Otázniky nad džentlmenskou dohodou

Iba mesiac po odchode Paula Wolfowitza z postu prezidenta Svetovej banky ohlásil svoju rezignáciu aj šéf Medzinárodného menového fondu (MMF). Bývalý španielsky minister financií Rodrigo de Rato sa lúči z osobných dôvodov už po troch rokoch. Presne uprostred boja o vplyv v inštitúcii, ktorá okrem požičiavania peňazí problematickým krajinám dohliada aj na vývoj ich hospodárstva. Pred dvoma rokmi začali silnejúce ekonomiky ako India, Čína, Rusko či Brazília dôrazne požadovať väčšie slovo pri rozhodovaní o činnosti fondu. Ignorovať tieto požiadavky by bolo vzhľadom na veľkosť ich trhov a energetické zásoby neprezieravé. Preto je nutné zamerať sa na spôsoby, ktorými by sa dali uspokojiť. V podstate existujú dve riešenia: buď zmeniť spôsob výberu riaditeľa, alebo váhu hlasov, ktoré majú jednotlivé krajiny pri hlasovaní k dispozícii. Výber šéfa fondu je podľa džentlmenskej dohody medzi Washingtonom a Bruselom zatiaľ v rukách Európanov. Tu je ústupok voči zvyšku sveta celkom reálny. Správna rada MMF vyhlásila, že nový riaditeľ nemusí byť automaticky zo starého kontinentu a aj Briti už oficiálne tvrdia, že by mal byť v prvom rade odborníkom. Ak by sa premiérovi Gordonovi Brownovi podarilo presvedčiť francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, aby za každú cenu nenástojil na svojom nominantovi (je ním socialista Dominique Strauss-Kahn), získal by si sympatie stoviek mimovládnych organizácii na celom svete. Tie žiadajú zmenu spôsobu výberu najvyššieho predstaviteľa MMF už dlhé roky. A nie sú samé. Pred necelým rokom sa na výročnom stretnutí v Singapure ministri financií členských štátov dohodli, že „jedine transparentný výber riaditeľa zaistí inštitúcii integritu, kredibilitu a nezávislosť“. Ak by sa podarilo Európanom dospieť k spoločnej pozícii a oficiálne by vyhlásili, že pred národnosťou uprednostňujú odbornosť, bol by to silný odkaz aj pre Biely dom. Ten po Paulovi Wolfowitzovi delegoval na čelo Svetovej banky bez diskusií s ostatnými členmi opäť Američana. Za povšimnutie stojí aj kontrast s OSN, ktorá geografickú rozmanitosť v personálnych otázkach podporuje a nezdá sa, že by preto kolabovala. Okrem výberu najvyššieho predstaviteľa fondu majú rozvojové krajiny výhrady aj k systému hlasovania v rámci MMF. Silu hlasov v najvyššom orgáne fondu – Rade guvernérov – určuje objem príspevkov danej krajiny. Logicky tak rozhodujú bohatšie štáty, pričom činnosť fondu sa paradoxne zameriava na krajiny so strednými a nižšími príjmami. Tento demokratický nedostatok by mohol odstrániť systém, ktorý by nedovolil prijať rozhodnutie bez toho, aby s ním súhlasila väčšina členských štátov. V globalizovanej ekonomike bude skôr či neskôr nevyhnutné prejsť na systém jedna krajina – jeden hlas. Keďže v rámci slobodnej demokracie sa v rámci jednotlivých krajín osvedčil (jeden volič – jeden hlas), neexistuje rozumný dôvod neprijať ho aj na úrovni nadnárodných finančných inštitúcií. O zmene systému hlasovania v rámci MMF zatiaľ elity diskutovať odmietajú, ale pri voľbe prezidenta je, zdá sa, pokrok možný. Ak sa podarí Európe prekonať vlastný tieň a nenominuje na túto pozíciu človeka opäť iba pre jeho pôvod, je možné, že tým oslabí kritiku mnohých intelektuálov. Tí tvrdia, že ak by sa mal Medzinárodný menový fond čo i len minimálne demokratizovať, bohaté štáty by z neho vystúpili. Autor je mediálnym koordinátorom združenia Priatelia Zeme