Náhorný Karabach: neuznaný, no existuje

Voliči Náhorného Karabachu si 19. júla 2007 zvolili prezidenta, tretieho od vyhlásenia nezávislosti, ktorú ale svet neuznal. Z piatich kandidátov sa ním stal bývalý šéf tajnej služby Bako Saakjan.
Počet zobrazení: 1058

Voliči Náhorného Karabachu si 19. júla 2007 zvolili prezidenta, tretieho od vyhlásenia nezávislosti, ktorú ale svet neuznal. Z piatich kandidátov sa ním stal bývalý šéf tajnej služby Bako Saakjan. Má podporu v Jerevane a nahradí Arkadija Gukasjana, ktorý post prezidenta zastával dve volebné obdobia a preto už nemohol kandidovať. Prvý náhornokarabašský prezident Robert Kočarian nateraz prezidentuje celému Arménsku. Podľa Ústavy Náhorného Karabachu sú voľby právoplatné ak sa ich zúčastní viac ako 25 % voličov. Teraz prišlo k volebným urnám v 276 volebných okruhoch (jeden bol aj v hlavnom meste Arménska – Jerevane) 76 %. Podľa hlásení pozorovateľov nebol volebný akt nikde zásadne narušený. Keďže sa jedná o de jure neuznanú republiku, volieb sa ako pozorovatelia nezúčastnili zástupcovia ODHIR-u, alebo iných európskych štruktúr. O nezákonnosti týchto prezidentských volieb sa mimoriadne tvrdo vyjadrilo oficiálne Baku a následne aj Ankara, na čo Jerevan odpovedal ešte ostrejšie. Generálny tajomník Rady Európy Terri Davis tlmočil nedvojzmyselnú pozíciu: „Rada Európy tieto voľby neuzná...“ Zatiaľ tu pretrváva strnulá pozícia voči dynamickým zmenám vo svete: Ak si neuznaný, tak všetko čo robíš, aj keď to robíš dobre, jednoducho neuznáme! Na druhej strane, predstavitelia mimovládnej Skupiny medzinárodného verejného práva a politiky z USA z hlavného mesta Náhorného Karabachu Stepankertu hlásili: „Nehľadiac na to, že Náhorný Karabach je neuznanou republikou, demokracia tu má pevné korene. Dôkazom toho sú aj tieto voľby, ktoré robia krajine dobré imidž a pomôžu k jej skorému medzinárodnému uznaniu....“ Šéf skupiny amerických pozorovateľov prof. Vladimír Maticha je presvedčený, že voľby „zodpovedali medzinárodným štandardom“, a „krajina si zaslúži medzinárodné uznanie“. Dnes už exprezident A. Gukasian predtým, než vhodil lístok do volebnej urny odkázal európskym skeptikom a puritánom, ktorí sa ale inak správali pri deštrukcii bývalej Juhoslávie: „Ak medzinárodné spoločenstvo neuzná volebné procesy v našej krajine, tak nech ponúkne alternatívu. My totiž uskutočňujeme voľby, volíme pre náš ľud a nie pre akýsi svet.“ V predvolebnom súboji, kde kandidáti ponúkali v zásade rovnaké programy sa odlíšil len „nový“ prezident. Ten totiž okrem toho, že veľmi triezvo hodnotil perspektívu medzinárodného (ne)uznania Náhorného Karabachu, najmä vyjadroval nádej, že otázka riešenia situácie v Kosove bude tým precedensom, ktorý „roztopí zamrznutý problém“ okolo Náhorného Karabachu. Aj v Stepanakerte a aj v Jerevane veľmi pozorne študujú záležitosti okolo Kosova, najmä tú časť, ktorá sa týkala zaklínadla – najskôr demokratické inštitúty a potom štatút. Jednako faktom ostáva, že Náhorný Karabach ako štát vznikol na základe záujmu jedného národa – Arménov. Oficiálne elity hovoria o multietnickom charaktere svojej republiky, lenže čísla hovoria o niečom inom. Pritom skúsenosti z etnodemokratizácie uskutočnenej na Balkáne sú trpké, aj keď takýto prístup nemusí byť ohrozením, či brzdou vysokých štandardov demokratických slobôd. Lenže Kaukaz je Kaukaz. Ak sa v Náhornom Karabachu dosiahne požadovaná úroveň etnodemokratickej konsolidácie režimu, otázka medzinárodnej legitimizácie Náhorného Karabachu bude na stole. Takže pozorne sledujme čo bude okolo Kosova a potom sa pozrime, ako sa bude postupovať v Podnestersku, Južnom Osetsku a nakoniec aj v Náhornom Karabachu. Autor je publicista Náhorný Karabach (po arménsky Artsach) je enkláva, ktorej obyvateľstvo tvorili na konci osemdesiatych rokov 20. storočia z troch štvrtín Arméni. Administratívne bol Náhorný Karabach pripojený k Azerbajdžanu na začiatku 19. storočia, keď Rusko prevzalo po Iráne kontrolu nad touto oblasťou. Keď sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia stanovovali hranice sovietskych republík, stal sa Náhorný Karabach azerbajdžanskou oblasťou. V súčasnosti je Náhorný Karabach (4 400 km2, hlavné mesto Stepanakert) medzinárodne neuznaná republika s prezidentským politickým zriadením s približne 150 000 obyvateľmi (95 % Arménov, okrem nich Asýrčania a Gréci). Spory o štatút enklávy sa začali v roku 1989. V máji 1992 bola oblasť Suša obsadená silami domobrany Náhorného Karabachu a do polovice roku 1993 dostali arménske milície pod kontrolu Náhorný Karabach, ako aj oblasť Lačin, čím vznikol na území Azerbajdžanu koridor spájajúci Náhorný Karabach s Arménskom. Etnickí Arméni v Azerbajdžane, ako aj etnic-kí Azerbajdžanci v Arménsku sa počas ozbrojeného konfliktu v rokoch 1988-1992 stali terčom zastrašovania a diskriminácie sprevádzanej násilím, ktoré ich malo donútiť k odchodu z krajiny. Z Arménska do Azerbajdžanu utieklo v roku 1988 asi 185 000 etnických Azerbajdžancov. Približne 330 000 z celkového počtu asi 400 000 azerbajdžanských Arménov utieklo do Arménska. V čase, keď konflikt vrcholil, došlo v Sumgaite a ďalších azerbajdžanských mestách k pogromom na Arménov. V súčasnosti sa situácia v regióne výrazne nemení a nesie všetky znaky typické pre „zmrazené postsovietske konflikty“ južného Kaukazu. Arménsky prezident R. Kočarian nedávno potvrdil základné ciele krajiny: dosiahnuť medzinárodné uznanie nezávislosti Náhorného Karabachu a v dlhodobej perspektíve jeho pričlenenie k Arménsku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984