Spor o pravú kresťanskú cirkev
SLOVO sa nezvykne venovať cirkevným záležitostiam. Lenže občas to inak nejde. Cirkvi, u nás najmä kresťanské a z nich predovšetkým katolícka, totiž nepôsobia len do svojho vnútra, ale majú významný vplyv na celú spoločnosť. Nielen prostredníctvom toho, že ovplyvňujú svojich členov, ale často ovplyvňujú priamo životy aj ostatných ľudí. Na Slovensku to špeciálne platí o katolíckej cirkvi. Jej obnovené úsilie o univerzálnosť medzi kresťanskými cirkvami totiž odráža jej mocenské ambície v rámci celej spoločnosti. Ekumenickosť sa stala významným nástrojom kresťanskej obnovy od nástupu Jána XXIII. na Petrov stolec. Hoci jeho pôsobenie nebolo dlhé, (symbolickú) nesmrteľnosť (nie v náboženskom zmysle) si zabezpečil jedným z najodvážnejších činov v novodobých dejinách katolíckej cirkvi – zvolaním II. vatikánskeho koncilu. Zlomový bol práve svojím ekumenickým charakterom a Svätý Otec Ján XXIII. ním chcel obnoviť ochromený dialóg medzi cirkvami. Jediná je katolícka Pápež Ján XXIII. sa však intenzívne usiloval aj o dialóg s ateistami a nebál sa prísne na základe princípov viery zasahovať dokonca aj do svetskej politiky. Známe je jeho angažovanie sa v prípade tzv. karibskej krízy. Ale nešlo len o najvyššiu politiku. Známy je prípad, keď požiadal kňaza zo svojho rodného mesta, aby nebránil cirkevnému sobášu mladej katolíčky s miestnym komunistom len pre jeho politickú orientáciu. Týmito postojmi však neformoval len samotnú cirkev, ale napĺňal aj jej mocenské spoločenské ambície. Posilňoval popularitu katolíckej cirkvi a úctu voči nej, a tým zvyšoval jej vplyv na spoločnosť. Zvolil však k tomu cestu vychádzajúcu zo základov Ježišovho posolstva o všeobecnej láske. Nie je tajomstvom, že Ján XXIII. týmto pôsobením inšpiroval aj svojho neskoršieho nástupcu Karola Wojtylu. Práve preto prijal za jedno zo svojich pápežských mien meno Ján. Nástupca Jána Pavla II. však, zdá sa, volí odlišný prístup k dialógu so svetom, inými náboženstvami, ale aj ostatnými kresťanskými cirkvami. Po kontroverzných vyjadreniach na adresu islamu, za ktoré sa dokonca musel ospravedlňovať, teraz nahneval svojich „bratov v Kristu“. Začiatkom júla vydal dokument, podľa ktorého je jedinou pravou cirkvou katolícka. Dokonca väčšine cirkví upiera aj nárok na to, aby sa volali cirkvami. V prvom rade by sme nemali byť prekvapení. Súčasný Svätý Otec len potvrdzuje to, čo hlásal aj ako kardinál Ratzinger. Pod jeho vedením vydala vatikánska kongregácia pre náuku viery dokument s takýmto obsahom už v roku 2000. Hovorca Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Jozef Kováčik terajší dokument zdôvodnil tým, že „Ježiš Kristus založil jednu, nie dve, tri alebo 150 cirkví, a ak chceme hľadať charakteristiky cirkvi, ktorá ide úplne počiatkom, tak tieto spĺňa naozaj jedine katolícka cirkev.“ Protestanti v súlade s Božím plánom Toto je však vyhlásenie človeka, ktorý je platený, aby za každých okolností obhajoval zverejnené stanovisko. Niet pochýb, že ako vzdelaný a múdry teológ by musel byť aj J. Kováčik vo svojich vyjadreniach opatrnejší. O tom, či práve katolícka cirkev spĺňa charakteristiky tej, ktorú počiatkom nášho letopočtu založil Syn Boží, možno s úspechom polemizovať. Ak mal totiž hovorca KBS na mysli formálne, svetské charakteristiky, treba si uvedomiť, v akej situácii sa vtedy Ježiš Kristus nachádzal a akú váhu prikladal práve týmto znakom cirkvi. Jej štruktúru musel prispôsobiť dobe, v ktorej vznikala a podmienkam, s ktorými sa ako nová náboženská spoločnosť musela vyrovnať. A tie boli úplne iné, než sú dnes, než boli pred dvesto či štyristo rokmi. Ale aj keby sme tieto fakty nebrali do úvahy, nemožno v Písme prehliadnuť, že duchovné, morálne a etické charakteristiky každého človeka a každého činu Boh Syn povyšoval počas svojho pozemského pôsobenia nad formálne či svetské a tento odkaz je hlavným v celom jeho posolstve ľudstvu. Teraz niet priestoru na teologickú či filozofickú debatu o princípe predestinácie, ale je faktom, že Boh pri stvorení daroval ľuďom aj slobodnú vôľu. A najmä v Starom zákone je nejeden dôkaz o tom, že smrteľníci ju často „zneužívali“, aby pošliapali Božie zákony. Ako si teda môže byť J. Kováčik istý, že vznik iných kresťanských cirkví nebola reakcia ľudí v súlade s Božím plánom práve na to, že na čele pravej cirkvi sa usalašili ľudia, ktorých slobodná vôľa priviedla k nekresťanskému konaniu a mysleniu? Napokon väčšinou ich zakladali ľudia, ktorí takto hľadali cestu, ako zostať bez kompromisov verní Kristovmu učeniu. Zlyhania pri obnove spoločnosti SLOVO však asi nie je médiom, v ktorom by sa mali odohrávať teologické dišputy. Avšak ani zvyšok spoločnosti nemôže zostať ľahostajný k mocenskému zápasu, ktorý vedie katolícka cirkev. Po roku 1989 vystúpila do popredia ako nositeľka morálnej obrody spoločnosti. Lenže s odstupom 17 rokov sa ukazuje, že túto svoju úlohu nedokázala splniť. Na jednej strane sa posilnila mocensky, získala formálny i neformálny vplyv na politiku a politikov a posilnila sa aj ekonomicky najrozsiahlejšími reštitúciami majetku v bývalej sovietskej Európe. Na strane druhej sme svedkami morálneho marazmu, aký tu ešte nikdy nebol, vládne nihilizmus, utilitarizmus, bezzásadový pragmatizmus, etický relativizmus. Na čo teda svoje posilnenie katolícka cirkev využila? Čo je ešte horšie, tieto neduhy pochytili aj samotnú cirkev. Iba nedávno priniesol bulvárny týždenník Plus 7 dní reportáž odhaľujúcu čosi ako korupciu priamo v cirkvi. Písalo sa v nej o multimilionárovi a primátorovi podtatranskej metropoly, ktorý sa najskôr cirkevne zosobášil po rokoch svetského manželstva a to akurát v čase, keď išlo o volebnú podporu zo strany KDH i katolíckych voličov. Lenže navyše iba zakrátko sa tento muž rozviedol, aby si zobral mladšiu ženu a bez problémov na to získal aj cirkevný súhlas. Chudobný muž, ktorý ho chcel získať z objektívnejších dôvodov však nepochodil. Ešte šokujúcejší – a to aj pre mnohých poctivých veriacich, ba i kňazov – je však postoj katolíckej vrchnosti k odhaleniam o eštebáckej minulosti Otca arcibiskupa Jána Sokola. Dnes už niet žiadnych pochýb, že dobrovoľne a aktívne spolupracoval s komunistickou štátnou bezpečnosťou, pričom o tejto spolupráci najprv vedome klamal. Najnovšie odhalenia ukazujú, že to nebolo len nevinné stretávanie sa v jednom bratislavskom byte. Konfrontácia – zlá cesta „Tam, kde je pravda, tam, kde sa hľadá teologická pravda, tam to vášne nemôže vyvolať,“ povedal pred troma týždňami Jozef Kováčik. KBS však bráni Jána Sokola s neskrývanými vášňami. Nehľadá teda pravdu? Ako sa ukázalo, keď sa samotný Otec arcibiskup musel priznať ku lži, nehľadá. Iba slepo obhajuje muža, ktorý sa celkom evidentne spreneveril Božiemu zákonu a je veľmi pravdepodobné, že aj cirkevnému. Lenže ani v kritizovanom dokumente Svätého Otca Benedikta XVI. nejde o pravdu, ani len o teologickú. Ide o spôsob, ktorý by mal jednak posilniť mocenské ambície katolíckej cirkvi, jednak reaguje na situáciu v Latinskej Amerike či v Nemecku, kde ľudia v ekumenickej otvorenosti odchádzajú do iných kresťanských cirkví, pričom zostávajú veriacimi v Ježiša Krista. Úsilie hlavy katolíckej cirkvi o udržanie si ovečiek i postavenia cirkvi v spoločnosti je prirodzené. Ale história samotnej cirkvi dokazuje, že konfrontácia nie je správnou cestou. Lepšou by bol morálny a duchovný návrat k cirkvi, ktorú zakladal Boží Syn. Autor vyštudoval politológiu
