Tá, ktorá bola
Nemala som šťastie vidieť ju zblízka, zato som vždy využila príležitosť kochať sa tým, čo vedela ponúknuť. A uvažovala som o tom, že len čo sa naň poriadne pripravím, urobím s ňou rozhovor. Aj preto, lebo v duchu som sa s ňou, hoci bez slov, zhovárala ako len s málo herečkami. Vždy, keď som ju videla či počula hrať, alebo keď jej myšlienky zaznievali z éteru či sa do mysle zaznamenávali z papiera. Naživo sa mi s ňou už pozhovárať nepodarí. Ako sa uvádzalo v správe o jej odchode z tohto sveta – jedna z najvýraznejších osobností nitrianskeho a slovenského divadelníctva, herečka mnohých tvárí, dramatických premien, entuziazmu a nadšenia v práci, vysokej profesionality a nasadenia. Nezameniteľná štýlom a výrazom, žena s jasným občianskym postojom, umelkyňa s etickým nábojom výnimočnosti a ľudskej spolupatričnosti; s angažovanosťou v mnohých aktivitách; s cítením, humanistickou službou verejnosti v tom najširšom slova zmysle. Rodáčka z východoslovenského Brekova, absolventka Vysokej školy múzických umení v Bratislave a 45 rokov nepretržite členka Divadla Andreja Bagara v Nitre bola vzácne verná nielen tomuto divadlu. Verná bola predovšetkým sebe, a tým sa dostávala hlboko pod kožu svojim verným, aj tým, ktorých sa jej herectvo a jej vnútro dotklo iba letmo. Stačilo málo, aby sa na ňu nedalo zabudnúť a aby človeka vábilo poznať jej odpovede na svoje otázky. Bola jedna z mála vo svojej profesii, ktorá mimo javiska, kamery či mikrofónu (a možno ani tam nie) nehrala divadlo a ani sa na nič nehrala. Bola jednoducho Adelou Gáborovou. V rozlúčke s ňou sa píše, že jej doménou sa stali zložité, nejednoznačné charaktery plné dynamizmu s prídychom tragiky a melanchólie. Žiada sa spresniť či dodať – ľudia. Zložití, nejednoznační, plní všetkého, čo ponúka život. Z nich – z nás robila Adela Gáborova divadelné postavy, osobnosti, ktoré stoja za pozornosť. A zo seba tým urobila človeka, na ktorého sa nezabúda.
