Nesmieme sa dať ani dať sa spláchnuť

Jindra Remiašová, psychologička Pracuje ako poradenská psychologička v Krajskej pedagogicko-psychologickej poradni v Bratislave na Brnianskej ceste. Vyštudovala pedagogickú psychológiu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, celý život sa venuje psychologickému a výchovnému poradenstvu, vzdelávaniu pedagógov, lektorovaniu rôznych seminárov a školení. Je spoluzakladateľkou Inštitútu Virginie Satirovej v SR, ktorý sa zaoberá prácou v rodinnom modeli a rodinnou terapiou. Je aj lektorkou sociálno-psychologických tréningov a projektov, držiteľkou rôznych certifikátov a osvedčení o kompetencii na používanie diagnostických a terapeutických metód a prístupov v psychológii a pedagogike a členkou správnej rady nadácie Humanitná nadácia zdravotne postihnutých. Má jedného dospelého syna, žije v harmonickom manželstve a rodine, rada sa lyžuje a je o nej známe, že dobre varí. S hosťkou Slova sa zhovárala Marta Moravčíková Boli obdobia, keď sme sa psychológie trochu báli, trochu sa z nej vysmievali. Teraz má stabilné miesto na trhu profesií a práce. V pedagogicko-psychologických poradniach, ktoré sú určené najmä pre žiakov základných a stredných škôl dieťa dostane prvé informácie o svete práce a povolaní, diagnostikuje sa psychický vývin aj u predškolákov a ak je to potrebné, poskytuje sa pomoc aj vysokoškolákom. Zaoberáte sa však aj problémami osobnosti a vzťahov. Môžu sa deti na vás obracať aj samé? – Môžu, ale vyšetrenie nemôžeme robiť bez súhlasu zákonného zástupcu a ak je jeho iniciátorom dieťa či škola, rodič o tom musí vedieť. Spolupráca s rodinou je dôležitá a potrebná za každých okolností. Dobré psychologické vyšetrenie totiž nemožno urobiť bez informácií z viacerých strán, a rodina je na prvom mieste. Ale potrebujeme informácie aj od učiteľa, výchovného poradcu, spolupracujeme aj s lekármi, s odbormi sociálnych vecí a rodiny. Nedávno sa vláda uzniesla, že pedagogicko-psychologické poradne budú štruktúrované tak, aby každá obsiahla poradenstvo pre všetky deti v školskom systéme až do ukončenia školského vzdelávania, teda až po vysokú školu. Je to pre klientov plus? – Výhodou je, že služba ide bližšie k žiakom, rodičom aj učiteľom. Lebo kým klienti z Bratislavy a blízkeho okolia majú poradňu relatívne blízko, takže to pre nich nie je drahé, v iných regiónoch je to vzhľadom na dopravu pomerne nákladné. Otázne však je, či je v súčasnosti pre takýto systém dosť odborníkov. Súvisí nedostatok odborníkov s ich nízkym ohodnotením? – Áno. Platy v školstve sú také nízke, že prilákať psychológa do školského systému, kam patrí aj poradenstvo, je problém. Tým skôr, že aj v tomto povolaní sa začína viac uplatňovať súkromná prax. A problém sú aj školskí psychológovia. Školy síce môžu prijať školského psychológa alebo špeciálneho pedagóga, ale využívajú to málo. Pri rozhodovaní, či prijať jazykára, aby sa deti mohli učiť v menších skupinách, alebo psychológa, zväčša vezmú učiteľa. Aj preto bolo užitočné, že kolegovia z oddelenia pre školskú psychológiu z nášho pracoviska, vždy niekoľko dní v týždni poskytovali psychologické poradenstvo priamo v škole a každý z nás raz do týždňa navštevuje „svoju“ školu. Chodíme prevažne na gymnáziá, odkiaľ ide najviac študentov na vysoké školy a okrem riešenia vzdelávacích, vývinových a sociálnych problémov poskytujeme aj kariérové poradenstvo. Na ostatných typoch stredných škôl sa zameriavame viac na to, ako sa adaptovať na štúdium, ako sa učiť, ako si zlepšiť pamäť, výkonnosť. Sú gymnazisti študijne vyspelejší? – Naše školstvo poskytuje relatívne kvalitné vzdelanie všetkým, ale na gymnáziách je vzdelávanie zamerané viac teoreticky a deti motivuje snaha dostať sa na vysoké školy. Veľmi šikovné sú aj v stredných odborných školách a učilištiach, ibaže majú výraznejšie vyvinutú praktickú zložku inteligencie. Sú manuálne zručné, tvorivé a zvyčajne potrebujú za sebou rýchlo vidieť výsledky. Lenže na zvládnutie súčasných požiadaviek praxe už nestačí len výučný list; potrebné je rozsiahlejšie stredoškolské vzdelanie. Napríklad strojárske či stavebné učilištia sa plnia pomaly, lebo nové technológie a výrobné procesy potrebujú odborníkov aj so širším všeobecným vzdelaním. Sústružníkom už nestačí sústruh; všade je plno elektroniky, informatiky, a oni ju musia ovládať. Všetko pokročilo tak, že je potrebné rýchlo meniť učebnú náplň aj osnovy. Školstvo je vo fáze prerodu. Okrem nového systému štandardov, teda toho, čo dieťa v ktorom ročníku a v akom type školy musí zvládnuť, sa treba rozhodnúť, čo vypustiť, pretože deti to už v súčasnosti nepotrebujú. Nemôže sa stať, že pri odbúravaní tzv. zbytočnej látky sa z vaničky vyleje s vodou aj dieťa? – Škola je veľmi citlivý organizmus, do ktorého nemožno zasahovať príliš direktívne. Zmeny treba robiť citlivo. Nepovedať si, že dieťa netreba učiť násobilku, pretože existujú kalkulačky. Človeka, ktorý nevie počítať, v praxi nepotrebujeme. Veď počítať sa musí, aj keď sa kalkulačka pokazí. Ako dosiahnuť optimálnu redukciu učiva, možno ukázať na príklade štandardov z literatúry. Kým napríklad Shakespeare sa voľakedy bral veľmi dopodrobna, neskôr sa osnovy robili podľa toho, či sa o ňom učili gymnazisti, stredoškoláci alebo učni. Poznať ho musia všetci, ale nie všetci rovnako podrobne a do hĺbky. Navyše treba urobiť všetko pre to, aby žiaci neboli stresovaní priveľkým množstvom učiva ani detí v triede. Lenže s redukovaním počtu škôl počty detí v triedach narástli... – Žiaľ, áno, pretože niekto rozhodol, že v rámci šetrenia treba rušiť školy a zvýšiť počty detí v triedach. Tlak na deti aj učiteľov, ktorý z tohto, aj z iných nedostatkov v školstve vyplýva, sa odrazí negatívne na všetkom, ale najmä na výkonnosti detí aj učiteľov. A môže to byť o to komplikovanejšie, že deti prichádzajú do škôl ako výsledok toho, čo sa dialo a deje v rodinách. Môže poradňa či školský psychológ deťom pomôcť aj tak, že najprv alebo paralelne pomáha riešiť nejaký vnútorný problém rodičov prípadne učiteľov? – Prvým a základným článkom poradenského systému v školstve je učiteľ-výchovný poradca. Robí to však len niekoľko hodín týždenne, a to nestačí. Preto je už aj v legislatíve zakotvený školský psychológ. Na školách je dosť práce pre oboch, aj keď nie každá škola si môže oboch dovoliť. Ale ak psychológ v škole pracuje, poskytuje poradenstvo aj učiteľom. A oni sa na nás často obracajú aj preventívne. Napríklad ich zaujíma, čo robiť pri prvých príznakoch úzkosti prvákov v novom prostredí, pri neposlušnosti, poruchách správania, ako by mohli ovplyvniť klímu v škole, atmosféru v triede, aby nenarúšala vyučovací proces, vzájomné vzťahy detí. To všetko sa dá. Usilujeme sa pomôcť aj deťom, ktoré sú intelektovo zdatné, ale majú nejakú čiastkovú neschopnosť, povedzme problémy s písaním, čítaním, alebo s jazykmi. Ide o to, aby sme ich udržali na škole, aby sa naučili, čo treba, a zároveň negatívne neovplyvnili ich postavenie medzi spolužiakmi. Čo to znamená? – Existuje predpis, podľa ktorého treba dieťa s poruchou špeciálne hodnotiť a klasifikovať. Pre to dieťa je to úžasné, lenže ako to budú vnímať jeho spolužiaci? Treba to zariadiť tak, aby sme okrem výkonnosti žiaka a výsledku jeho práce pozitívne ovplyvnili aj tvorbu jeho vzťahov a nenarušili ich. Napríklad ak bolo dieťa onálepkované ako žiak s poruchami učenia, ale deti tomu nerozumeli a hovorili mu, že dostal papier na blbosť. S tým sa ťažko žije a mnohí rodičia sa takých situácií natoľko boja, že pre dieťa nevyhľadajú pomoc. Tak sa k nám jeden žiak s poruchou učenia dostal až šestnásťročný. Rodičia nechceli, aby bol onálepkovaný, tak ho, utajujúc jeho problém, previedli celou základnou školou. Lenže na strednej už bol z toho taký vystresovaný, že začal totálne zlyhávať. Keby bol v škole psychológ, možno by to bol odhalil skôr a pomohol. S čím ešte môže pomôcť? – Pracovníci nášho oddelenia vzdelávacieho a profesijového vývinu sa špecializujú na výkonnosť, podvýkonnosť, nadvýkonnosť žiakov, na poruchy učenia, adaptačné problémy a neskôr kariérové poradenstvo. Keď sa študent strednej školy rozhoduje, čo ďalej, treba stanoviť, či cesta, na ktorú nastúpil, vedie priamo k tomu, čo mu vyhovuje, čo zvládne, prípadne či v sebe neobjavil nejakú novú schopnosť či záujem. A my mu analýzou pomôžeme, aby sa vydal tam, kam chce alebo na čo má, prípadne kde by to preňho bolo lepšie. Prejavujú sa na spôsobe a výsledkoch výchovy aj zmeny v spoločnosti – napríklad technické, teda prudký rozvoj informačných technológií? – Vo výchove a v školstve sa odráža všetko. Stali sme sa konzumnou a navyše anomickou, teda bezzásadovou spoločnosťou, v ktorej prestávajú platiť zákony, morálne pravidlá, kultúrne normy. A vznikla široká vrstva ľudí, ktorí nespĺňajú ekonomický štandard, veľmi tenká vrstva milionárov a medzi nimi je stále sa zväčšujúca štandardná vrstva občanov, ktorá je pod stálym tlakom. Rodiny sa rozpadávajú, spomedzi ľudí sa vytráca súdržnosť. Stále viac detí pochádza z neúplných rodín, a to veľmi ovplyvňuje ich vývin. Všetko ešte podčiarkuje ekonomická úroveň rodín. Vypuklým problémom súčasnosti začína byť, že mladí veľmi trpia tým, že túžia mať značkové odevy, ale rodičia im ich nemajú za čo kúpiť. Dieťa však trvá na ich kúpe, pretože inak ho ostatní v triede nebudú uznávať; nezachová si optimálny sociálny status. Status dieťaťa v triede ovplyvňuje ekonomické zázemie v rodine. Okrem toho sú deti posadnuté aj potrebou mať dobré známky za každú cenu, aj za cenu klamstiev a podvodov. Môže to negatívne ovplyvniť ich morálno-hodnotový systém, ktorý neskôr prenesú aj do spoločenského života? – Samozrejme. Na neférové cesty, ako sa dostať k tomu, čo je nad ich sily, si ľudia zvykajú ako na niečo bežné. A potom sa musíme zaoberať nevymožiteľnosťou práva... Alebo musíme trpieť netrestanie zločinov. Na morálne hodnoty a postoje dieťaťa veľmi pôsobí, čo sa deje v spoločnosti. A keď chýba skvelý otec či mama, ktorí by mu vštepovali, že hoci vonku zúri život, človek musí mať vo svojom vnútri mravnosť, morálku, etiku, a má byť spravodlivý, čestný a dobrý... Novinári sa potom pýtajú psychológov, prečo je toľko násilia a šikany. Môžu do procesu akéhosi zmravňovania nášho života nejako výraznejšie zasiahnuť učitelia? Najmä, ak ich nikto nemá za nič; ani finančne ani morálne? Majú ešte silu a motív upevňovať v deťoch morálne, etické a mravné normy? A pocit, že to stojí za to aj vtedy, ak deti pochádzajú z prostredia, kde to nič neznamená? Nehrozí, že súčasní učitelia už takéto normy v sebe nemajú, pretože ich zrejme stále viac vychádza z prostredia, v ktorom mravnosť, morálka a etika tiež neznamenajú nič? – To naozaj hrozí. Ale aj keď je sociálny status učiteľov naozaj neskutočne podhodnotený, väčšina z nich ešte vždy vníma svoje povolanie ako poslanie. Hoci sa nájdu aj takí, ktorí na miesto učiteľa nepatria, školy sú ešte vždy plné aj veľmi dobrých učiteľov; chvalabohu, že tam ešte sú. Sú však aj veľmi dobrí učitelia, ktorí stratili motiváciu, a začína narastať počet vystresovaných, vystavených ekonomickým rizikám, vyhorených. Ba narastá aj počet učiteľov, ktorých deti fyzicky napádajú, vydierajú, šikanujú, obviňujú ich z toho, čo neurobili. Šikanujú ich prostredníctvom výhražných telefonátov, pohrdlivých e-mailov alebo prenasledovaním na internete. A voči tomu sú učitelia často bezmocní. Pribúda naj-mä bezradných učiteliek na stredných školách, kde sú žiaci v puberte, keď je pre nich všetko len čierne alebo len biele. A tak niekoho buď úžasne milujú, alebo úžasne nenávidia a učiteľka má smolu, keď je ten, koho nenávidia, práve ona. Modernizujú sa aj spôsoby detskej šikany? A dá sa s ňou vôbec niečo robiť? – Dá sa, ale je ťažko dostať sa ku konkrétnym prípadom. Najmä na stredných školách je normou správania nedonášať, takže aj tí, ktorí o šikanovaní vedia, sa tvária, že neexistuje. A učitelia zvyčajne nevedia, ako zabrániť násiliu v škole, ako s tým pracovať a cítia sa bezmocní. Nemáme na ňu nielen tresty, ale nemáme ani stanovené všeobecné pravidlá na to, čo sa môže, a čo nie. Myslíte pravidlá spoločnosti, ktoré by sme si mali pestovať vo vedomí ako nepísané zákony? – Áno, a zase sa musíme vrátiť do rodiny. Keď dieťa vníma, ako sa v rodine rozpráva o spoločnosti, o učiteľoch, aké tam panujú normy a hodnoty, ak sa tam ako prehrešok nevníma, keď sa klame, klamú aj ony. Klamstvo pokladajú za normu aj preto, že sa v súčasnosti nepokladá za nič zlé ani v spoločnosti. A ak nemajú rodičov, ktorí by ich upriamili na to, čo sa patrí, a čo nie, tak podpália mačiatka, nakrúcajú sa pri bitke, pri milovaní alebo pri pokusoch o znásilnenie. Ich rodičia to vytesňujú z vedomia, nechcú, aby sa o tom hovorilo. V spoločnosti sú úplne rozpadnuté pravidlá, ktoré by napovedali, čo s takými ľuďmi. Ak sa mladý človek, ktorý je nositeľom patologického správania dostane až k vám, máte šancu ukázať mu, že to, čo robí, nie je normálne? Má zmysel pokúšať sa dať mu najavo, že robí niečo zlé? A nie je to nebezpečné? – Zmysel to má, inak by som túto prácu nerobila, a je to nebezpečné; niekedy mám strach. Ale ak sa práve na mňa niekto obráti s niečím veľmi diskrétnym až intímnym, mám voči tomu až posvätnú úctu. Aj keď to niekedy neznamená len poradiť, čo má urobiť, ale aj mu pomôcť, aby to urobiť dokázal. Ja totiž môžem poradiť, že by bolo vhodné, keby povedzme niečo povedal matke, ale sama jej to povedať nemôžem. Nikdy nemôžem za klienta nič urobiť. Môžem s ním však pracovať tak, aby to, že to matke povie, bolo jeho rozhodnutie. A sprevádzanie klienta, práca na tom, aby svoje postoje a hodnoty podrobil revízii, aby situáciu sám prerámcoval, je úžasné. Stáva sa, že sa niektorí prídu poďakovať? – Nebýva to často, ale stane sa, a to je pre mňa veľká vzpruha, ktorá mi dodá veľa energie. Už mám aj klientske vnúčatá. Ako začínajúca psychologička som sa zaoberala chlapcom, ktorý odišiel do Ameriky a po dvadsiatich piatich rokoch sa prišiel spýtať, či tu ešte pracujem. A priviedol mi ako klienta syna, ktorý práve riešil nejaký vzťahový problém. Stane sa mi aj to, že ma niekto zastaví na ulici, aby mi povedal, že som mu kedysi dávno veľmi pomohla. A hoci i myslím, že psychológia by spoločensky mohla byť ocenená oveľa lepšie, takéto zážitky stoja za všetky peniaze. Rovnako ako hviezdne okamihy, keď klient nepotrebuje ani zdĺhavé vyšetrenia, ani dlhú terapiu, ale stačí mu jedno slovo – ocenenie, zdvihnutie sebaúcty. Keď sa mi napriek jeho domnienke, že je ten najnemožnejší človek na svete, podarí dosiahnuť, že si uvedomí svoju cenu, a potom sa už sám naštartuje a zbadá, v čom je dobrý. Aj preto by som chcela, aby si ľudia uvedomili, že ešte stále je u nás veľa odborníkov, ktorí im pomôžu, a ani nemusia mať plné peňaženky. Odborníkmi, aj keď inými, sú zrejme aj učitelia. Aká je ich autorita v spoločnosti? Vedia si ju budovať, darí sa im to? – Naše školy sú plné dobrých aj menej dobrých učiteľov, ale naša spoločnosť sa na nich pozerá len ako na odovzdávačov informácií. Lenže to by mohol byť učiteľom aj počítač, pretože tiež odovzdáva informácie. V učiteľovi treba v prvom rade hľadať človeka so všetkým, čo k tomu patrí, s celou jeho osobnosťou, s jeho emocionálnym stavom, s jeho sociálnymi a spoločenskými kompetenciami. Treba dosiahnuť, aby od neho deti neočakávali len to odovzdávanie informácií, ale aby vnímali, že je to humanisticky založená, empatická a otvorená bytosť plná emócií a schopností odovzdávať ich. Zároveň aj človek so sebaúctou, ktorý sa nedá zraňovať. Pretože učitelia sú v súčasnosti zraňovaní, a nevedia, ako tomu čeliť. Ak ich na spôsob obrany nepripravuje škola, môže im pomôcť psychológia? – Existuje na to niekoľko modulov sociálno-psychologických výcvikov. Budúce vzdelávanie učiteľov je postavené tak, aby sa sociálno-psychologickými výcvikmi podporovali ich kompetencie, aby boli emočne a sociálne zruční, empatickí, ale aj asertívni, aby vedeli pracovať s tým, čo sa deje v triedach aj na emocionálnej úrovni. Ako ich na to pripravujú súčasné pedagogické fakulty? Myslí sa na to vôbec? – Pedagogické fakulty ponúkajú okrem bežného štandardu vo zvýšenej miere aj voliteľné moduly výcviku v rôznych, aj psychoterapeutických oblastiach. To je veľké plus, aj keď problémom je, či to škola ponúka v rámci študijného programu, alebo mimo neho, za poplatok. Najmä medzi tými, ktorí naozaj chcú byť učiteľmi, je veľa tých, čo počas štúdia absolvujú aj nepovinné kurzy. Žiaľ, veľa je aj takých, pravdaže, nielen na pedagogických školách, ktorí idú na vysokú školu len preto, aby mali titul. Prihlásia sa na niekoľko diametrálne odlišných škôl, a keď sa ich spýtam, čo ich k tomu viedlo, povedia, že im je jedno, čo vyštudujú, ale chcú mať titul. Prečo sa dostanú k vám, ak im ide len o titul? – Prídu, lebo chcú poznať sami seba, to je úplne normálne. Zvyčajne im to pomôže pri rozhodovaní, kam zo školy, na ktorej začali študovať len preto, že ich tam prijali. Po zmene sú zvyčajne spokojní. O čo viac je tých, ktorých na školu motivuje len získanie titulu, o to vyšší je počet tých, čo idú zo školy na školu; skúšajú. A my sme tu aj pre nich. Pomoc poskytneme každému. Riešite nielen problémy študentov, ale aj tých, čo si po skončení školy nevedia nájsť zamestnanie. Do akej miery je pre vás nevyhnutná komunikácia s trhom práce? – Počas tridsiatich štyroch rokov praxe pokladám za svoju doménu psychologické poradenstvo v profesiovom vývine, v kariérovej orientácii, preto stále sledujem vývin zamestnanosti aj nezamestnanosti. Aj to, ako sa mení atraktívnosť jednotlivých profesií a uplatniteľnosť absolventov na trhu práce. Niekto si možno myslí, že nemám čo robiť, lebo si hneď po príchode do práce púšťam rádio. Ale ja počúvam Rádiotrh práce, aby som bola informovaná. Okrem toho úzko spolupracujem aj s úradmi práce, s ktorými máme dobré kontakty. To znamená, že človeku viete nielen poradiť ale ho aj posunúť niekam do praxe? – Áno. Absolventom škôl, ktorým sa nepodarí zamestnať, sa snažíme nájsť nejaké rekvalifikačné kurzy, prípadne pomaturitné vzdelávanie. Ponuka v rôznych vzdelávacích inštitúciách je široká. Istý stupeň odborného vzdelania by napríklad mala mať aj au-pairka. Pretože sa podieľame aj na vzdelávaní riadiacich a vedúcich zamestnancov v školstve, vychádzajú nám v ústrety. Tri mladé kolegyne navyše pre žiakov posledných ročníkov stredných odborných škôl a učilíšť pripravili projekt VIAPROF, v ktorom si môžu rozvíjať komunikačné a sociálne zručnosti a pracovať s profesiovými a kariérovými informáciami. Aj to môže zlepšiť ich pozíciu na trhu práce. Vo VIAPROF-centre je navyše okrem prístupu k internetu možnosť konzultovať s odborníkmi. Mladí ľudia profesiové informácie trochu podceňujú, preto im poskytujeme adresáre a učíme ich, ako sa dostať ku kariérovým informáciám, profesiogramu či katalógom typových pozícií a učíme ich aj ako sa správať, čo si obliecť, čo a ako robiť, keď chcú získať pracovné miesto. Nevyplývajú tie neznalosti aj z faktu, že im vštepujeme, čo môžu, a menej, čo musia? – Naša spoločnosť naozaj dosť stavia na veľmi častom zdôrazňovaní práv, detských, komunikačných a iných, a strana povinností je podvyživená. A uplatňovaním svojich práv sme v súčasnosti takí zahltení, že psychológia, pedagogika aj iné humanitné disciplíny budú toto pole egoizmu musieť dlho prekopávať, aby sme sa ako spoločnosť vrátili ku klasickým hodnotám spoločnosti, rodiny, školy, a vychovávali človeka tak, aby si uvedomil, že ruka v ruke s každým právom ide aj povinnosť a že v živote treba dodržiavať aj nejaké pravidlá. Lenže za bežné sa pokladá (aj podľa toho, čo prezentujú takmer všetky médiá) zlo a dodržiavanie akýchkoľvek pravidiel sa vníma ako slabosť. Normou sa stáva vulgárnosť, hrubosť, násilie. A ak aj niekde či v niekom ešte zostal pocit, že človek je aj preto človek, lebo sa usiluje zušľachťovať a smerovať k tomu, čo je lepšie, súčasná spoločnosť ho vylúči. Ako sa tomu dá brániť okrem viery, že je to vlna, ktorá nás hádam úplne nezmetie a po čase odznie? – To je naozaj vlna. Ako cunami. Ale aj v tej najzničujúcejšej cunami je nejaká malá vlnka, ktorá spôsobí, že ten nápor všetko nezlikviduje. A ako si s tým poradiť a vrátiť ľudí k tomu, aby sa obnovili klasické hodnoty? Predovšetkým ide to, či si ten, kto sa správa negatívne, svoje správanie ako negatívne aj uvedomuje, a aký mu prisudzuje význam. Niekedy je vulgárne, hrubé a násilnícke správanie naučené ako dobré. Mnohé deti používajú vulgárne slová, lebo iné nepoznajú. Žijú v prostredí, kde sa to produkuje ako norma. Inokedy si človek uvedomuje, že to, čo robí, ako sa správa, je zlé, ale má na to nejaký dôvod, napríklad, aby sa podobal ostatným, aby zapadol do spoločnosti. Partia detí si napríklad povie: Ideme načierno električkou. Jedno si možno intenzívnejšie ako ostatné uvedomí, že sa to nesmie, nepatrí, že ich môže prichytiť revízor, že bude nasledovať trest, ale idú ostatní, ide aj ono. Alebo sa vulgárne prejavuje ten, pre koho je to naučená stresová pozícia. Je v nejakej záťaži a on je na záťaž a stres naučený reagovať hrubosťou. Dá sa to všetko nejako ovplyvniť? – Aby nás cunami hrubosti, násilia a zla nespláchla, musíme uvažovať, čo robiť, aby neboli rodiny, kde sa kradne, škaredo rozpráva, aby neboli školy, kde sa šikanuje, aby neboli partie sprejerov, bitkárov. Aby sme mali spoločnosť, ktorá bude taká kvalitná, že vytvorí podmienky, aby mamy boli mamami, otcovia otcami, aby deti neboli ponechané samy na seba, aby sa rodina dala dohromady. Aby jej členovia mali spoločné nielen starosti, ako zabezpečiť jej ekonomické fungovanie, ale aby v nej bola aj nadstavba, výchova k prosociálnosti, emócie, láska. Pretože za všetkým treba hľadať lásku. A psychológ pracuje s klientmi na tej nadstavbe. A ak im chce pomôcť, musí zostať optimista, aj keď žije v štáte, kde je vysoká nezamestnanosť, nevymožiteľnosť práva, hodnoty posunuté smerom k zlu. Musí byť tým, kto svojou odbornosťou pomôže mame, aby milovala svoje dieťa, učiteľke, aby to dieťa pochopila, ale aj odborníkom, ktorý je svojím občianskym postojom aktívnym občanom. A čo z aktívneho občianstva vyplýva? – Byť človekom, ktorý sa nebojí zasiahnuť, keď počuje, že niekto vynadá starej panej alebo že sú deti vulgárne. Schopnosť byť aktívnym občanom sa prejavuje každodennými občianskymi postojmi. Aj tým, že si od nikoho nedáme skákať po hlave a nedovolíme, aby po nej skákal ani nikomu inému. A médiá? Niektoré televízie predsa nemusíme pozerať, sú programy, bez ktorých sa zaobídeme, noviny, ktoré si nemusíme kúpiť. Ale to, čo musíme, je naučiť sa hovoriť NIE. Byť slobodní v rozhodnutiach, vedieť si vyberať. Lebo nie všetky médiá sú vulgárne, nie všetky televízie vysielajú nekvalitné programy, nie všetky internetové portály sú plné hlúpostí a nekvality. Ide teda o to, aby sme človeka vychovali tak, aby vedel selektovať a robil to, čo je dobré pre jeho rozvoj, čo ho vedie k ľudskosti. A ak si nevie poradiť sám, zabezpečiť odborníkov, ktorí mu pomôžu. Preto chcem, aby boli psychológovia na školách. A ako naučiť ľudí, aby si nevyberali to, čo ich dehonestuje, najmä ak nie je z čoho vyberať, prípadne ak sa nekvalifikovanosť pokladá za normu? – Aj v tomto prípade treba obrátiť pozornosť na rodinu. Pretože odkedy ľudstvo existuje, inú formu spolužitia a prostredia na výchovu dieťaťa sme nevymysleli. A práve v rodine by sme mali vychovávať ľudí, ktorí majú svedomie, morálku, etické zásady. To robí človeka človekom. A ešte schopnosť ľúbiť, prejaviť to, vnímať krásno, vzdelávať sa. Pretože pod mnohé z toho zlého a nízkeho, čo nás v súčasnosti zaplavuje, sa podpisuje aj absolútna degradácia vzdelania. Každá pätnásťročná dievčina napríklad vie, že keď bude mať hlboký výstrih a rozpustí si vlasy, prijmú ju za servírku. Prečo by sa teda namáhala, aby sa vyučila, keď na tom, nezáleží zamestnávateľovi? A ľudí, ktorí robia niečo iné ako to, čo vyštudovali, a preto to neraz robia zle, je veľa. Zrejme aj preto, že ich nik nenúti, aby boli profesionálmi. – Aj preto je dôležité vzdelanie. Napríklad vzdelaný moderátor v rádiu či televízii, ktorý si bude vedomý svojich kvalít, si možno uvedomí, že aby zabodoval, nemusí revať, ziapať, používať vulgarizmy alebo vydávať škreky, ale ponúknuť, čo je v ňom naozaj. Cesta k tomu však nie je rýchla ani jednoduchá. Stačí si uvedomiť, z koho sa vyrábajú celebrity a že sa z nich vyrábajú mienko- a normotvorní ľudia. Z tých, čo dnes na chvíľu zažiaria a na najbližšom koncerte si spustia nohavice... Ale práve preto je potrebné, aby sme sa tým nedali úplne prevalcovať. Aby sme deti vychovávali tak, že si vypestujú imunitu voči tomu, čo sa deje mimo rodiny, mimo istých hodnôt. Aj v spoločnosti sa však musíme naučiť selektovať, umožniť, aby sa uchytili a zažiarili aj tí, čo sú vo svojom odbore naozaj dobrí, kvalifikovaní, kultivovaní a vyvolávajú v nás pozitívne pocity. Kým sa to nenaučíme rozlišovať, budeme sa v tom topiť. Nesmieme však dopustiť, aby nás tá cunami, o ktorej je reč, spláchla.