Pohoda bola veľká
Najuniverzálnejšia a najvýstižnejšia informácia o letnom festivale, ktorý sa uskutočnil na trenčianskom letisku minulý víkend, je práve táto. Platí na všetky aspekty tohto podujatia, ktoré som dokázal počas môjho trojdňového pobytu poňať. V pozitívnom i negatívnom zmysle. Veľkou logistickou operáciou bolo vybudovať infraštruktúru pre očakávaných dvadsaťtisíc návštevníkov, z ktorých bolo nakoniec rekordných dvadsaťpäť. Vo štvrtok poobede sa na miestach budúcich koncertov, predstavení, diskusií a čojaviemčoho iného ešte stavalo, montovalo a presúvalo. Tri veľké pódiá (uvádzané anglicky ako stage), tanečný dom, cirkusové šapitó zvané aréna, zóna ticha a množstvo menších atrakcií vyzeralo v takmer ľudoprázdnom areáli večer už dokončene, no posledné úpravy sa diali ešte aj v noci. Headlineri neboli Dve zo skupín, ktoré boli tzv. „headlinermi“ – uvádzanými veľkým písmom na všetkých propagačných materiáloch a dokonca ešte i na samotných textilných náramkoch oprávňujúcich k vstupu do areálu, nakoniec nevystúpili. Francúzske duo Air a brazílčania Cansei de Ser Sexy. Bolo to zlyhanie a veľké. Nech sú dôvody akokoľvek objektívne a ostatný program akokoľvek bohatý a pestrý. Vzhľadom na cenu vstupenky sa mnohí návštevníci – prichádzajúci najmä, alebo dokonca výlučne kvôli jednej z týchto dvoch kapiel – oprávnene pýtali či nebude nejaké odškodnenie. Nebolo. Veľká má byť najmä muzika Iní veľkopísmenkoví svojim centimetrom nedostáli. Jana Kirschner spravila napríklad dobrý koncert, rovnako dobrý ako jej posledný album. Rovnako plochý a neinvenčný, celkovo nudný. V ten istý piatkový večer, dokonca na rovnakom pódiu som ale zažil najväčšie prekvapenie, o ktoré sa postarali Boban a Marko Marković v spojení s Frank London Klezmer All Stars. Najvýstižnejší názor: ak dáte dokopy balkán s klezmerom musí to byť dobré. Hives, i podľa ich vlastných fanúšikov, zasa nepredviedli najšpičkovejší výkon možno neboli práve v najlepšej forme. Laponka Mari Boine ponúkla až natoľko „veľkú“ hudbu, že jej vibrácie som nezniesol príliš dlho; ale odporúčam vypočuť si nahrávky, tam môžete intenzitu hlasitosti riadiť sami a nemusíte mať strach, že namiesto zvukov cez uši dnu sa vám von dostane vnútorná výplň hlavy. Chlapci z Mali mali najlepší koncert Akurátnou silou v pravej chvíli ma prekvapili a udržali na nohách po celý čas Amadou et Mariam z Mali – asi najlepší koncert na tomto feste. Samá chvála sa šírila i o výkonoch Tata bojs, ktorí presvedčili i nefanúšikov, vynikajúci bol Erik Truffaz. V sobotu poobede prišla na rad moja najobľúbenejšia slovenská kapela Živé kvety, ktorá bola vynikajúca a vhodne vybrala to „hlasnejšie a rýchlejšie“ – a pre skalných to obohatili dvoma novými vecami. Nebola však taká hypnotizujúca, ako býva v komornejšom priestore, pretože jej sila spočíva v skladbách, ktoré sa nehodia na letný festivalový „krik“ – v čom som sa definitívne utvrdil porovnajúc dva koncerty z každej kategórie za posledné obdobie. Lou Rhodes, teraz už sólová, nie v rámci Lamb, sa niektorým zdala depresívna, no mňa presvedčila a jej album Beloved One, ktorý už niekoľko týždňom nosím v MP3 prehrávači, odporúčam. Veľké bolo predstavenie ktoré predviedol Marián Varga spolu s Moyzesovým kvartetom na záver, na prelome soboty a nedele. Veľké bolo, žiaľ, i množstvo odpadkov a počet ľudí predierajúcich sa cez ne. A rovnako veľký bol aj „hluk“ z tanečného stanu opodiaľ. Mozart v jeho podaní však – i sediac medzi polámanými plastovými pohármi v tráve, obávajúc sa byť prišľapený – stál za to. Rovnako ako surrealistický pohľad na ten istý priestor o menej než hodinu neskôr, potom, čo všetci diváci odišli a technici začali pod žiarou reflektorov najväčie pódium na Pohode rozoberať. Veľké, väčšie, najväčšie... Veľké a to aj z historicko-štatistického hľadiska, bolo teplo. Zmierniť sa ho organizátori snažili, okrem iného polievaním „davu“ z hasičských áut. Nezainteresovanému pozorovateľovi mohol tento výjav pripomenúť zásah vodnými delami proti demonštrantom, ktorí však, akosi „naopak“, k prúdom vody radostne smerujú. Žiaľ, spŕška následne zanechala na oblečení nepekné sivé škvrny, ktoré sa len ťažko dajú odstrániť. Rovnako nepekné, ale oveľa väčšie škvrny na celkovom vyznení festivalu v mojom vedomí zanechalo regrutačné stredisko armády a obrovská komercializácia. Kaki Pohoda Sektor Ministerstva obrany SR, tak sa oficiálne nazývalo maskáčové stanové mestečko s veľkými tankami a veľkou helikoptérou hneď pri vchode od parkoviska pri Opatovciach. Nešlo už len o nejaký „infostánok“ – len tak, pomimo... Veď armáda nemá s Pohodou vlastne nič spoločné: od nej je iba prenajatý priestor, je to len obchodná dohoda, tak ako sa to Michal Kaščák snažil dlhodobo tvrdiť, a to aj napriek tomu, že na plagátoch bolo jej logo medzi spoluorganizátormi/partnermi. Regrutačný stan stál uprostred areálu, kde okrem bojovej techniky rôzneho druhu bola nafukovačka na lozenie a predajňa „vojenských hračiek“ typu airsoft. Symbióza medzi biznisom a militarizmom dosiahla v tomto bode (nateraz) vrcholu. Profesionálna armáda – znelo prítomné reklamné heslo, a preto to už nebola inštitúcia, ktorá na základe genderovej diskriminácie nútila mladých mužov tráviť nezmysluplne časť svojho života zbytočnou a ponižujúcou základnou vojenskou službou, no stále to nebol štátny podnik ako každý iný, ako pošta či železnica. Tak totiž hlavný organizátor Pohody rád rozvíja svoju argumentáciu prečo je armáda na kultúrnom festivale úplne vhodná. Produktom činnosti pošty je totiž doručovanie zásielok, v prípade železnice zasa preprava cestujúcich a nákladu. U armády je týmto produktom násilie a obvyklé zabíjanie, veľké násilie a veľké zabíjanie. Sponzoriáda Vyššie spomínané „stage“ a aréna sa rovnako ako festival nevolali jednoslovne, ale pred sebou niesli i meno piva, mobilného operátora, sladkého nápoja či finančnej inštitúcie. Podobný dovetok malo v areáli festivalu takmer všetko, vrátane spŕch, ktoré zasa opantal svojou „voňavou náručou“ výrobca kozmetiky. Značne pokrytecky v tomto svetle vyznieva vyhlásenie organizátorov, že odmietajú pozývať „komerčné“ kapely ako napríklad IMT Smile. Tak si možno niektorí predstavujú deklarovanú „pravicovosť“ Pohody stavanú ako protiváhu „ľavicovým“, teda ostatným letným festivalom, ako sa na tom zhodli na stránkach istého neivenčne nazvaného týždenníka. Jedinú výnimku tvorili toalety, ktoré neboli nijak „obrandované“; podľa niektorých názorov ich však mohla sponzorovať napríklad istá politická strana, ktorá by tým absolútne jasne vyjadrila svoj názor – napríklad na kritiku zľava. Zaužívané klišé hovorí, že len takto – vďaka sponzorom – bolo možné týchto umelcov do Trenčína priniesť. Otázka však v skutočnosti je, či to nie je tak, že len vďaka týmto koncertom bolo možné priniesť firmám týchto konzumentov. Nedovolím si na ňu odpovedať. Veľké P s malým p Dovolím si však tvrdiť, na základe sledovania presúvania návštevníkov po letištnej ploche, ktorá ad hoc poslúžila ako ohromne široký chodník (čo bola moja najobľúbenejšia činnosť v čase oddychu), že pre absolútnu väčšinu z nich to bola najmä veľká pohoda s malým „p“. Autor je publicista Autorka fotografií: Daša Barteková
