Kvapkavitriolu

Apoštoli nevkusu – to je výraz, ktorým samozvane nebulvárny týždenník .týždeň označuje machrov z bulvárnych médií. Sa čudovať nestíham, dokelu, že dnes ešte niekto, kto má menej ako päťdesiat, je schopný naivne veriť, že v tomto svete sa dá vkus odlíšiť od nevkusu. Ale ja som asi chybný – taký ten cynik a relativista. A vôbec, čo už je také zlé na tom, keď niekto celým srdcom verí v dobrú vec? Detská čistota duše – nadovšetko! Vec vkusu naozaj nemôže byť záležitosťou dišputy. Veď keby bola, tak by som povedal, že sa mi už nechce kupovať a čítať .týždeň, pretože také prívaly nevkusu, aké sa na mňa rútia z jeho stránok, som sotva schopný znášať. To som si teda dal: teraz vyzerám ako obhajca bulváru. Viem, že nestačí, ak poviem, že ním nie som – čoraz väčšmi sa totiž rútime do sveta, v ktorom čoraz jasnejšie platí, že kto nie je s nami, je proti nám a kto mlčí, ten svedčí. Nuž, ja naozaj nie som s nami. A bodka. A mne sa naozaj chce mlčať, hoci, keď sem vypisujem svoje lamentácie, tak to asi s mlčaním bude mať máločo spoločné. A ďalšia bodka. A za bodkou tiež bodka. Až do úplného pointilizmu. Ale vráťme sa my pekne radšej k apoštolom nevkusu. Aby sme z toho všetkého nezbodkovateli. O šírenie nevkusu a povrchnosti kresťansky orientovaných sudcov vkusu a mravov na stránkach .týždňa sa v nemalej miere stará samozvaný literárny kritik, hudobný kritik, filmový kritik a kunsthistorik Juraj K. Napríklad aj tým, že slušným ľuďom odporúča, aby navštívili istú bratislavskú kaviarničku. O čo ide? Kaviarnička je to neveľká. Keď ju navštívi každý, kto bezvýhradne žerie sentimentálne a kryptofundamentalistické bláboly .týždňa a jeho úradujúceho estéta Juraja K., potom bude kaviarnička praskať vo švíkoch, a hneď sa tam už nikto nebude cítiť v až takej pohodičke... Ozaj, pohodička. Toto slovo sa mi spája s – viete, s čím? S takými tými zasmradnutými kompjútermaniakmi, čo deň vymenili za noc a už ich chatrné telesné schránky korunované mastnou hrivou a potrúsené úlomkami čipsov ani štyria jazdci apokalypsy neodtrhnú od klávesnice. Pretože sú v pohodičke. A v tej pohodičke zaprdenej izbietky, medzi konzolami, komiksami, Tolkienovými úletmi, odhodeným ošarpaným skejtom, sa nájde miestečko aj pre krížik s ochabnutým Ježišom. Bo toť mlaď budúcich rán Slovenska: kybermaniak s totálne roztrúsenými myšlienkami, s tečúcimi slinami, obmedzenou slovnou zásobou... V prehrávači Peha, Para alebo Desmod, v posteli .týždeň, pokrkvaný a umastený ako nejaký pornomagazín, na stole Terry Pratchett a dívídíčko s Pánom prsteňov, vo vrecúšku štipka marišky... A Ježiš je náš pán – o tom nech nikto nepochybuje. Skrátka slovenská pohoda jak vyšitá! Už iba Wojtylov xischt chýba do partie. Nuž ale o to, aby sa Wojtylov úsmev zo Slovenska nevytratil, sa stará mimika Michala K., bodkotýždňového stĺpičkára a organizátora hudobného megafestivalu nazvaného, ako inak – Pohoda. O tom, že Michal obdivuje Wojtylu ako hrdinu tamtých čias, sa už v tejto rubrike písalo; zaujímavejšie však je, že na svoju Pohodu sa stále usiluje pozývať takých neznabohov ako Patti Smith či The Pixies. Slovenskému kresťanovi, najmä ak sa nachádza v pohodičkovej vekovej kategórii od dvadsať do tridsať, bezbožnosť až tak neprekáža. Aspoň zatiaľ nie. Aspoň odtiaľ potiaľ nie. Až kým nevysvitne opak. O čom? O čomkoľvek. Skrátka svinčík. Podstatné je, aby mladý, slovenský a nepochybne independiacky mládežník nebol Žid, Róm, homosexuál, liberál, ba ani luterán či kalvín. Ak dodrží tieto pravidlá hry, bude, kde inde – v pohode, pohodičke. Celkom ako tí ostatní dobre vykrmovaní, správne alkoholizovaní a duchovne pohodovo šmrncnutí samozvaní arbitri vkusu. To je societa, v ktorej by sa kdekto mohol cítiť ako? Predsa v pohodičke. Ak mu, pravda, neprekáža tá nesmierna nevzdelanosť, neokrôchanosť, absencia súdnosti a dusivý diletantizmus. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že v periodiku, ktoré samé seba považuje za mediálny priestor pre skutočne svätých apoštolov vkusu, majú všetky zrkadlá zakryté. Ak tam vôbec nejaké majú. A možno nijaké nemajú. Veď načo by aj redakciám a tým, ktorí sa ocitli na výšinách jediného správneho vkusu, boli zrkadlá?