Viva la musica!
Každá európska metropola, ba aj každé väčšie mesto starého kontinentu považuje za úplnú samozrejmosť počas dvoch letných prázdninových mesiacov ponúknuť svojim obyvateľom a turistom popri podujatiach výlučne zábavného charakteru aj koncerty klasickej hudby. V Bratislave to donedávna neplatilo. Našťastie v dňoch 26. 7. až 3. 8. sa uskutočnil tretí ročník festivalu Viva musica ponúkajúci pod otvoreným nebom Hlavného námestia a nádvoria Starej radnice koncerty vážnej, jazzovej a world music. Pravda, organizátori obávajúc sa rizika (alebo podceňujúc či poznajúc? vkusovú orientáciu Bratislavčanov) zostali len kdesi na pol cesty a z deviatich večerov ponúkli ozaj vážnu hudbu v striktnom slova zmysle len v polovici prípadov. Išlo o klavírny lisztovský recitál Ladislava Fanzovitza, husľový recitál mladej Francúzsky Mariny Chiche, operný recitál Adriany Kučerovej a koncert kvarteta Razumovsky z Viedne, v programe ktorého náročnejšieho Šostakoviča a Mozarta vyvažovali Piazzolove argentínske tangá. Rozumným krokom smerom k nie celkom identifikovanému poslucháčovi bol aj otvárací koncert venovaný dielam Gershwina a Bernsteina. Zo štyroch predvedených skladieb najviac zaujala známa symfonická báseň Američan v Paríži od prvého a u nás neznáma overtúra k muzikálu Candide od druhého autora v podaní festivalového orchestra Orfeo. Ostatné štyri koncerty prezentovali hudbu jazzovú (Kyle Eastwood band), popovú (vokálne septeto Braňa Kostku Fragile), world music (izraelský Quintet Kolsimcha) a žánrovo veľmi rôznorodú a s príslovečným elánom zahranú hudbu v podaní Diabolských huslí Berkyho-Mrenicu. Tieto „menej vážne“ večery si zaiste našli tiež svojich vďačných (hoci vkusovo trocha iných) návštevníkov. Zostáva otázkou do diskusie, či dramaturgia podujatia predsa len nemohla byť o kúsok náročnejšia, či by napríklad nestálo za to ponúknuť publiku vokálnu skupinu, ktorá popri spievaní úprav šlágrov pop music dokáže prepašovať do svojho programu aj renesančnú polyfóniu a podobne. To Adriana Kučerová, speváčka s nie príliš pôsobivým hlasom, no spievajúca virtuózne a štýlovo, sa nedala dotlačiť k nejakému „populistickému“ repertoáru. Najmä v prvej polovici svojho recitálu spievala to, čo jej najlepšie sedí (Händel, Mozart), umne to vyvážila populárnym prídavkom árie Pucciniho Lauretty, a tak si získala spočiatku trocha chladnejšie publikum. Menej sympatickou črtou prepotrebného a úspešného podujatia bola bombastická reklama v bulletine a v uvádzacích sprievodných textoch. Dirigenta posledného koncertu. Ariela Zuckermanna, ktorý sa venuje dirigovaniu 6 rokov, sotva možno označiť za „slávneho“ a naša nádejná sopranistka Kučerová na-priek trom či štyrom medzinárodným úspechom takisto ešte nie je divou svetového operného spevu. Ozajstné umenie by sa malo presadiť svojou kvalitou a nepotrebuje byť vopred označované za fascinujúce či strhujúce. A svetovosti nedodá podujatiu ani porušovanie jazykového zákona, keď koncerty pod holým nebom nazveme open-air a vystúpenie dvoch mladých umelkýň označíme ako Ladies´ Night. Drobnou chybičkou krásy bol aj samotný názov festivalu, ktorému k lesku mala prispieť jeho talianska jazyková podoba, bohužiaľ, nerešpektujúca pravidlá talianskej gramatiky, ale aj prihorlivé častovanie v prvých radoch sediacich sponzorov a oficiálnych hostí nápojmi v priebehu koncertov, pasujúc ich tým na úroveň feudálnych mecénov. Zato najpotešiteľnejším javom bol záujem bratislavskej verejnosti, vyjadrený ako počtom tak i nadšenými reakciami návštevníkov jednotlivých koncertov, ktoré spoluvytvárali pôsobivú atmosféru, pričom časť z nich možno označiť za „prvodivákov“ vážnej hudby. Hoci pre pravidelných návštevníkov koncertov Slovenskej filharmónie sa takýto model propagovania hudobnej klasiky môže zdať minimalistický, mohol by byť aspoň inšpiráciou pre pracovníkov Slovenského rozhlasu, aby občasným uvádzaním skladieb vážnej hudby na hranici populáru vrátili takúto hudbu aj do najpočúvanejšieho rozhlasového okruhu (Slovensko 1), a to aj za cenu toho, že im o nejaké to percento dočasne klesne počúvanosť. Nejde tu o nejaké ťaženie proti populárnej hudbe, ale o obhájenie práva na existenciu hudobných žánrov, ktorých diela patria do studnice pokladov svetovej kultúry a ktorých (aspoň občasné) počúvanie patrí k základných znakom kultúrnosti človeka aj tohoto šialeného dvadsiateho prvého storočia. Festival Viva musica (správne Viva la musica) je krok správnym smerom, nemal by však zostať v programe letných mesiacov jedinou lastovičkou aj trocha náročnejšieho hudobného umenia. Len kultúrnosť populácie (a vzťah ku klasickej hudbe je jedným z jej ukazovateľov) vyvráti predsudky, ktoré ešte zavše vládnu v názoroch na Slovákov (ako to svojho času prezentoval taliansky politik Spadolini) ako o národe pastierov nedotknutých vyššou kultúrou a neznalých veľkých osobností svetovej kultúry – Danteho či Mozarta.
