Práca: hrádza núdzi

Chudoba je jav, ktorý odborníci rôzne definujú a verejnosť rôzne vníma. Má svoje historické príčiny, podoby a dôsledky pre jednotlivca, rodinu, miestne spoločenstvo i celú spoločnosť. Chudoba sa často poníma staticky alebo fatálne – za jej príčinu sa označuje pasivita a nezáujem jednotlivca o „normálny život“. Zástancovia takéhoto chápania príčin chudoby vidia jedinú možnú nápravu v zmene správania jednotlivca, v jeho „aktivácii“, často výrazne podporenej donucovacími opatreniami verejnej politiky. Tí, ktorí nehľadajú primárne príčiny chudoby v pasivite či osobnom zlyhaní jednotlivca, ale za hlavnú príčinu chudoby považujú štrukturálne faktory, najmä pretrvávajú vysokú nezamestnanosť a nedostatok pracovných príležitostí, zastávajú názor, že vymaniť sa z chudoby je oveľa problematickejšie. Nestačí iba snaha a dobrá vôľa jednotlivca aktívne riešiť svoju nepriaznivú situáciu. Títo teoretici a tvorcovia politík síce rovnako ako prvá skupina veria, že platená práca je najlepšou prevenciou vzniku, prehlbovania a reprodukcie chudoby, ale namiesto reštriktívnych a donucovacích opatrení dávajú prednosť pozitívnym opatreniam a cieleným nástrojom na podporu zamestnanosti a tvorby trvalých pracovných príležitostí. Práca nemusí stačiť Platená práca však automaticky negarantuje ochranu pred chudobou alebo sociálnym vylúčením. Ak sa za výlučný mechanizmus prevencie vzniku, pretrvávania a reprodukcie chudoby považuje trh práce, neberie sa do úvahy skutočnosť, že trh práce je segmentovaný a existujú v ňom pracovné miesta s nízkym ohodnotením, slabým pokrytím sociálnou ochranou a nevyhovujúcimi pracovnými podmienkami. Expanzia práce na čiastočný úväzok, neisté pracovné zmluvy spolu s rastom mzdových rozdielov prispievajú k vytváraniu skupiny tzv. pracujúcich chudobných, ktorých príjem nedosahuje ani spoločensky uznanú hranicu chudoby. Tento jav nie je realitou iba v USA, kde termín underclass na označenie pracujúcich chudobných vznikol, ale existuje aj v iných vyspelých krajinách sveta. Podľa údajov Štatistického úradu SR v roku 2004 do tejto skupiny patrilo viac ako 12 % všetkých domácností na Slovensku na čele s pracujúcim živiteľom. Dlhodobo môže život v takýchto nedostačujúcich podmienkach viesť k sociálnemu vylúčeniu rovnako ako nezamestnanosť. Dôvodov, prečo venovať osobitnú pozornosť najmä vzťahu medzi platenou prácou, chudobou a sociálnym vylúčením, je viacero. Po prvé, v európskom kontexte sa považuje platená práca a zamestnanosť za najlepší spôsob zabezpečenia pred sociálnym vylúčením a pod sociálnym začlenením sa najčastejšie rozumie začlenenie jednotlivcov na trh práce. Po druhé, aj na Slovensku sa boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu spájal a spája predovšetkým s podporou zamestnanosti – na jednej strane s podporou zahraničných investícií a očakávaním následnej masívnej tvorby pracovných príležitostí, na druhej strane s radikálnymi reformami politiky trhu práce a systému dávok sociálnej pomoci, ktoré deklaratívne sledujú podporu „aktivácie“ nezamestnaných. I keď sa sústredíme najmä na vzťah platenej práce, chudoby a sociálneho vylúčenia, treba pripomenúť, že existuje rozsiahla oblasť neplatenej práce mužov a žien, ktorá sa realizuje mimo trhu práce. Význam neplatenej práce pri zmiernení či prevencii príjmovej chudoby a reprodukcii sociálneho života a vzťahov medzi ľuďmi stále nie je dostatočne preskúmaný a je podceňovaný. Z diskusií o chudobe a sociálnom vylúčení vyplýva, že podľa niektorých odborníkov možnosť integrácie do spoločnosti cez inú inštitúciu, ako je trh práce, prakticky zmizla. Neplatená práca Do oblasti neplatenej práce patrí práca v rámci rodinného podnikania, vrátane pestovania poľnohospodárskych produktov určených na predaj, práca vynaložená na výrobu produktov na vlastnú spotrebu domácnosti, celá škála tzv. domácich prác, starostlivosť o deti a iných členov rodiny či dobrovoľnícka práca. Neplatená práca môže byť výsledkom konsenzu a rovnomerného, resp. adekvátneho rozdelenia úloh medzi jednotlivých členov domácnosti. Častejšie a vo väčšom rozsahu však neplatenú prácu vykonávajú ženy. Komparatívna štatistika o využívaní času, ktorú publikuje EUROSTAT za krajiny, kde sú tieto údaje dostupné, potvrdzuje, že ženy majú vo všeobecnosti menej voľného času ako muži, menej času venujú štúdiu alebo sebarozvoju, zato výraznejšie viac času ako muži trávia domácimi prácami a starostlivosťou o členov rodiny. Ženy sú tiež menej spokojné s tým, ako je neplatená práca medzi ne a mužov rozdelená, a s tým, koľko času touto prácou strávia. Táto nerovnováha v rozdelení neplatenej práce je sčasti výsledkom prevažujúcich tradícií a rodových stereotypov v spoločnosti, kde sa od muža očakáva, že bude živiteľom rodiny, teda bude zarábať, a úlohou ženy je zabezpečiť chod domácnosti a starať sa o deti a iných zárobkovo nečinných členov domácnosti, resp. rodiny. Niekedy je to skôr výsledok racionálnej voľby založenej na existujúcich rozdieloch v pracovných príjmoch muža a ženy – vo väčšine prípadov muži zarábajú viac ako ženy, preto je pre rodinu ekonomicky výhodnejšie, ak muž pracuje mimo domu a žena zabezpečuje chod domácnosti a starostlivosť o deti. Skutočnosťou však je, že mnoho žien je dnes už zamestnaných rovnako ako muži, avšak pohľad na rozdelenie ich úloh v rodine sa zmenil len veľmi málo. Neplatená práca často prináša odmenu vo forme dobre fungujúcich vzťahov v rodine, vo forme prevencie či zmiernenia príjmovej chudoby, v lepšej starostlivosti o výživu a zdravie členov rodiny a pod. Na druhej strane však aj relatívne znevýhodňuje tých, ktorí ju vykonávajú – hlavne tých, ktorí ju vykonávajú takpovediac na plný úväzok – voči tým, ktorí za prácu dostávajú peniaze. I keby príjem v rámci rodiny, resp. domácnosti bol rozdeľovaný rovnomerne, aj tak sú tí, ktorí dlhodobo vykonávajú neplatenú prácu v domácnosti na tom podstatne horšie vzhľadom na ich perspektívy získať a udržať si platenú prácu a byť ekonomicky nezávislí od živiteľa rodiny alebo od štátu. Ekonomická a sociálna závislosť tohto druhu je jedným z faktorov, ktoré výrazne zvyšujú riziko chudoby, napr. v prípade úmrtia živiteľa rodiny či rozvodu. Ako zdôrazňuje britská feministická teoretička a ekonómka Diane Elson, chudobní ľudia na rozdiel od ľudí s dostatočným príjmom nemajú možnosť vybrať si, ako rozdelia svoje sily medzi platenú a neplatenú prácu. Sú totiž obmedzení inštitucionálne (neexistencia pracovnej zmluvy, resp. jej existencia a charakter), tak ako všetci ostatní podliehajú sociálnym normám a riadia sa nimi (povinnosť postarať sa o rodinu), alebo popri tom musia zabezpečiť svoje základné existenčné potreby prostredníctvom trhových (za peniaze) aj netrhových produktov. ´ Boj s nezamestnanosťou na Slovensku Nezamestnanosť sa stala jednou z najväčších hrozieb pre jednotlivcov, rodiny a celú spoločnosť a permanentnou výzvou pre všetky porevolučné vlády. Prvé roky ekonomickej a sociálnej reformy boli charakteristické budovaním záchrannej sociálnej siete, vrátane legislatívneho a inštitucionálneho rámca pre aktívnu i pasívnu politiku trhu práce a možno ich v istom zmysle definovať ako obdobie experimentovania metódou pokusov a omylov. V druhej polovici 90. rokov sa už postupne vyprofilovali základy súčasnej politiky trhu práce na Slovensku. Rok 2000 je v súvislosti s nezamestnanosťou na Slovensku v istom zmysle historickým medzníkom. V tom roku, po prvýkrát v novodobej histórii Slovenska, prekročil priemerný počet evidovaných uchádzačov o prácu pol milióna osôb, čo predstavovalo viac ako 18-percentnú mieru evidovanej nezamestnanosti. V prvých rokoch 21. storočia pripadalo na Slovensku na jedno voľné pracovné miesto v priemere okolo 30 registrovaných uchádzačov o prácu. Regionálne rozdiely v miere nezamestnanosti boli a zostali obrovské. Dlhodobá nezamestnanosť a nezamestnateľnosť Jedným z negatívnych prvkov vývoja nezamestnanosti na Slovensku je zvyšujúci sa podiel dlhodobo – viac ako 12 mesiacov – nezamestnaných na celkovom počte nezamestnaných. Zatiaľ čo ešte v roku 2001 z celkovej miery nezamestnanosti, ktorá dosahovala 19,2 %, tvoril podiel dlhodobo nezamestnaných 55,6 %, v roku 2006 bol pri celkových 13,3 % nezamestnanosti podiel dlhodobo nezamestnaných 73,1 %. Dlhodobá nezamestnanosť sa v roku 2006 najviac dotýkala ľudí v preddôchodkovom veku, kde podiel dlhodobo nezamestnaných na celkovom počte nezamestnaných dosiahol viac než 80 %. K rizikovým skupinám patrili aj osoby so základným a učňovským vzdelaním, pri ktorých podiel dlhodobej nezamestnanosti tvoril okolo 70 %. Problémy s kategóriou ľudí, ktorí sú dlhodobo mimo trhu práce, potvrdzujú aj údaje o evidovanej nezamestnanosti a jej štruktúre z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. V roku 2006 tvorili evidovaní uchádzači o zamestnanie, ktorí boli nezamestnaní dlhšie ako jeden rok, viac než polovicu (52,3 %) z priemerného počtu všetkých uchádzačov o zamestnanie. Podiel veľmi dlho evidovaných uchádzačov o zamestnanie – s dobou nezamestnanosti viac ako dva roky – predstavoval takmer 38 %. Odborníci aj tvorcovia verejnej politiky začali hovoriť o fenoméne „nezamestnateľnosti“, ktorý sa spája s viacnásobným znevýhodnením uchádzačov o prácu. Tento jav predstavuje kombináciu dlhodobej nezamestnanosti s nízkou alebo žiadnou kvalifikáciu, „nevhodným“ pohlavím, príslušnosťou k rómskemu etniku, zdravotným znevýhodnením, vekom nad 50 rokov alebo naopak vekom do 25 rokov či vzdelaním. Problém znovu sa začleniť na trh práce mali a stále majú aj ženy – matky, ktoré strávili viac rokov mimo neho výchovou detí. Situáciu tejto skupiny komplikuje i chronický nedostatok zariadení dennej starostlivosti o deti do troch rokov a absencia legislatívy upravujúcej existenciu, štandardy a formy týchto služieb rodinám s deťmi. Reštrikcie, škrty, podmienky Od roku 2000 prichádza k novým trendom v opatreniach pasívnej politiky trhu práce, najmä k reštrikciám. Začali sa sprísňovať podmienky nároku na podporu v nezamestnanosti a postupne sa znižovala výška podpory ako aj vymeriavacieho základu, z ktorého sa dávka vypočítava. Definovala sa aj maximálna výška podpory v nezamestnanosti. Oficiálnym „morálnym“ odôvodnením týchto opatrení bola snaha zabrániť zneužívaniu systému podpory v nezamestnanosti a systému sociálnej pomoci tými, ktorí načierno pracovali a zároveň poberali dávky. Skutočnou príčinou zmien v politike trhu práce však boli hrozivo rastúce výdavky štátu na riešenie sociálnych nárokov nezamestnaných a poberateľov dávok sociálnej pomoci a snaha donútiť ľudí prijať akúkoľvek legálnu prácu, ktorá by znamenala koniec ich priamej odkázanosti na sociálnu pomoc. Odhady čiernej práce, teda práce ľudí, ktorí boli poberateľmi podpory v nezamestnanosti alebo dávky sociálnej pomoci a zároveň boli nelegálne zamestnaní, sa v tomto období pohybovali od 70- do 150- tisíc. Spoľahlivé údaje o rozsahu čiernej práce však neexistovali, čo poskytovalo tvorcom politiky trhu práce istú výhodu a priestor na argumentáciu v prospech opatrení namierených proti „zneužívateľom systému“ a získanie podpory verejnosti pre tieto kroky. Pre obdobie rokov 2001 až 2004 je charakteristické hľadanie nových nástrojov aktívnej politiky trhu práce na podporu zamestnávania mladých ľudí, ktorých relatívny počet v evidencii uchádzačov o prácu pomerne dramaticky narastal. Posilňovali sa opatrenia na zamestnávanie dlhodobo nezamestnaných, ktorí boli a sú považovaní za najrizikovejšiu skupinu uchádzačov o prácu. Žiadne z uvedených opatrení však negarantovalo dlhodobejšie zamestnanie a neprinieslo výrazné zníženie podielu mladých ľudí či dlhodobo nezamestnaných v evidencii úradov práce. Investičné stimuly Už od konca 90. rokov sa hlavnou stratégiu boja s nezamestnanosťou stalo hľadanie spôsobov, ako prilákať na Slovensko zahraničných investorov, od ktorých sa očakávala, okrem iného, výrazná tvorba pracovných príležitostí a v jej dôsledku pokles štrukturálnej nezamestnanosti. V roku 2001 bol po prvýkrát prijatý zákon o investičných stimuloch, ktorý umožňoval zamestnávateľovi (keď mu bol takýto investičný stimul poskytnutý) využiť účelovú dotáciu na úhradu príspevkov na rekvalifikáciu alebo vytvorenie nového pracovného miesta. Výška dotácie mala byť závislá od miery nezamestnanosti v príslušnom regióne. Zahraniční investori dávali pri zamestnávaní prednosť najmä mladým a kvalifikovaným pracovníkom, a teda ich podpora nepriniesla dostatočne efektívne riešenia pre najohrozenejšie skupiny na trhu práce. Navyše, investičné stimuly vo všeobecnosti smerovali a smerujú aj v súčasnosti najmä do regiónov s nižšou mierou nezamestnanosti, a tak sa pôvodný zámer podporiť zamestnanosť v problematických regiónoch nenapĺňal a nenapĺňa. Politika pravicovej vlády Nástup novej vlády v roku 2002 predznamenal ďalšie výrazné zmeny v politike trhu práce a systéme sociálnej pomoci. Vláda sa chystala radikálne zakročiť proti zneužívaniu sociálnych dávok a pripravovala opatrenia, ktoré mali sociálny systém „vyčistiť“ a sprehľadniť. Viac ako kedykoľvek predtým z úst predstaviteľov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré je zodpovedné za definovanie smerovania sociálnej politiky a politiky trhu práce, zaznievali výrazy a slogany ako „aktivácia“, „pracovať sa oplatí“, „každá práca je lepšia ako žiadna práca“. Vláda sa nimi pokúšala formálne prihlásiť k boju proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu v rámci Európskej únie, ale najmä získať podporu verejnosti pre radikálne opatrenia, ktoré vstúpili do platnosti v roku 2004. Tie sa týkali viacerých oblastí a možno povedať, že išlo o podstatný zásah do fungovania ekonomiky, trhu práce a sociálneho systému súčasne. Jedným z rámcových dokumentov, ktorý ohlasoval snahu o synergický efekt reforiem v rôznych oblastiach bola Stratégia podpory rastu zamestnanosti prostredníctvom reformy sociálneho systému a trhu práce. Stratégia vychádzala z predpokladu vplyvu hospodárskej politiky a rastu zamestnanosti na znižovanie chudoby. Tento dokument pracoval s dvoma základnými politickými cieľmi – tvorbou pracovných príležitostí a znižovaním chudoby. Dosiahnuť sa mali spružnením trhu práce a vytvorením novej motivačnej štruktúry v systéme garancie minimálneho príjmu. To všetko na pozadí vysokej úrovne udržateľného hospodárskeho rastu. Stratégia vychádzala aj z kritiky predchádzajúcej podoby systému sociálnych dávok, v ktorom identifikovala nedostatok motivácie a absenciu postihov voči jeho zneužívateľom. V tomto prípade však občas skĺzavala do moralizujúceho slovníka – keď „demotivačný účinok dávok sociálnej pomoci nachádza napríklad u osôb, ktoré nemajú pevne vžité pracovné návyky, majú všeobecne nižší životný štandard a u početnejších rodín, ako je v spoločnosti obvyklé“. Významnou zmenou, ktorá mala radikálne zvýšiť prílev zahraničných investorov, naštartovať rast ekonomiky a tvorbu pracovných príležitostí, bolo zavedenie rovnej 19 percentnej dane pre fyzické a právnické osoby. V januári 2004 vstúpil do platnosti aj nový zákon o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý odstránil rozdiel v definícii tzv. subjektívnej a objektívnej sociálnej odkázanosti a radikálne znížil výšku dávky v hmotnej núdzi, ktorá bola stanovená pod hranicou zákonom definovaného životného minima. Zákon zároveň zaviedol viacero príplatkov k základnej dávke v hmotnej núdzi, na ktoré mal oprávnený poberateľ dávky nárok iba pri splnení istých, pomerne prísnych, podmienok. Problémy V mnohých prípadoch však príjem niektorých sociálne odkázaných rodín ani s týmito podmienenými príplatkami nedosiahol výšku sociálnych dávok pred reformou v roku 2004. Bolo to viditeľné najmä mnohopočetných rodinách (vo väčšine prípadov išlo o rómske sociálne odkázané rodiny), pretože výška dávky sa tiež obmedzila počtom odkázaných detí v rodine na štyri. Táto skutočnosť sa konštatuje aj v Správe o sociálnej situácii obyvateľstva za I. polrok 2006, ktorá uvádza, že maximálna úroveň pomoci v hmotnej núdzi (dávka a všetky príspevky) spolu s prídavkami na deti nepresiahla v roku 2004 v rodinách s deťmi 88 % hranice rizika chudoby, pričom s rastom počtu detí tento rozdiel narastal. Napríklad v rodine s tromi deťmi to bolo menej ako 75 % hranice rizika chudoby. Od februára 2004 tiež začal platiť nový zákon o službách zamestnanosti, ktorý nahradil dovtedy platný zákon o zamestnanosti z roku 1996. Plná zamestnanosť už nie je cieľom, ktorý by bol definovaný zákonom a namiesto „práva na zamestnanie“ nový zákon garantuje iba „právo na prístup k zamestnaniu“. Z pôvodných rizikových skupín na trhu práce vypadli tzv. spoločensky neprispôsobiví občania a za znevýhodnených sa prestali považovať tí, ktorí boli v evidencii úradu práce viac ako 6 mesiacov, teda ľudia s najväčším rizikom vylúčenia z trhu práce a sociálneho vylúčenia. Sprísnili sa aj podmienky na registráciu uchádzačov o prácu, vyradenie a znovuzaradenie do evidencie. V aktívnej politike trhu práce sa začal klásť dôraz na poradenskú činnosť a vzdelávanie uchádzačov o prácu. „Aktivácia“ Zákon zaviedol k dávke v hmotnej núdzi tzv. aktivačný príspevok, čím došlo k prepojeniu systému sociálnej pomoci s politikou trhu práce. Aktivačný príspevok sa vypláca za tzv. aktivačné práce, ktoré sú vo svojej najrozšírenejšej podobe akousi modifikáciu verejnoprospešných prác a tiež formou, ako „donútiť“ poberateľov dávok v hmotnej núdzi odpracovať si časť sociálnej dávky. Nemajú charakter riadnej práce, sú časovo ohraničené a len vo veľmi výnimočných prípadoch viedli k tomu, že ich vykonávatelia si našli viac-menej stabilnú prácu. Z hľadiska systematického riešenia nepriaznivej príjmovej situácie a sociálneho vylúčenia majú minimálny dopad na tých, ktorí sa ich zúčastňujú. O to problematickejšia sa javí interpretácia nárastu poberateľov aktivačného príspevku v poslednom období. Zmyslom aktivácie by malo byť znovunaštartovanie schopností ľudí nájsť a dlhodobo si udržať platenú prácu, ktorá im nielenže zabezpečí dostatočný príjem, ale ktorá im pomôže plnohodnotne sa začleniť do širšieho spoločenského života. To by predpokladalo, okrem iného, efektívnejšiu pomoc uchádzačom o prácu pri vzdelávaní a príprave pre trh práce. Zdá sa, že v tejto oblasti dochádza v rámci aktívnej politiky trhu práce k akémusi útlmu, ak nie k negatívnemu trendu. Tak napríklad zatiaľ čo v 1. polroku 2005 bolo zaradených do vzdelávania viac ako 10 tisíc uchádzačov o prácu, o rok neskôr to bolo iba niečo cez 2 700 uchádzačov. Podľa definície, ktorú vypracovala a prijala Európska sieť proti chudobe (EAPN), dobrá aktivácia musí spĺňať, okrem iných, nasledujúce kritériá: zlepšenie osobnostných, sociálnych a pracovných zručností, zvýšenie osobného statusu, zohľadnenie individuálnych predstáv, priorít a prianí, využitie predností a schopností jednotlivca a v neposlednom rade využitie dávok ako pozitívnej pohnútky na pokrytie dodatočných nákladov spojených s prechodom zo stavu nezamestnanosti do platenej práce. Podľa niektorých odborníkov platená práca pomáha sociálnemu začleneniu iba vtedy, ak vykazuje isté črty, medzi ktoré patria kvalita pracovného miesta a komplexnosť pracovných úloh, možnosť pracovníka učiť sa a zúčastňovať sa na rozhodovaní. Aktivačné práce ako najdôležitejšia forma „aktivácie“ na Slovensku ďaleko zaostávajú za uvedenými charakteristikami a vo všeobecnosti možno povedať, že interpretácia „aktivácie“ je na Slovensku značne minimalistická. Nová vláda zatiaľ bez výraznejších zmien Rok 2006 znamenal koniec pravicovej vlády na Slovensku a nástup stredo-ľavej politiky, reprezentovanej najmä politickou stranou SMER-SD, nemal však takmer žiadne výraznejšie dopady na už zavedené reformy. Hoci v predvolebnom období strana SMER-SD sľubovala radikálne zmeny daňového a sociálneho systému, predbežne okrem niektorých kozmetických zásahov k žiadnym významným zmenám v týchto systémoch doposiaľ nedošlo. Pokiaľ ide o problémy chudoby a sociálneho vylúčenia možno konštatovať určitý paradox – zatiaľ čo počas obdobia najtvrdších reforiem otázky chudoby a sociálneho vylúčenia boli výrazne viditeľnejšie a pomerne často diskutované vo verejnosti, médiách i medzi odborníkmi, po nástupe stredo-ľavej vlády, ktorá prakticky nič nezmenila na reformách, ktoré tvrdo dopadli najmä na chudobných, sa tieto diskusie dostali do úzadia. Sčasti sa táto skutočnosť dá vysvetliť priaznivým ekonomickým vývojom, miernym rastom zamestnanosti a poklesom nezamestnanosti spojeným s odlivom pracovnej sily, najmä mladých ľudí a ľudí v istých typoch profesií, do zahraničia. Existuje však aj iné vysvetlenie – totiž, že chudobní ľudia na Slovensku, najmä v dôsledku prehlbujúcich sa sociálnych rozdielov a vylúčenia z hlavného prúdu spoločnosti, stratili svoj hlas alebo rezignovali na akúkoľvek pomoc zo strany štátu a miestnych spoločenstiev. Závery Nezamestnanosť môže viesť nielen k príjmovej chudobe, ale aj k rôznym iným formám deprivácie a k sociálnemu vylúčeniu. Ako dokazujú viaceré štúdie, nezamestnanosť, a to najmä dlhodobá, môže viesť k strate zručností a schopností učiť sa, k strate sebavedomia a motivácie, môže mať neblahé psychologické následky a v krajných prípadoch môže vyvolať k extrémne reakcie, ako sú kriminalita či dokonca samovražda. V časoch vysokej nezamestnanosti a nedostatku pracovných miest sa vyostrujú aj vzťahy medzi etnickými menšinami a nezamestnanosť tak nepriamo prispieva k neznášanlivosti a rasizmu. Tvorba pracovných príležitostí nepopierateľne prispieva k zníženiu nezamestnanosti, ale nie nevyhnutne k odstráneniu peňažnej chudoby alebo dokonca k sociálnemu začleneniu. Ako sme sa snažili ilustrovať, nie každá platená práca poskytuje dôstojný príjem a spĺňa charakteristiky, ktoré sú dôležité na začlenenie sociálne vylúčených jednotlivcov do rôznych oblastí života, vrátane pracovného procesu samotného. Výroky minulej vlády, že „každá práca je lepšia ako žiadna práca“, sú mylné. Nie každá platená práca je garanciou príjmu dostačujúceho na pokrytie potrieb jednotlivcov a rodín na úrovni potrebnej na zabezpečenie dôstojného života. Nie každá práca poskytuje jednotlivcovi priestor na rozvoj a možnosť spolurozhodovať o pracovnom procese. Nie každá práca poskytuje perspektívu a nádej na lepšiu budúcnosť, najmä ak je iba podmienkou na odpracovanie časti sociálnej dávky a nezabezpečí existenciu jednotlivca a rodiny ani na hranici chudoby. Medzinárodná organizácia práce považuje za „dôstojnú prácu“ iba tú, ktorá vyjadruje „ašpirácie ľudí v ich pracovnom živote spojené s príjmom a možnosťami rozvoja, právami, uznaním a možnosťou vyjadriť svoj názor, rodinnou stabilitou a osobným rozvojom, spravodlivosťou a rovnosťou medzi mužmi a a ženami“. Napokon je potrebné zdôrazniť, že i keď sme venovali pozornosť vzťahu platenej práce, chudoby a sociálneho vylúčenia, nie všetci chudobní a sociálne odkázaní sú schopní získať podmienky na dôstojný život prácou, napríklad pre svoj vek, fyzický či mentálny handicap či pre iné závažné okolnosti, ktoré im objektívne bránia v získaní dôstojnej práce na legálnom trhu. Odporúčania Riešenie na národnej úrovni predstavujú najmä prijatie a dôsledná implementáciu legislatívy, ktorá by umožňovala komplexným spôsobom riešiť situáciu ľudí ohrozených chudobou a predchádzať jej. Legislatíva zacielená na podporu rastu zamestnanosti a aktívnu politiku trhu práce je iba jednou z oblastí, ktoré sú pre túto problematiku dôležité. Zásadné zmeny a rozvoj by mali nastať aj v ďalších oblastiach, ktoré sa týkajú sociálnych aspektov a štandardov pomoci ľuďom ohrozeným chudobou (napríklad rozvoj sociálneho bývania), rozšírenia sociálnych služieb (dostupnosť služieb, terénni sociálni pracovníci), zdravotnej pomoci (najmä zdravotná starostlivosť o deti z chudobných a chudobou ohrozených rodín). Vzhľadom na kumuláciu chudoby v niektorých regiónoch Slovenska je tiež dôležité venovať špeciálnu pozornosť formulovaniu cieľov v regionálnej politike, ktorá tento problém, podľa nášho názoru, dostatočne nereflektuje. Súčasťou efektívnej legislatívy je aj zabezpečenie zdrojov (rozdelenia i tvorby) pre jej efektívnu implementáciu a na dosahovanie cieľov definovaných v takých stratégiách, ako sú Národný plán sociálnej inklúzie alebo v stratégiách zamestnanosti. Konkrétne riešenia na lokálnej úrovni však môžu byť, s ohľadom na individuálne osudy chudobných alebo ľudí ohrozených chudobou, azda najefektívnejšie. Spočívajú vo včasnej diagnostike problému (práca sociálnych pracovníkov, ale aj lekárov či pedagógov), v kvalite a komplexnosti dostupných, resp. poskytovaných služieb, ako sú pracovné a sociálne poradenstvo, zdravotná starostlivosť a služby pre deti z chudobných a ohrozených rodín, prístup k sociálnemu bývaniu, a tiež v efektívnej koordinácii a spolupráci rôznorodých aktérov, ktorým by osud ich spoluobčanov nemal byť ľahostajný. Európska únia zaznamenala v posledných rokoch výrazný posun v koordinovanom prístupe k riešeniu chudoby v členských krajinách EÚ. Lisabonská Európska rada urobila v roku 2000 zásadné rozhodnutie, keď vyzvala členské štáty na podstatné zníženie chudoby do roku 2010. I keď sa tieto otázky riešia na národnej úrovni, krajiny si pomocou tzv. metódy otvorenej koordinácie vymieňajú skúsenosti z boja proti chudobe, ktorý sa v súčasnosti odohráva na troch základných frontoch – v oblasti platenej práce, v oblasti sociálneho zabezpečenia nepracujúcich členov spoločnosti, najmä dôchodcov, a v oblasti zdravotnej a dlhodobej starostlivosti. Spoločná správa členských krajín EÚ o sociálnej ochrane a sociálnom začlenení 2007 okrem iného konštatuje, že orientácia na trh práce, ktorá v mnohých krajinách podobne ako na Slovensku kombinuje podmienečné poberanie dávok s prácou (aktivačné práce), do istej miery funguje ako prostriedok sociálnej integrácie pre tých, ktorí sú schopní práce. Ak má však fungovať aj ako prostriedok proti príjmovej chudobe, musí sa kombinovať so zabezpečením adekvátnej úrovne minimálnych zdrojov pre všetkých. Článok je upravenou verziou príspevku, ktorý je súčasťou pripravovanej publikácie o chudobe. Do autorského kolektívu patria Roman Džambazovič, Jarmila Filadelfiová, Richard Filčák, Martin Fotta, Daniel Gerbery, Erika Kvapilová, Ivan Lesay, Katarína Strapcová, Daniel Škobla a Katarína Šoltésová. Publikáciu na jeseň vydajú Priatelia Zeme-CEPA. PZ-CEPA sú členom Slovenskej siete proti chudobe.