... na jedno použitie
Podľa správ z tlače zrekonštruuje sídlo ministerstva školstva firma, ktorá bola jedinou účastníčku verejnej súťaže. Súťažné podklady si síce prevzali dve firmy, ale ponuku predložila iba jedna. Tá vyčíslila obnovu prízemia a štvrtého poschodia budovy, kde ministerstvo sídli, na 31 miliónov korún. Firmu, ktorá by budovu prestavala, hľadalo ministerstvo podľa správy v dvoch súťažiach. V pôvodnej plánovalo zaplatiť za rekonštrukciu 29 miliónov korún, potom však súťaž zrušilo a vypísalo novú. Údajne s novým projektom na vyššiu bezpečnosť prevádzky budovy, bezbariérové prostredie vo vybratých kancelárskych a sociálnych priestoroch a na bezproblémový pohyb imobilných občanov. Zámer nepochybne ušľachtilý. Ibaže: v budove, čítame ďalej v správe, sa okrem vstupných a komunikačných priestorov a rokovacích miestností renovuje aj kancelária ministra. Vraj najmä pre prispôsobenie požiadavkám ergonómie. Dobrý dôvod. Okrem toho sa má na dvoch poschodiach vymeniť podlahová krytina a zrekonštruovať elektroinštalácia, vodoinštalácia aj kúrenie. Namontovať sa má aj vzduchotechnika (inými slovami klimatizácia), nová protipožiarna signalizácia a protipožiarne aj iné dvere. Tiež dobré dôvody. Lenže: Nechajme bokom údaj o tom, že do súťaže sa prihlásila len jedna firma a ministerstvo jej ponuku akceptovalo. Mnohí praktici vedia, o čo drahšie vychádza, keď musia namiesto osvedčených firiem, ktoré dobre poznajú, zadávať práce tým, ktoré vzídu zo súťaží verejného obstarávania. Víťazi zvyčajne ponuku zámerne podhodnotia, a keď zákazku získajú, ďalšími „nevyhnutnými“ investíciami ju predražia tak, že investor zaplatí oveľa viac, ako keby ju bol zadal bez súťaže, zato osvedčenému uchádzačovi s realistickým výpočtom nákladov. Za pozornosť však stojí niečo iné, a nie iba na tomto ministerstve. Nové metly, s ktorými prichádzajú na nové miesta tí, ktorí ich obsadzujú po svojich predchodcoch, sa už dávno neuspokojujú len s dobrým zametaním. Ako nadstavbu so sebou prinášajú takmer vždy aj prestavbu. A to platí pre všetkých štátnych zametačov, politických aj civilných, rovnako. A aj celé roky – bez ohľadu na farby politických či spoločenských tričiek. Nedajbože úradovať v rovnakých priestoroch ako tí pred nimi! To by sa hádam do konca volebného obdobia nezbavili žihľavky. A tak rekonštruujú. Alebo aspoň vymieňajú a menia – nábytok, koberce, záclony, žalúzie, kľučky, ľudí, zákony. Zariaďujú sa ako mladomanželia, ktorí si navrávajú, že je to na celý život. Pritom stačia štyri roky a striedajú ich ďalší vymieňači a meniči. Hoci toto počínanie je nepochybne pozitívne pre spriaznených architektov, rekonštrukčné či stavebné firmy, nábytkárov, interiérových textilákov, výťahárov a iných -árov, logika hovorí, že ak nejde o súkromníkov, ktorí, ak na to majú, nech si menia, čo chcú, remeselníci aspoň nemajú núdzu o prácu, v prípade štátnych orgánov by možno menej bolo viac. Z tých 31 miliónov, ktoré ministerstvo školstva investuje do svojich priestorov, by sa síce sotva dalo pomôcť všetkým školám, ktoré sú na Slovensku v dezolátnom stave, ale niekoľko z nich by to určite vytrhlo z najhoršieho. Argument, že to ide z iného šuplíka, jednoducho neobstojí. Pripomína totiž situáciu, keď sa v rodine namiesto topánok pre deti, ktoré už z tých starých vyrástli, kúpia nové šaty pre mamičku, aby mohla reprezentovať, ako sa má rodina dobre. Podobne, ak nie horšie, je to však aj s inými výmenami či zmenami, ktoré robia nové metly, sotva zasadnú do vytúženého kresla. V snahe zapáčiť sa (ergo zabezpečiť si čo najdlhšie zotrvanie v úrade), menia všetko, čo sa dá. Ale hoci neraz sa im nedá uprieť hádam aj celkom dobrý úmysel, netrpezlivá, a preto zvyčajne prirýchla snaha uspieť, neopierajúca sa o podrobné analýzy, prináša občanom namiesto pomoci problémy, chaos a zavše aj škody. A tie poškodzujú všetkých. Vymýšľačov výmien a zmien rovnako ako občanov, ktorí zo dňa na deň prichádzajú aspoň o aké-také istoty. Lebo jediné, na čo sa môžu spoľahnúť je, že nijaké pravidlo, podľa ktorého by im tí hore chceli nalinajkovať život, nevydrží dlhšie ako do budúcich volieb. Noví ľudia, a nielen tí z druhého tábora, ale aj vlastní, inými slovami tí istí, sa zaručene budú chcieť zapísať do ich povedomia niečím dostatočne výrazným na to, aby ich na vládne stolce, ako sa domnievajú, vyzdvihovali vždy znova a znova. To, že občania budú ich výmenami potrubí, nábytkov, kobercov, záclon či ľudí, pravidiel, predpisov a zákonov nielen dezorientovaní, ale budú sa cítiť ako fackovací panáci, im však k tým postom veľmi nepomôže. Naopak, občania zakrátko pochopia – verme, že to nie je len utópia – že takéto kroky v nijakom prípade nie sú určené na pomoc im, ale tým, ktorí ich vymýšľajú a robia. A tak sa môže stať, že aj rozumné výmeny (napríklad tam, kde si to vyžaduje bezpečnosť budov) či zmeny (v zle urobených zákonoch) budú občania vnímať ako špekulantstvo, ktoré nemá priniesť úžitok im, ale niekomu inému. Pravda, to voľakedajšie známe „škatule, škatule, hýbte sa“, so všetkým, čo k tomu patrilo, a čo znamenalo len to, že si ľudia na vedúcich postoch trochu zacirkulovali, sa netýka len najvyšších politických a spoločenských postov. Výdatne zvyšuje náš stres a chaos aj v iných oblastiach života. A my sa, ako tie ovce, nebránime. Aj preto, lebo si myslíme, že zmena je život. Neraz sme o tom presvedčení dokonca aj vtedy, keď prináša smrť. Preto, lebo sa domnievame, že nás sa z tej zmeny môžu dotknúť iba pozitíva. Azda aj preto, že zvyčajne staviame na takých zmenách, ktoré prinášajú najmä prvoplánové pozitíva, a predovšetkým nám samým. Pritom keby len tí, čo vo viac či menej pravidelných intervaloch cirkulujú na vedúcich postoch tejto krajiny, nevyhadzovali zo svojich kancelárií a sídel s ľuďmi aj nábytky, koberce, dlažby, priečky svietidlá, okná, dvere, možno by sa naše deti nemuseli učiť v rozpadávajúcich sa školách. Lebo kým politici možno áno, kancelárie v ktorých sedia, rozhodne nie sú na jedno použitie.
