Nedeľa pre kino ako stvorená
V nedeľnom júlovom teplom popoludní Bratislavčania olizujú zmrzlinu, na dunajskom nábreží na navozenom fliačiku piesku vystavujú telá pomaly sadajúcemu slnku. V Aukafé pri viedenskej káve odprevádzajú víkend. Aktívnejší sa vybrali do kina. Pred pokladnicami v Palace Cinema je dokonca nával. „Kam to chcete,“ pýta sa biletár, „môže byť v strede?“ Myslím si, že je to úplne jedno, vyberiem si, kam si sadnem, veď v Artkine bývame zvyčajne traja-štyria, ba občas sa stane, že vyhrávajú iba mne. Ale v túto nedeľu som sa poriadne kopla. Kinosála plná takmer do posledného miestečka – a nedávali Harryho Pottera, ani Pirátov z Karibiku. V strede radu, kam sa usádzam, rozváňa pop-corn, pri sedadlách zacvaknuté poháre s kolou a trčiacou slamkou. Od prvých tónov šansónov Edith Piaf začnú návštevníčky konzumovať. Nasávajú, zajedajú, užívajú si nedeľné popoludnie. „Ježiš, tá vyzerá,“ počujem, keď sa na scéne zjaví Marion Cotillard, predstaviteľka filmovej Edith v poslednom štádiu choroby a života. „A tie vlasy, ježiš!“ Zlý zážitok z ich vkus urážajúcej speváčky zajedia dámy hrsťou pukanej kukurice, melú ju v ústach, zapíjajú výdatnými ťahmi zo slamky, strčenej v pohári s kolou. Malá usoplená oslepnutá Edith sa modlí k svätej Terezke, spieva Marseillaisu na ulici, padne do oka Luisovi Leplée, rozbieha sa jej kariéra. „Poznáš? Depardieu,“ poučene poznamená pojedačka kukurice. Vyzná sa, slávneho herca hneď identifikuje. A šupne do úst ďalšie sústo. Keď Raymond Asso učí Edith artikulovať, čuduje sa: „To čo od nej chce?“ A keď sa na scéne zjaví slávna Marlene Dietrich, aby pozdravila parížske vrabča, ešte viac začudovane: „Kto to bol?“ Druhá odpovie: „Že Marlen.“ „Jaká Marlen?“ Zacvaknutá medzi milovníčky umenia, kukurice a koly sledujem životný príbeh dieťaťa ulice, plačem a smejem sa, unesená vynikajúcim podaním Marion Cotillard. Po posledných tónoch šansónu „Non, rien de rien, non, je ne regrette rien...“ kino zmĺkne. Do okamihov naplneného ticha buchnú sedadlá. „Že hity!“ Ale film Edith (La mome) režiséra Oliviera Dahana a herečky Marion Cotillard je krásny, odporúčam. Aj keď tá Edith (Marion) iste nesleduje Zmenáreň – inak by vyzerala...
