O slušnosti a dôstojnosti

Tento článok mi pripadá ako dobrá „haluz“... (...) Aj keby to bola true story (pre tých, ktorí nevedia po anglicky – pravdivý príbeh, pozn. red.), jediné, čo si zaslúži poľutovať, je zrejme nejaká vážna manželova choroba – chorým by mal štát bez debaty pomáhať viac, ako sa to deje v realite... Ostatné faktory si ľútosť nezaslúžia.
Počet zobrazení: 1419
5-m.jpg

Tento článok mi pripadá ako dobrá „haluz“... (...) Aj keby to bola true story (pre tých, ktorí nevedia po anglicky – pravdivý príbeh, pozn. red.), jediné, čo si zaslúži poľutovať, je zrejme nejaká vážna manželova choroba – chorým by mal štát bez debaty pomáhať viac, ako sa to deje v realite... Ostatné faktory si ľútosť nezaslúžia. To je časť jednej z reakcií na reportáž Kam sa podela sľubná budúcnosť (Slovo 47/2006) o matke troch detí, ktorej dal zamestnávateľ z hodiny na hodinu výpoveď. Deň predtým jej manželovi diagnostikovali ťažké ochorenie. Zaznamenala Marta Moravčíková Autor reakcie z úvodu mi vyčítal aj to, že som si príbeh vymyslela. Nevymyslela a príbeh mal pokračovanie. Aj keď nie také, aké by ma potešilo. Zakrátko som dostala, a na margo elektronickej diskusie som na internete zverejnila esemesku od „Katky“ z reportáže: Ked Vam poviem, ze dnes mojho choreho manzela prepustili z prace, tak tolkemu „stastiu“ ani neuverite. Dufam, ze Vam sa vodi lepsie. Vzápätí po esemeske sa na internete zjavila táto správa: p. moravčíková alebo p. katka, ozvite sa mi (mailová adresa), možno sa s tou prácou bude dať niečo spraviť. Konečne niekto, čo len naprázdno netára, potešila som sa a „Katke“, ktorá dodnes nevie, že sa stala aktérkou čulej korešpondencie, som okamžite poslala kontakt na človeka, ktorý ponúkal pomoc. Ľadová sprcha O pár týždňov mi od neho prišiel tento mail: Žiaľ, stalo sa, čo som predpokladal. Ale po poriadku: „Katka“ je podľa môjho názoru úžasne netalentovaná a nešikovná, alebo Vám nejakým spôsobom klame. Mňa v reportáži skôr zaujala zmienka o jej manželovi, ktorý je vážne chorý a prišiel o prácu. To je problém. Preto som zareagoval. Som zástupcom riaditeľa v pomerne veľkej firmy, takže mám možnosť všeličo ovplyvniť. „Katka“ mi zavolala, povedal som jej, že pre jej manžela by sme určite našli pracovnú pozíciu, ktorá by bola zmysluplná preňho i pre mňa, a pretože nie je z Bratislavy, aj s ubytovaním. Nech mi zavolá, porozprávame sa a uvidíme, ako sa to dá riešiť. Odvtedy sa on ani ona neozvali. Je to vari správanie ľudí, ktorí sú vo veľmi ťažkej životnej situácii? A tak sa potvrdil môj pôvodný predpoklad – títo ľudia pomoc nepotrebujú. A zdá sa mi nešťastné, že ste napísali obsiahly článok, množstvu ľudí ste dali možnosť utvrdiť sa v názore, aký je kapitalizmus zvrhlý, a pritom skutočnosť je iná. Alebo máte iný názor? Opíšem aj ďalšie skúsenosti. Ešte ako študent som pracoval vo vysokoškolskom klube, kde nám návštevníci počas diskoték demolovali WC. Tak som zavolal miestneho bezdomovca, aby sa o to WC staral. Jeho odmenou mali byť poplatky za použitie toalety (zakaždým jedna koruna). Určite to nebola skvelá práca, ale bolo to v teple a za večer si mohol zarobiť 300 – 400 korún. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že dotyčný toaletu kontroluje, len kým nevyzbiera dosť na to, aby si v najbližšej krčme dal pivo a potom si šiel vyzbierať na ďalšie. Ale aspoň sa nesťažoval na zlý osud. Iný príklad. V areáli našej firmy je domček, ktorý bol dlho plný odpadkov. Chcel som sa postarať o jeho využitie a zistil som, že tam býva dvojica mladých bezdomovcov a dievča je tehotné. Obidvom som ponúkol prácu (slečne až po pôrode) a bývanie v našej ubytovni. So slzami v očiach mi ďakovali, že sa ráno nasťahujú. Odvtedy som ich nevidel. Alebo som sa mladíka, ktorý mi raz v meste ponúkal časopis Nota bene spýtal, prečo namiesto predávania radšej niekde nepracuje. Vraj je veľký problém zamestnať sa. Dal som mu vizitku a ponúkol mu zamestnanie aj ubytovanie. Zavolal a dohodli sme sa. Pár minút na to mi volal jeho kamarát, že aj on by sa chcel zamestnať a bývať. Ja na to, že najprv to vyskúšam s tým prvým. Vtedy mi začal veľmi vulgárne nadávať a obviňovať ma, že okrádam ľudí, neplatím dane a odvody za zamestnancov. Ten, s ktorým som bol dohodnutý, sa už neozval. A ešte: Naša firma má asi dvesto zamestnancov. Neverili by ste, koľko ľudí som musel prepustiť a vymeniť. Všetci hovorili, ako ich okradli príbuzní, prišli o strechu nad hlavou, ako im predchádzajúci zamestnávateľ nevyplatil mzdu za niekoľko mesiacov. Jednoducho ťažké životné osudy. Fakt je, že takmer každý, koho som si potom nechal, robil spočiatku ako drak. Ale po dvoch, troch mesiacoch prišiel zvyčajne prvý problém. Najčastejšie sa v práci opijú, spia alebo kradnú. A hoci im zvyčajne dám ešte jednu šancu, všetko sa zopakuje. Potom sa zase sťažujú, aký je svet zlý a zo svojich ťažkostí obvinia každého, len seba nie. A hneď sa nájde niekto, kto im dá za pravdu, že majú nárok na prácu, peniaze, dôstojný život, slušnú starobu atď. Ale že okrem nárokov majú aj povinnosti, predovšetkým zodpovednosť, a najmä k sebe samým, to sa už nehovorí dobre. Identické skúsenosti majú moji spolužiaci v iných firmách či tí, ktorí robia pre veľké personálne agentúry. Na záver – ja som naozaj veľmi skeptický voči každému, kto tvrdí, aký má ťažký život (nemyslím tých, čo majú napríklad zdravotné problémy, tragédiu v rodine a podobne, ale to, čo sa týka sociálneho aspektu), a najmä voči tým, ktorí sa údajne nevedia zamestnať. Neverím, že na Slovensku (snáď s výnimkou niektorých oblastí východu a stredu) je nemožné nájsť si prácu. Určite nie vždy skvelú, dobre platenú, a zaujímavú, ale prácu. A keby som bol v ťažkej situácii ja, myslím, že by som prijal hocičo, aby som sa odrazil od dna. Fakt je, že nemám vo zvyku sťažovať sa, a určite nie obviňovať druhých z mojich problémov. Fakt je aj to, že v budúcnosti sa určite zase budem snažiť pomôcť niekomu, kto ma sklame, a kto si to vlastne vôbec nezaslúži. Pozerám, ako som sa rozpísal. Hmm, sú štyri ráno. No, vlastne som len chcel povedať Vám svoj názor. Majte sa pekne. Podpis Nemala som sa pekne. Napriek tomu, že za správanie „Katky“ z reportáže som nemohla, napriek tomu, že som – paradoxne – dúfala, že sa odmlčala pre manželove vážne zdravotné problémy. A nemala som sa pekne, ani keď som sa dozvedela, že to bola čiastočne pravda, lebo – dokonca obaja – medzitým absolvovali niekoľko závažných operácií. Človek, ktorý ponúkol pomoc, si v každom prípade zaslúžil o tom vedieť. Rezignovať je nedôstojné Keď som sa mladému mužovi, ktorý chcel „Katke“ z mojej reportáže pomôcť aj inak ako jalovým anonymným brýzganím bola poďakovať, zaujímalo ma, prečo sa napriek svojmu prísnemu hodnoteniu jej podobných ľudí usiluje pomôcť napríklad bezdomovcom, povedal mi: „Zdá sa mi veľmi nedôstojné, aby človek žil takým spôsobom. Zároveň som presvedčený, že každý by sa mal snažiť poradiť si so svojimi problémami sám a od každého to očakávam. Myslím, že v drvivej väčšine prípadov sa to dá. Ale niekedy, pravdaže, nie, človek môže spadnúť na úroveň, z ktorej sa už ťažko odráža. Ale prípady, ktoré som riešil, podľa mňa také neboli. Niekedy však aj takíto ľudia potrebujú potlačiť; nie viesť. Lebo som presvedčený, že minimálne v Bratislave nie je možné, aby ten, kto si prácu hľadá, ju nenašiel. Nemusí vždy spĺňať jeho predstavy, ale začať niekde treba.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984