Demokracia bez démosu

Po roku 1989 sa len veľmi málo disidentov mohlo dlhšie obdobie tešiť uznaniu. Antipolitickí politici ako Havel boli výnimkou.
Počet zobrazení: 1054
12-m.jpg

Po roku 1989 sa len veľmi málo disidentov mohlo dlhšie obdobie tešiť uznaniu. Antipolitickí politici ako Havel boli výnimkou. Väčšina disidentov veľmi rýchlo zlyhala v nových hrách mocenskej politiky, alebo jednoducho stratila o politiku záujem. Sčasti to bolo spôsobené nemorálnosťou nového systému, ktorý uprednostňoval tých, čo boli schopní pristať na pragmatické dohody, pred tými, ktorí si zachovávali veľké ideály do budúcnosti. Demokracie prospívá, bez nás – a pragmaticky: brbláme spolu u píva, jak brblali jsme vždycky. Posledná publikovaná pieseň Karla Kryla Demokracie (1993) Zrejme to však bolo spôsobené aj vlastnou morálkou disidentov a ich ľahkovážnou neúctou voči bežným veciam, ktoré trápili radových občanov. Ľudia akoby preukazovali väčšiu lásku k moralistovi vo väzení, než k osobe oplývajúcej mocou a bohatstvom, ktorá sa každým svojím činom vystavuje riziku, že bude pôsobiť ako pokrytec najnižšieho rangu. Ak ľudia nemali veľkú lásku k novým politikom, veľký smútok neprejavovali ani nad vytrácaním sa disidentov z dohľadu verejnosti. Nové režimy v celom regióne však cítili potrebu identifikovať sa s dedičstvom disentu, aby dokázali svoju porevolučnú legitimitu. Platilo to skôr o „liberálnych“ a „konzervatívnych“ stranách než o oligarchických populistoch a premenovaných komunistických stranách, ktoré vyhrali viaceré voľby po roku 1989. No ani jedna väčšia strana v strednej Európe nedokázala uniknúť pred novou dominantnou diskusiou, ktorá nové režimy predstavovala ako systémy, ktoré v zásade nadväzujú na bývalé disidentské boje. Je potom zaujímavé všimnúť si, ako sa táto diskusia menila na svojej ceste od anarchistickej utópie k neoliberalizmu. Trh – najvyšší princíp postdisidentskej ideológie Postdisidentská ideológia si nezachovala takmer nič z niekdajšej disidentskej túžby po existenciálnej revolúcii a samosprávnom, neodcudzenom, antitechnologickom spoločenstve. Namiesto toho prevzala technickú racionálnosť a trh povýšila na svoj najvyšší princíp. Tam, kde niekdajší disidenti hovorili o „ekonomickom pluralizme“ so všeobecným uprednostňovaním malých podnikov a samosprávou pracujúcich, prejavujú noví ideológovia najväčšiu pýchu vtedy, keď sa im podarí prilákať nadnárodné konglomeráty, ktoré zamestnajú ich krajanov. Nová ideológia síce aj naďalej kladie všeobecný dôraz na kozmopolitizmus, rasovú toleranciu a rovnaké zákonné práva pre všetkých, rovnostárstvo je však ohrozené vnútornými rozpormi nových režimov. Noví ideológovia zároveň udržiavajú a šíria vznikajúce elitárstvo disidentov, no už „nehovoria pravdu moci“, ale nárokujú si moc na základe ich práva na osobitný prístup k pravde. A nakoniec, najdôležitejšia črta, ktorú nová ideológia prevzala od tej bývalej, je zároveň aj najrozporuplnejšia: „demokracia“. Neoliberáli po roku 1989 dotiahli do konca svoj významný skutok, ktorý spočíval v presviedčaní verejnosti, aby predovšetkým ich identifikovala ako „demokratov“. Kým po demokracii volal každý naprieč politickým spektrom, pravidelne označovali ako „demokratov“ len neoliberálov. Koniec koncov, neboli to práve oni, ktorí nosili kabáty tých, čo bojovali proti nedemokratickému komunizmu? A neniesli práve oni najväčšiu zodpovednosť za vytvorenie nového systému, ktorý chránil slobodu vyjadrovania, slobodu zhromažďovania a volebné právo pre každého občana? Treba nahradiť ľud Čoskoro sa ukázalo, že práve „demokrati“ boli tí, ktorí boli najmenej spokojní s demokraciou. Keď ich radikálne hospodárske reformy stratili verejnú podporu, začali sa sťažovať, že bežní občania nie sú dostatočne kvalifikovaní na to, aby prijímali rozhodnutia zásadného ekonomického a politického významu. Nazývali „populizmom“ alebo „demagógiou“, keď politici „hovorili ľuďom, čo chceli počuť“, a realizovali len takú politiku, ktorá bola populárna. „Demokrati“ neboli až takí „nezodpovední“, aby sa vyhýbali veciam, ktoré boli „nevyhnutné“ jednoducho preto, že ľudia to nechceli. Využívaním masmédií, ktoré ovládali, vynaložili obrovské úsilie s cieľom presvedčiť verejnosť, aby sa vzdala svojho práva posudzovať veci: Komplikované otázky, ako tvrdili, by mali byť ponechané na expertov. „Demokrati“ akoby chceli, aby sa démos – ľudia –vytratil. (Ne)sloboda voľby Začala sa vynárať technokratická ideológia, ktorá bola ešte radikálnejšia ako ideológia ktoréhokoľvek plánovača za sovietskej éry. Napriek všetkému nový režim – kvôli svojej legitimite – ešte stále závisel od „demokracie“. Demokracia sa potom musela transformovať na čisto formálnu záležitosť. V jej rámci si voliči slobodne vyberali z viacerých strán, hoci ani jedna nemala moc zmeniť smerovanie pokroku národa. Ktorákoľvek takto zvolená vláda si tak mohla nárokovať legitímnosť, aj keď každý jej čin sa stretol s nevôľou voličov. Keď už bola pri moci, počúvala skôr vyššiu moc, než ľudí, ktorí ju zvolili. Toto bol neoliberálny ideál: dokonale slobodná demokracia v rámci ničoho, na čom by záležalo, a trhovo orientovaná technokracia vo všetkom, na čom záleží. Samozrejme, táto dokonale slobodná demokracia je slobodná vtedy, keď svoj pohľad na demokraciu obmedzíme iba na okamih hlasovania. Jednotlivec sa môže úplne slobodne rozhodnúť, ktoré políčko na hlasovacom lístku zaškrtne. No slobodu podkopáva všetko, čo sa deje pred a po tejto chvíli. Peniazmi sa pred voľbami kupujú úspešné kampane, po nich sa kupujú úspešní politici. Aj vo volebnej miestnosti je hlas „oslobodený“ od akéhokoľvek nátlaku – zároveň je však zbavený akejkoľvek kolektívnosti. Jednotlivec je odcudzený od všetkých ostatných jednotlivcov. Vo volebnej miestnosti sa vytráca aj rituálne centrum liberálnej „demokracie“ – démos. „Koniec dejín“ ohlásený Francisom Fukuyamom znamená koniec sveta stvoreného a pretvoreného ľuďmi. Na konci dejín sa nič dôležité nezmení a trh bude sprostredkúvať všetko. Možno sme bližšie ako kedykoľvek predtým ideálu niekdajšieho technokratického socialistu Saint-Simona: spoločnosti, ktorá prešla „od vlády ľudí k správe vecí“. Demokrati bez ľudu Na udržanie si stability našiel neoliberálny režim vplyvný vzorec, hoci konal nezávisle od ľudí. Tento vzorec je však nebezpečný, pretože zbavuje tieto režimy ich prvotného nástroja na verejnú legitimizáciu zaužívanú v parlamentných republikách od konca 18. storočia – výzvy na stelesnenie vôle „ľudí“. Neoliberálni „demokrati“ odmietli démos, nenašli však nič, čo by ho nahradilo. Len málo ľudí chcelo niekedy žiť v spoločnosti založenej na absolútnom individualizme a odcudzení. Práve z tohto dôvodu ľudí v ére neoliberalizmu natoľko zaujali rôzne antiliberálne ideológie. Populistickí demagógovia sa snažia obnoviť démos, ktorý „demokrati“ zničili. Nacionalisti nahrádzajú démos národom. Náboženskí konzervatívci ho nahrádzajú „náboženskou komunitou“. Štátne režimy, ktoré vytvárajú, by mohli obsiahnuť len obmedzený demokratický proces. Oni však vykonávajú značnú kontrolu nad spoločenským svetom, ktorý môžu regulovať „v mene ľudí“, ktorí ich zasa za to podporujú. Na druhej strane neoliberálne režimy zavádzajú relatívne slobodné demokratické procesy, ktoré sú však obmedzené na čoraz bezmocnejšiu politickú sféru. Mimo tejto scvrkávajúcej sa „politickej“ sféry neoliberáli už nepociťujú toľký tlak na získavanie podpory ľudí. Démos vs. demokracia Demokrati bez démosu sú dnes konfrontovaní s prorokmi démosu bez demokracie. Vo veľkých častiach sveta stabilné technokracie ustupujú chaosu vyplývajúcemu z konkurenčného komunalizmu. Táto kríza legitimity neoliberalizmu však súčasne umožnila vytvorenie nových hnutí za demo-kratickú demokraciu. V ére atomizovaných jednotlivcov je akákoľvek kolektivita pre neoliberálny monopol nad svetom výzvou. A keďže zo sféry politiky bolo vylúčených tak mnoho oblastí života, môžu sa aj tie najskromnejšie požiadavky zmeniť na radikálne činy. Rozhodujúci boj nového disentu by mohol byť za kolektívnu, demokratickú kontrolu nad všetkým, čo spoločnosti neoliberalizmus upiera. V takomto boji treba trvať na zásade, že demokracia môže existovať všade, že iný svet je možný a obyčajní ľudia ho dokážu vybudovať. Sila i slabosť totality Autonómne sociálne aktivity predstavovali len relatívne malú hrozbu pre klasické kapitalistické režimy. Kým tieto činnosti neviedli k priamemu odňatiu kapitálu od kapitalistov, systém ich mohol považovať skôr za príležitosť než za hrozbu. Kapitalizmus musí trvalo rásť, pričom autonómne nekapitalistické aktivity poskytli systému príležitosť ďalej sa rozširovať, nové aktivity sa menili na tovar a trhové vzťahy sa rozširovali aj na nové komunity. Naopak, režimy sovietskeho typu považovali autonómne sociálne aktivity za jednoznačnú hrozbu. Rast bol pre ne menej dôležitý ako totalita. Aktivity mimo tejto totality boli hrozbou pre jednotu systému. Spoločnosť sovietskeho typu však zároveň mohla ponúknuť významný priestor na rôzne druhy aktivít, a to pod podmienkou, že budú začlenené (alebo „formálne zahrnuté“ podľa hegelovskej terminológie) do celého systému. Na druhej strane, v klasickom kapitalizme akákoľvek aktivita integrovaná do logiky trhu rýchlo stratila svoje charakteristické znaky (bola „skutočne zahrnutá“). Práve preto spoločnosti sovietskeho typu často poskytovali svojim občanom to, čo chceli (krajným príkladom je samospráva pracujúcich v Juhoslávii). Aj keď občania vykonávali len veľmi obmedzenú priamu kontrolu nad svojimi vodcami: systém nemohol dovoliť, aby nespokojnosť narušila jeho jednotu, mohol si však dovoliť rôzne ústupky, ak tie nespochybňovali monopol straníckej nadvlády. Keďže klasický kapitalizmus nebol natoľko ohrozený nejednotnosťou, mohol oveľa jednoduchšie ignorovať požiadavky tých, čo z neho nemali žiadny prospech. Práve preto mohli byť „antipolitické“ sociálne hnutia v spoločnostiach sovietskeho typu relatívne efektívne, a to aj vtedy, keď sa zdali byť izolované a vážne limitované, pokiaľ ide o priestor na rozvíjanie ich činnosti, a preto mohli byť podobné hnutia v kapitalistických krajinách (hippies, punk atď.) často ignorované alebo neškodne začlenené do kapitalizmu. Predavači vzduchu vs. noví demokrati Neoliberalizmus začal meniť túto dynamiku. Neoliberalizmus predstavuje pokus o rozšírenie logiky trhu až po posledné hranice života: privatizuje sa dokonca aj voda a vzduch. Autonómna politika už sa dnes menej stará o odkrývanie a osídľovanie nekapitalizovaných kútov sveta, než o udržiavanie alebo opätovné získavanie demokratickej nezávislosti navzdory kapitalistickému náporu. Nové nezávislé hnutia nie sú pioniermi kapitalizmu, ale otrockými vzbúrencami proti nemu. Neoliberalizmus trvá na tom, že všetko musí byť riadené prostredníctvom trhu a expertmi na trh. Nové demokratické hnutia nemusia kričať nahlas, aby sa postavili proti neoliberalizmu. Úplne postačí len skromné tvrdenie, že ľudia dokážu riadiť spoločenský svet spoločne. No a práve toto skromné tvrdenie oddeľuje nové demokratické hnutia od nového pravicového populizmu, ktorý je tiež na vzostupe. Pravicový populizmus sa snaží oživiť „národ“ ako výlučné, homogénne a podriadené teleso. „Oživuje“ jeden národ proti druhému, jeden národ proti všetkým tým rôznorodým národnostiam, ktoré v rámci neho spoluexistujú, národ, ktorý sa vidí výlučne v obraze charizmatických vodcov. Nové demokratické hnutia dokážu to, čo pravica nedokáže: oživiť národ ako kozmopolitné, mnohoraké a samosprávne teleso – ako nekonečné, ale zato konkrétne skupiny ľudí, ktorí spoločne bojujú za to, aby prebrali svet späť od tých ľudí a inštitúcií, čo si ho privlastnili. Keď hovoriť pravdu moci nestačí Tak ako je načase vziať populistom „národ“, je v strednej Európe načase opätovne prebrať od nových režimov i plášť disentu. Ak sa vrátime k príbehu disentu teraz, keď sa zdá, že sa už dávno skončil, nie je to preto, aby sme sa stratili v minulosti, ale preto, aby sme samých seba uviedli do príbehu a vyrozprávali ho ako rozprávku bez konca. Neskončila sa revolúciami v roku 1989 a bude pokračovať dovtedy, kým budú existovať ľudia trvajúci na tom, že by sme mali tvoriť svet spoločne. Ak má význam oživiť aspoň časť strateného projektu disidentov, možno už nastal čas, aby sme ho oživili. Keď sa naňho spätne pozrieme, nemusíme „hovoriť pravdu moci“, ale môžeme pravdu tvoriť vlastnou silou, sociálne a demokraticky. Ak budeme vedieť, čo bolo pred nami, môžeme mať nádej, že pri ďalšej revolúcii nebudú iní žať úrodu, ktorú sme zasiali my. Autor píše doktorskú prácu z antropológie na Chicagskej univerzite. Dlhodobo sa zaujíma o vývoj strednej a východnej Európy, strávil niekoĽko rokov na Slovensku. Medzititulky Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984