poistenie. Vznikla strešná organizácia všetkých poisťovní v Československu, Ústredná sociálna poisťovňa, ktorá sa stala pilierom sociálneho poistenia. Všetky ostatné poisťovne pôsobili v úlohe úradovní Ústrednej sociálnej poisťovne. V roku 1926 bolo na území ČSR už len 342 poisťovacích ústavov, na Slovensku z toho len 25 okresných nemocenských pokladníc a Zemská úradovňa pre poisťovanie robotníkov na Slovensku v Bratislave. V roku 1937 sa Zemská úradovňa stala zväzom pre všetky nemocenské poisťovne na Slovensku a Podkarpatskej Rusi a nositeľkou úrazového a nemocenského poistenia na Slovensku. Po marci 1939 došlo k ďalším zmenám v organizácii poisťovníctva na Slovensku. Jedna časť poisťovníctva robotníctva (cca 300 000 poistencov, bola zverená 20 samostatným poisťovniam (17 okresným sociálnym poisťovniam v Banskej Bystrici, Bratislave, Dolnom Kubíne, Humennom, Kežmarku, Krupine, Liptovskom Svätom Mikuláši, Nitre, Prešove, Revúcej, Senici, Spišskej Novej Vsi, Topoľčanoch, Trenčíne, Trnave, Turčianskom Svätom Martine a Žiline); 2 odborovým (baníckej a železničiarskej), jednej závodnej poisťovni a ďalším trom samostatným poisťovniam – Ústrednej sociálnej poisťovni, Slovenskej pokladnici pre poľnohospodárskych robotníkov a Revírnej bratskej pokladnici, ktorá vykonávala provízne poistenie. Zemská úradovňa mala dva odbory: nemocenský a úrazový. Každý z nich viedol prednosta a na čele poisťovne stál riaditeľ. V priebehu rokov 1919 – 1939 došlo v Zemskej úradovni k viacerým organizačným zmenám. Narastal počet úradníkov aj oddelení v odboroch. V roku 1925 tu pracovalo 83 zamestnancov, v roku 1930 to bolo už 107 zamestnancov. Popri poisťovni fungovali viaceré komisie, ktoré riešili príslušné problémy (správna, zväzová, tarifná, sanatoriálna, stavebná komisia). Vládnym nariadením zo dňa 12. apríla 1939 Sl. z. sa názov Zemskej úradovne pre poisťovanie robotníkov na Slovensku v Bratislave zmenil na názov Ústredná sociálna poisťovňa. Prebrala pôsobnosť Ústrednej sociálnej poisťovne v Prahe, ktorá bola dovtedy vykonávateľkou poistenia zamestnancov pre prípad nemoci, invalidity a staroby. Pôsobila však len necelé 2 roky. Bola to verejnoprávna inštitúcia, ktorá zabezpečovala dôchodkové a nemocenské poistenie. Zo správneho hľadiska sa delila na nemocenský a úrazový odbor, odbory sa delili na oddelenia. Robotnícka sociálna poisťovňa v Slovenskom štáte Vznikom prvej Slovenskej republiky sa rozdelilo i poisťovníctvo. V Protektoráte Čechy a Morava zostala pôsobiť Ústřední sociální poišťovna so sídlom v Prahe, na Slovensku došlo k zmene. 26. novembra 1940 nariadením s plnou mocou zákona č. 300 sa z Ústrednej sociálnej poisťovne stala Robotnícka sociálna poisťovňa (ďalej len RSP). Doterajších 17 okresných sociálnych poisťovní, Revírna bratská pokladnica a Slovenská pokladnica pre poľnohospodárskych robotníkov sa dňa 1. januára 1941 zlúčilo do jedného ústavu, a to do vyššie spomínanej RSP (došlo k splynutiu robotníckeho poistenia). Poisťovňa vykonávala poistenie nemocenské, rentové ( invalidné, starobné, provízne a úrazové. Úradovne zriadila v župných mestách, resp. podľa potreby v iných mestách s určením obvodov ich príslušnosti. Na čele úradovne stál správca menovaný predsedom poisťovne. Zamestnancami poisťovne mohli byť len slovenskí štátni občania. Neskôr sa tu prejavil aj vplyv protižidovských zákonov, o čom svedčia rozličné nariadenia – obežníky poisťovne, vydania preukazov o árijskom pôvode, vyzvania jednotlivým okresným poisťovniam, aby urobili previerky svojich zamestnancov týkajúce sa čistoty rasy, prepustenie zamestnancov „neárijského“ pôvodu. Židovskí lekári a lekári českého pôvodu boli vymenení za lekárov „árijského“ pôvodu, slovenských štátnych občanov zväčša však bez praxe. Vojnové roky nijako zvlášť neovplyvnili chod poisťovne až do vypuknutia SNP. Podľa nariadenia SNR č. 21/1944 Sb. n. SNR, ktoré bolo vyhlásené 28. septembra 1944, počas SNP na oslobodenom území všetky práva a povinnosti RSP vykonávala úradovňa RSP v Banskej Bystrici a právomoc predsedu a iných správnych orgánov vykonával povereník SNR pre sociálnu starostlivosť (nemocenské, dôchodkové a úrazové poistenie). Tento stav trval až do 27. októbra 1944. Pohnuté časy SNP zasiahli skoro všetky úradovne, niektoré boli počas bojov zničené, niektorých sa dotkli až čistky, ktoré prebehli po potlačení Povstania. Mnoho lekárov bolo zavlečených do koncentračných táborov, resp. popravených. Išlo zväčša o lekárov, ktorí boli obvinení z napomáhania partizánom počas SNP. Povojnové obdobie Nariadením č. 11 Predsedníctva Slovenskej národnej rady zo dňa 14. marca 1945 o dočasnej organizácii sociálneho poistenia robotníkov, baníkov, súkromných zamestnancov vo vyšších službách a verejných zamestnancov sa zrušila Robotnícka sociálna poisťovňa a jej práva a povinnosti, ako aj záväzky, hnuteľný a nehnuteľný majetok prešli na Ústrednú sociálnu poisťovňu a jej okresné sociálne poisťovne. Vykonávateľom práv a povinností Ústřední sociální poišťovny so sídlom v Prahe sa na Slovensku stala Ústredná sociálna poisťovňa v Bratislave so sídlom na Štefánikovej ulici č. 39 – 41. Reformy sociálneho poisťovníctva v období komunizmu Po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 došlo v Československu k nastoleniu politickej diktatúry. Nový komunistický režim zasiahol i oblasť poisťovníctva. V poistení majetku, osôb a zodpovednosti za škodu došlo k zlúčeniu piatich národných podnikov, ktoré pôsobili v tejto oblasti poisťovníctva v Československu v rokoch 1947 – 1948. Spätne k 1. januáru 1948 sa zlúčilo päť národných podnikov do jedinej monopolnej organizácie Československej poisťovne n. p. Praha. Prebudovaný bol aj systém sociálneho poistenia. V apríli 1948 bol vydaný nový zákon o národnom poistení č. 99/1948. Zákon definoval národné poistenie ako poistenie pre prípad choroby a materstva (nemocenské poistenie) a pre prípad staroby, invalidity, straty živiteľa smrťou a pre prípad úrazu (dôchodkové poistenie). Bola zriadená Ústřední národní poišťovna so sídlom v Prahe, na Slovensku sa stala nositeľkou sociálneho poistenia Národná poisťovňa v Bratislave. Sídlila na Štefánikovej ul. č. 39 – 41 v Bratislave. Zákon o poistení č. 99/1948 upravil pomery v nemocenskom a dôchodkovom poistení. Vznikol tzv. systém národného poistenia, do ktorého sa vliali všetky druhy sociálneho poistenia. Národná poisťovňa v Bratislave mala za úlohu riadiť činnosť okresných národných poisťovní a dohliadať na ne. Rozhodovala o výške dôchodkového poistenia, vyplácala ich a vykonávala všetku činnosť s tým súvisiacu. Medzi jej úlohy patrila aj zdravotná starostlivosť, správa nemocníc a iných liečebných ústavov, štatistická a evidenčná služba. Národné poistenie opäť prebudoval zákon č. 102/1951 Zb. z., ktorým sa oddelilo nemocenské a dôchodkové poisťovníctvo. Od roku 1952 sa poštátnené finančné prostriedky na realizáciu sociálneho zabezpečenia (dôchodkového poistenia) sústredili v Slovenskom úrade dôchodkového zabezpečenia, ktorý bol podriadený Štátnemu úradu dôchodkového zabezpečenia v Prahe. Vrcholným orgánom nemocenského poistenia sa stala Ústredná rada odborov. V roku 1960 prevzala úlohu dôchodkového zabezpečenia Správa dôchodkov v Bratislave. V roku 1975 sa organizačne odčlenil výkon dôchodkového zabezpečenia (Úrad dôchodkového zabezpečenia) a výkon nemocenského poistenia prevzali orgány ROH a Slovenská správa nemocenského poistenia. Na ceste k „tretiemu pilieru“ Po novembri 1989 zasiahli opäť politické zmeny aj sociálne poisťovníctvo na Slovensku, kde začala pôsobiť Slovenská správa sociálneho zabezpečenia. Jej pôsobnosť však bola krátka, v roku 1993 došlo k transformácii do Národnej poisťovne. Zlúčil sa výkon zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia. Tento systém správy troch fondov nebol efektívny. V roku 1995 došlo k zriadeniu pluralitného systému zdravotných poisťovní a Sociálnej poisťovne. Sociálna poisťovňa v roku 2002 prevzala od Slovenskej poisťovne výkon poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania. Od Národného úradu práce prevzala poistenie v nezamestnanosti a garančné poistenie. Od januára 2005 Sociálna poisťovňa prebrala aj kompetencie pri realizácii povestného „druhého piliera“ dôchodkového zabezpečenia: V rámci starobného dôchodkového sporenia Sociálna poisťovňa vyberá príspevky, ktoré postupuje ďalej súkromným dôchodkovým správcovským spoločnostiam. V praxi by to malo znamenať, že si môžeme „sami“ sporiť na dôchodok, resp. si vybrať správcovskú spoločnosť, ktorá bude spravovať časť odvodov a neskôr vyplácať. „Tretí pilier“ tvoria doplnkové dôchodkové sporiteľne. Patrí sem niekoľko produktov, medzi inými aj životné poistenie. Sporiteľ si takto dobrovoľne sporí na svoj dôchodok a zároveň dostáva daňovú úľavu (sporitelia si môžu zatiaľ od daňového základu odrátavať každoročne 12-tisíc korún). V reklame na „tretí pilier“ sa špacírujú šťastní a spokojní dôchodcovia, ktorým nechýba nič ku šťastiu – na dôchodok si predsa sporili v súkromnej poisťovni... Budeme mať naozaj niekedy „švajčiarsky dôchodok“? Autorka je publicistka