História (8)

„Hmmm...“ Pozerám na ňu a rozmýšľam, či si to celé vymyslela, alebo je v tom texte aspoň kus z jej vlastného ja. V každej próze je kus autora, aj v próze, ktorá vznikla v dobách po smrti autora, pripomeniem si. „Tak čo myslíte, je to publikovateľné?“ Samozrejme, bez problémov identifikujem alúziu na Mitanovu poviedku, ale na podobnom nápade poviedka nestojí ani nepadá. Časopis pre mužov sa rozhodol urobiť súťaž o najlepšiu erotickú poviedku. Zorganizoval aj workshop, kde dobre zaplatil trom mladým spisovateľom. Vďaka Mikimu som jedným z nich a za tie peniaze by som jej mal niečo povedať. „Môžeme si aj tykať,“ vypotím. Usmeje sa. Ale to nie je odpoveď na moju otázku. „Som Zuzana, ako hlavná postava z poviedky, ale volajú ma Nana, takže…“ „Takže, Nana…“ Pokúšam sa tváriť dôležito, ale očividne mi to nejde. Jej modré oči a tvár posiata jemnými pehami čakajú na odpoveď. Cítim, že som v kŕči. „Neskočíme na kávu?“ Zoberie si kabelku a bez slova vyjde von. Nasledujem ju. Neďaleko na Panskej ulici sa nachádza hlavný stan všetkých bratislavských umelcov, intelektuálov, bohémov, dobrodruhov rôzneho rangu či adeptov na vyššie vymenované spôsoby života a vo výnimočných prípadoch aj profesie. V popoludňajších hodinách zíva Cafe Galéria prázdnotou, veď všetko sa začína až po zotmení. Všetci traja sme už dávnejšie v hlavnom meste. „Medené mesto“ ostalo za nami a v istej chvíli sa premiestnenie či presťahovanie podobalo hromadnému úniku. Prvý odišiel Miro s Delostrelcom. Vraj na prieskum a pripraviť pôdu. Jednoducho len preniesli vydavateľstvo (rozumej ich korpusy, jeden počítač a laserovú tlačiareň) o dvesto kilometrov ďalej. Miro sa nepoučil zo vzťahu so staršou vydatou kolegyňou, a tak si opäť nerozumne začal so staršou bratislavskou literátkou. Dokonca sa z nej vykľula Ivanina spolužiačka z fakulty. Koniec bol, samozrejme, podobný a môj kamarát si opäť prineskoro uvedomil, že je len kamienkom v pestrej mozaike. Pre čerstvo rozvedené, rozídené či opustené ženy ste len a len prestupná stanica. Rozmarná diva, na ktorú sa hrala, zbierala mladých mužov, poväčšine zo sveta literátov, ako filatelista známky. Pred rokom-dvomi, po romániku s Mirom, uskutočnila výpad aj mojím smerom, avšak bez problémov som odolal. Ako druhý opúšťa domovský prístav Dano. Renáta začala študovať scenáristiku, Dano si nájde prácu v dennom stacionári v Podunajských Biskupiciach a prenajmú si spoločne byt. V Bratislave na ministerstve zahraničných vecí začne pôsobiť aj Rocker a jeho podivuhodní priatelia sú všade okolo. V noci ma neraz prekvapí. Vylezie po hromozvode, preskočí na terasu a už mi klope na okno. Darmo mu vysvetľujem, že toto teda rozhodne nie je Mejdan Hause. Vtlačí mi do rúk fľašu a zahučí: „Pi, Slovane!“ Braňo Škuta má problémy. Naplno lieta v kokse, a tak manažér, ináč pekný chuj, dal dokopy maličký tím hudobných inštalatérov, aby pripravovali nový album. Keď bude všetko hotové, Škuta ho už len naspieva. Keďže Pekný chuj netuší, ako prebiehala naša spolupráca, ťahá ma do Bratislavy. Sľubuje hory doly. Vraj to nebude dlhšie ako niekoľko týždňov, prenajme mi byt, poriadne zaplatí. Z niekoľkých týždňov bolo nakoniec niečo vyše roka a poriadne zaplatil len za prvé dva texty a mesiac mordovania sa v štúdiu, kde sme sa snažili niečo dať dokopy. Jedinou výhodou bolo, že byt na Medenej ulici, blízko centra, s nádhernou terasou bol zaplatený na dva roky a manažér na mňa akosi pozabudol. Z jeho vrecka to určite nešlo, takže sa stávajú aj takéto veci. Keď ma z bytu vykopol, chcel odo mňa doplatiť zvyšok. Pripomenul som mu jeho sľuby. Začal sa vyhrážať. Zavolal som Škutovi a po skoro desaťročí som ho znovu stretol. Vyzeral zle. S nadváhou, vakmi pod očami, roztrasený, ako keby celý deň vŕtal so zbíjačkou. Smutne sa na mňa usmial. „Neboj sa, toho chuja ešte zvládnem,“ ubezpečil ma. Na druhý deň sa mi chuj ospravedlňuje a oznámi mi, že prenájom bytu sa predlžuje na dobu neurčitú a s platením si nemusím robiť starosti. Mejdan House bol nenávratne preč, a tak som ostal. Ponad veľké preso pozorujem, ako energicky trasie cukrom a pomaly ho sype do kávy. „Nezdá sa mi, že by práve takto uvažovali ženy, či už lesby alebo hetero,“ začnem. „Áno, asi nie. Ja určite tak neuvažujem. Chcela som zrealizovať predstavu mužov. Ako si muži predstavujú, že ženy uvažujú.“ „Možno časť, neviem odhadnúť, aká veľká časť, podľa mňa nie príliš veľká, má podobné predstavy o ženskom uvažovaní.“ „Nuž, a čo by takáto časť očakávala?“ „Myslím, že by očakávali, keby poviedka pokračovala.“ „Kam by mala pokračovať.“ Usmejem sa. „Predsa k detailnému opisu lesbického sexuálneho styku.“ „Aha, ale nemusím to dorábať. Nie, že by mi to robilo problém…“ „Osobné zážitky?!“ Rozosmeje sa a mávne rukou: „A nie je to jedno?“ V tom momente mi to bolo úplne jedno. Zuzana, Nana, jednoducho TÁ žena ma priťahovala. „Ide o projekt, nie o túto konkrétnu poviedku. O rok končím médiá na VŠVU a pracujem na záverečnej práci. Malo by sa to volať „Všetko pre teba, miláčik!“ alebo tak nejako,“ vysvetľuje. „Snažím sa preniknúť do čo možno najviac médií a umiestniť tam podobné manipulatívne texty, obrazy, zvuky, kódy, ktoré v rôznych situáciách vychádzajú v ústrety mužským archetypálnym očakávaniam.“ Spozorniem a Zuzana už vyťahuje objemné portfólio. „Niektoré veci sa už zrealizovali, niektoré sú v rovine nápadov, na niečom som už začala pracovať. Mám dokonca ponuku natočiť pornofil.“ „A?“ „A?“ „A ideš do toho?“ „Je to lákavé, nie? Jednoduchšie je pre tento účel v počítači vymeniť hlavu herečky za moju.“ Slovo „herečka“ zdôrazní. Potom mi ukazuje fotky z bilboardovej kampane. Je na nich Zuzana, hore bez, odetá len v kuchynskej zástere a s varechou v ruke. Slogan hlása: Zuzana varí pre Vás! Detailne mi vysvetlí stratégiu pri rozhlasovom pásme o fiktívnej organizácii poskytujúcej sexuálne služby sociálne a zdravotne postihnutým. Nasleduje fotoreportáž: Ženský výstup na Rysy za všeobecné práva mužov. Pripravovaný reklamný spot, webová stránka a dokumentárny film by mali byť o nejakom úplne uletenom spôsobe recyklovania prezervatívov. Za nosič sa považuje tetovanie, piercing či rôzne prístroje a zariadenia (hasiaci prístroj v tvare ženského tela, z cyklu Všetko pre našich hasičov). Je mi jasné, že som práve stretol radikálnu feministku. „Ale prosím ťa, feminizmus je len nálepka pre lenivých kurátorov,“ odbije ma. Z objemnej tašky vytiahne malú kameru. „Ukážem ti ešte posledný performance.“ Je na ňom nahá Zuzana a niečie ruky maľujú po jej tele. Strih a Zuzana sa premení na matrac. Opäť nahá umelkyňa si ľahne na chrbát. Dvaja muži na jej prikrčené nohy a ruky položia oválnu sklenenú tabuľu. Prisunú si stoličky, na stôl položia popolník, fľašu a dva poháre. Zapália si, nalejú si, uvoľnia sa… Podobný stolík, tentokrát obdĺžnikový vzniká, keď je Zuzana na štyroch. Na krku má však zvonček, a keď sa chlapi uvoľnia, pomaly sa hýbe a bečí ako ovca. Záverečné titulky oznamujú, že išlo o cyklus Nábytok pre teba, miláčik. „Otázka znie, či sa dá výtvarné umenie posudzovať z literárneho hľadiska, respektíve jeho časť,“ poviem jej a prichytím sa pritom, že ku koncu videoprojekcie si všímam viac jej telo ako akciu na obrazovke. Napadne mi, či aj ja nie som súčasťou manipulácie v nejakej ďalšej pripravovanej inštalácii. Vymení disk. „Táák a ešte posledná vec.“ Zuzana si to oblečená, v pózach typických pre heterosexuálny sex, rozdáva s oblečenou kolegyňou. Simulujú pritom orgazmus a fučia, ako keby sa otvárali nebesia. „Zaujímalo ma, čo sa bude diať po prehodení, respektíve modifikovaní mužsko-ženských rolí, pri pohlavnom styku, teda ako vidíš pri jeho simulácii,“ vysvetľuje mi, ale tentokrát sa viac zameriam na jej filmovú partnerku. Niet pochýb, ide o srnku z nášho Mejdan Housu. „Tú ženu poznám. U môjho kamoša vydala básnickú zbierku.“ „Spolužiačka. Tak ty poznáš Mira?“ opýta sa so záujmom. Som trochu sklamaný, ale mohol som si uvedomiť, že sa Miro s Delostrelcom zoznámili, počas svojho tunajšieho krátkeho pôsobenia, s celou Bratislavou. „Vyrastali sme spolu.“ „Ale!“ Zoširoka sa usmeje, keď odhalí dôvod môjho pôsobenia v porote. „A vy sa poznáte dobre?“ vykokcem zo seba, pretože jej „Ale!“ v kombinácii s tým veľavravným úsmevom sa mi vôbec nepozdávajú. „Dobre, poznáme sa veľmi dobre. A ty poznáš Mirku dobre, veľmi dobre?“ Mávnem rukou, vysvetlím jej, že som ani len nevedel, že srnka sa volá Mira a v stručnosti jej porozprávam príhodu s bardom, vynechajúc nechutné detaily. „Aha, no ako vravím, ja sa s Mirkom poznám veľmi dobre,“ zopakuje. Tak a teraz mi to už bolo úplne jedno. Už nie je čo stratiť. Priateľky či manželky priateľov sú tabu. Mal som pocit, že veľmi dobre vie, na čo sa jej chcem spýtať a naschvál ma naťahovala. Rozhodol som sa zúčastniť hry. „Čo znamená veľmi dobre?“ tiež som sa usmial. „Ak otázka znie, či som s ním spala, tak odpoveď znie nie. Myslela som, že keď ste takí dobrí kamaráti, tak vieš, s kým spal, spáva a bude spávať.“ „Aj bude spávať?“ „No, myslím si, že medzi mužom a ženou neexistujú priateľstvá. Sú to len minulé, prítomné a budúce milostné vzťahy.“ Na spojenie „budúce vzťahy“ položila dôraz. Vedel som, že hovorí o nás. Dostanem nápad. Ponúknem jej, aby napísala text pre Braňa Škutu. Chvíľu mlčí, potom vyskočí a nadšená ma objíme. „Super, super, super,“ vtlačí mi bozk na líce. O týždeň sa prvýkrát pomilujeme „u mňa“ na terase a o mesiac sa Nana sťahuje ku mne. Čas sa spomalí na substanciu medu. Bohužiaľ, moji priatelia, konkrétne Dano nemá také šťastie ako ja. Zlá predtucha sa napĺňa, keď sa Renáta rozhodne stráviť leto po prvom ročníku brigádovaním v Taliansku. 5 Prvé kompendium: niekoľko praktických rád pri obchodovaní s platňami. 1. Miesta výskytu 1.1. Výpredaje v transformovaných socialistických obchodoch (platí len do polovice deväťdesiatych rokov, pretože neskôr už nie je čo transformovať), kde sa dal napríklad Dežo Ursíny kúpiť za 1 Kčs. 1.2. Second handy. Vyskytujú sa len vo väčších mestách, v zahraničí aj v tých menších, kde sú ceny oveľa oveľa prijateľnejšie (navštívte napríklad second hand v Kutnej Hore a budete milo prekvapení). 1.3. Priatelia a známi, ktorí sa vybavili digitálnou technikou a zabudli, že boli niekedy mladí. 1.4. Burzy, trhy, tržnice. 1.5. Výpredaje veľkých zahraničných obchodných sietí. 1.6. Rozpredaj majetku skrachovaných podnikov. 1.7. Aktualizácia zbierkových fondov knižníc. 1.8. Ak sa zaujímate aj o šelakové platne, navštívte starých rodičov. 1.9. Albumy Branislava Škutu sú všade! 2. Získavanie platní 2.1. Najlepšie je, samozrejme, získať platne zdarma, ak však máte kupovať, nikdy neplaťte viac ako 5 Euro. 2.2. Sústreďte sa na jeden, maximálne dva žánre. Staňte sa odborníkom. 2.3. Snažte sa kupovať tzv. originálky. Licenčné platne, napr. indické DUM DUM, juhoslovanské RTVL (Radio Televízia Ljubljana), RTVB (Rádio Televízia Belehrad), Jugotónky, bulharské Balkantónky, československé Supraphónky či nebodaj ruské Melodije, môžete mať akurát pre vlastnú potrebu. 2.4. Nikdy nekupujte albumy Branislava Škutu. 3. Predaj platní 3.1. Vyhýbajte sa osobnému kontaktu s odberateľom, používajte dostupné siete. 3.2. Pri predaji vždy zaveste na web popisku aj s ukážkou v primeranom formáte. 3.2.1. Ak nezoženiete digitálnu nahrávku, budete musieť digitalizovať platňu. 3.2.2. Vybavte sa potrebným softfvérom a hardvérom. 3.3. Predávajte tzv. originálky a pokiaľ možno nepoškodené. Licenčné platne, napr. indické DUM DUM, juhoslovanské RTVL, RTVB, Jugotónky, bulharské Balkantónky, československé Supraphónky či nebodaj ruské Melodije, sa predávajú len veľmi ťažko. 3.4. Nikdy sa nesnažte predávať albumy Branislava Škutu. Je to márne! (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)