kVapKa ViTriOlu

Osobne nepoznám veľa Poliakov. Chicago, žijú tam asi dva milióny Poliakov, po Varšave druhé najväčšie poľské mesto. A potom: bol som aj v Krakove, páčilo sa mi tam, v septembri tam bola strašná zima. Do skúmania poľských gastronomických špecialít som sa pre istotu nepúšťal. Tých pár dní som prežil na poľskom pive značky Ziwiec (dúfam, že som to správne napísal) a na všadeprítomných praclíkoch. Jeden poľský Róm – bol aj v koncentráku, ukázal mi legitimáciu bývalého väzňa – mi v jednej krčmičke v malebnej židovskej štvrti poradil, aby som skúsil kombinovať pivo s vaječným likérom. Myslel som si, že to bude nejaká poľská špecialita, a keďže som vaječný likér aj pivo poznal, nemal som strach ju vyskúšať. Zvyšok dňa som prespal v hotelovej izbe. Osobne sa nepoznám s ktoviekoľkými Poliakmi. Pred desiatimi rokmi som sa v USA zoznámil s poetkou Adrianou Szymanskou. Keď sa dozvedela, že sa chystám do San Diega, zavolala svojmu starému známemu, Poliakovi, ktorého meno som si nezapamätal, aby ma na pár dní prichýlil. Pri večeri v jedálni jeho domu mi povedal: „Slováci vzali Poliakom Tatry.“ Nevedel som, čo na to povedať, veď jednak nie som Tatranec, ba ani Slovák bohvieaký, a jednak, neviem, či to tak naozaj nebolo, veď ktožehovie, čo všetko z dejepisu, ktorý nám vtĺkali do hláv, komunistické školstvo pozamlčiavalo. Ja len dúfam, že tým dvom miliónom Poliakov v Chicagu a tisíckam ďalších poľských inštalatérov a sestričiek pracujúcich vo Francúzsku, Británii, Írsku, Holandsku tie Tatry až tak nechýbajú. S pokojným svedomím ich môžu nechať na Slovensku, Slováci sa už o ne (dajako) postarajú. Andrzej Stasiuk (dúfam, že som jeho meno napísal správne), jeho tiež nepoznám osobne, v jednej eseji celý nadšený opísal, s akou radosťou navštevuje Slovensko. Vraj sem chodí oddýchnuť si od svojej poľskosti. Miluje tunajšiu klobásu a vydrží aj pezinské víno. Vyzerá to tak, že Poliaci začínajú na Slovensku objavovať to, čo sa Slovákom ešte nepodarilo: že táto krajina je (turistický) ráj to napohled. Jeden z mála Poliakov, ktorých poznám aj osobne, nebudem ho však menovať, mi prezradil, že na Slovensko síce chodí rád, no keď sa pustí do debaty so slovenskými spisovateľmi, väčšinou má pocit, že prišiel na poľský vidiek: zdá sa totiž, že vzdelanostný rozdiel medzi poľským a slovenským intelektuálom je približne taký, ako medzi kultúrne rozhľadeným Poliakom z Varšavy či Krakova a jednoduchým, pologramotným poľským sedliakom. Väčšinou navštevuje východné Slovensko a nechápe, prečo tamojší záhradníci duchovnej kultúry, profesori, spisovatelia, prekladatelia, literárni kritici, vydavatelia, študenti sú takí nesmierne ťažkopádni, konzervatívni, bigotní, zádumčiví, sentimentálni, patetickí. „Že by to bolo blízkosťou Ukrajiny a Ruska?“ opáčil som. „Nedá sa to vylúčiť,“ povedal a pokračoval: „Keď prídem na Slovensko, stretnem tu milých, pohostinných, štedrých ľudí. Ich vzdelanie je však žalostné. Stretol som napríklad básnika, pre ktorého moderné divadlo je to, keď herci vystupujú bosí. Mám pocit, ako keby niektorí slovenskí spisovatelia uviazli kdesi v šesťdesiatych rokoch, vôbec nič nevedia o súčasnom dianí. Takýchto exotov v poľských literárnych periodikách ani neuverejnia. Skrátka nemám s nimi o čom debatovať. Pri nich si nepripadám ako partner v rozhovore, ako účastník dialógu, ale ako profesor na prednáške. Je mi trápne, že sa tak nechtiac ocitám v úlohe toho, kto poučuje. Zato v Česku je to úplne iné. Tam nie sú takí milí, pohostinní a štedrí. No dá sa s nimi debatovať, nechýba im rozhľadenosť.“ Nečudujem sa rozčarovaniu tohto Poliaka. Slováci si vôbec nevedia uvedomiť, akého šťastia sa im dostalo tým, že patria do „rodiny“ slovanských národov. Veď takto môžu do seba nasávať svetové kultúrne dianie, predžuté už intelektuálmi spríbuzneného slovanského národa, a ani sa nemusia namáhať s angličtinou, nemčinou, francúzštinou, španielčinou. A navyše máme skvelých prekladateľov zo slovanských jazykov. Napríklad: z poľštiny (Karol Chmel), zo slovinčiny (Karol Chmel), zo srbčiny (Karol Chmel), z chorvátčiny (Karol Chmel). Dobre. Zopár Slovákov jazykové, kultúrne, historické príbuznosti určite aj využíva. Veď čo všetko ponúka kultúrne dianie v Česku a Poľsku! Väčšina to však ignoruje. A tá menšina, ktorá z toho vie čerpať, nijako to nevie prejaviť, do svojho myslenia, tvorby pretaviť. A tak všetko zostáva po starom: malý národ, malá literatúra. A európskosť takých spisovateľov ako napríklad Sloboda, Johanides, Vilikovský, Blažková, Balla to nezachráni; Slováci sa ďalej budú utešovať tým, ako ich genialitu svet nie a nie oceniť. V tejto krajine je totiž najdôležitejšie nie reálne niečo urobiť, ale len predvádzať, ako sa niečo robí. A tak Slováci predvádzajú aj vzdelávanie sa a kultúru, v dôsledku čoho tu potom nijaké konkrétne vzdelanie a smelá, nezávislá kultúra nehrozia. Budúci majitelia (slovenského) sveta, vodcovia primitívnych más, môžu stále pokojne spávať.