Európu obchádza strašidlo nenávistnej pravice
Európska pravica prináša významný posun v oblasti, ktorá kľúčovo ovplyvnila slovenskú domácu politiku v posledných pätnástich rokoch. Ide problematiku národnostných a etnických menšín. Za „Mečiarových čias“ sa stala nielen jednou zo zásadných trecích plôch medzi vládou a opozíciou, ale i vplyvným nástrojom na diskreditáciu premiéra v zahraničí. Bez zmien u nás sa však zdá, že Slovensko bude onedlho predstavovať v tejto oblasti vysoký nadštandard. Pripomínať nedávnu minulosť nemá zmysel, keďže si na ňu stále pamätáme. Za posledných takmer desať rokov však môžeme konšta-tovať, že Slovensko prijalo vo veľkorysom rozsahu takmer všetky medzinárodné normy zaručujúce kolektívne práva národnostných a etnických menšín. Mnohé z nich nezabezpečuje vnútroštátna legislatíva vo väčšine európskych krajín. Alebo sú garantované len formálne. Eštébak múti vodu Závažnosť tejto problematiky pre Slovensko vyplýva nielen z faktu, že sme mnohonárodnostná spoločnosť, ale najmä zo skutočnosti, že naše národnostné menšiny tu majú historický domov. Nejde o potomkov migrantov, utečencov či prisťahovalcov z posledných desaťročí, títo ľudia sú neoddeliteľnou súčasťou pestrého koloritu Slovenska a bez nich by bol náš kultúrny rozmer chudobnejší. Terajší právny stav z európskeho hľadiska nadštandardne umožňuje prirodzenú integráciu národnostných menšín do spoločnosti tak, aby si zároveň mohli zachovať všetky atribúty svojej národnostnej či etnickej výlučnosti. Môžu nielen rozvíjať svoju históriu, jazyk (vydávať v ňom tlač a knihy), školstvo (až po vysoké), kultúru v najrôznejších podobách, ale na území, kde historicky žijú, komunikovať v materčine aj s verejnou správou a sledovať v materčine vysielanie verejnoprávnych médií. A na to všetko prispieva štát vo väčšom rozsahu, než by povedzme predstavovali dane vybrané od príslušníkov národnostných menšín. Tento moment je dôležitý preto, lebo zdôrazňuje fakt, že zachovanie a posilňovanie národnostnej a etnickej identity menšín je (nielen formálnym) záujmom celej spoločnosti, teda aj ľudí, ktorí k menšinám nepatria. Z tohto pohľadu vyznieva paradoxne a málo dôveryhodne úsilie niektorých politikov Strany maďarskej koalície (SMK) o medzinárodnú kritiku postavenia národnostných a etnických menšín u nás. Naposledy sa takto prezentoval poslanec Európskeho parlamentu (EP) a bývalý spolupracovník totalitnej ŠtB Árpád Duka-Zólyomi. Na pôde EP vyhlásil, že „Smer síce pred voľbami hovoril, že v tejto otázke ostane po voľbách status quo, no pozorujeme nenápadné zmeny.“ Duka-Zólyomi kritizoval platné slovenské zákony o menšinách a ich jazykoch: „Treba vymeniť osem zákonov tak, aby vyhovovali európskym normám.“ Dokonca podľa neho dochádza na Slovensku k postupnému zmenšovaniu priestoru na práva národnostných menších.. Ultrapravicový nástup Takéto reči potvrdzujú tvrdenia, že SMK takmer nemá inú ako národnú agendu, a keď nebude v Maďaroch na Slovensku vyvolávať strach z ohrozenia ich národnostnej identity, stratí väčšinu tradičných voličských hlasov. Porovnanie počtu získaných hlasov v posledných troch voľbách to potvrdzuje tiež. Okrem paradoxu vo vzťahu k slovenskej „menšinovej realite“ takáto rétorika v sebe skrýva ešte jeden paradox: SMK sa programovo vyprofilovala ako pravicová strana, ale ochrana (v podstate akýchkoľvek) menšín (s výnimkou majetkových a príjmových) nepatrí medzi politické priority pravice. Navyše sú to práve európske pravicové strany, ktoré v poslednom čase prichádzajú s návrhmi otvorene namierenými proti kolektívnym právam národnostných a etnických menšín. Strany, s ktorými je SMK v spoločnej politickej skupine aj v EP. Protimenšinová politika (alebo aspoň rétorika) patrila vždy k výbave pravicových strán – čím viac pravicové, tým viac protimenšinové. Pokiaľ však išlo len o extrémistov, ktorí nemali šancu reálne ovplyvňovať vážnejšie politické rozhodnutia, stačilo odbiť ich prejavy slovným odsúdením. V súčasnosti to však začína byť vážne, lebo takéto postoje prezentujú predstavitelia tzv. demokratickej pravice. A tí z nich, ktorí sa dostali k vládnej moci, ich aj začínajú realizovať. „Najjagavejším“ príkladom je francúzsky prezident Nicolas Sarkozy. Útoky na prisťahovalcov, protimoslimské vyhlásenia a vyhrážky o tvrdých opatreniach boli už súčasťou jeho predvolebnej kampane. Niektorí pozorovatelia tvrdili, že je to nástroj, ako odlákať časť voličov ultrapravicovému Národnému frontu, lenže teraz to skôr vyzerá tak, že nešlo o volebný trik. Sarkozy to myslel vážne a na jednej strane síce zmenšil silu Le Penovcov, avšak fakticky to dosiahol tým, že reálne prebral časť ich programu, čím vlastnú stranu posunul bližšie k pravicovému extrémizmu. N. Sarkozy akoby Le Pena nevytlačil, ale vlastne ho nahradil, čo je v podstate ešte horšie. Jeho strana je totiž považovaná za pravicový štandard. A tak sledujeme nebezpečný posun: protimenšinový program sa stáva akceptovanou súčasťou pravicového štandardu. Kresťanský demokrat á la Slota Z hľadiska slovenskej politiky nemá význam podrobnejšie opisovať Sarkozyho protimenšinové opatrenia, ktoré už stihol urobiť, alebo aspoň navrhnúť. Pripomeňme len, že medzi ne patrí povinnosť ovládať francúzštinu, inak človek nemôže snívať ani len o dlhodobom pobyte vo Francúzsku, nieto ešte o občianstve. Kolektívne práva sa budú vzťahovať len na príslušnosť k náboženstvu, nie národnostnej či etnickej menšine a Francúzsko bude systematicky obmedzovať slobodný príchod (a pobyt) príslušníkov týchto menšín na svojom území. O tom, že by v miestach vyššej koncentrácie príslušníkov národnostnej alebo etnickej menšiny mohli títo ľudia získavať štátom platené vzdelanie vo svojom jazyku, alebo by ho mohli používať pri úradnej komunikácii, nemôžu ani len snívať. Francúzski vládni pravičiari však v tomto úsilí neostávajú osamotení. S podobným návrhom (týkajúcim sa väčšinového jazyka) prichádzajú aj ich nemeckí kolegovia. Napokon, Nemecko už má na konte priamu likvidáciu minimálne jednej veľkej národnostnej menšiny – Lužických Srbov. Na čele flámskych kresťanských demokratov, ktorí nedávno vyhrali parlamentné voľby v Belgicku, je Yves Leterme, človek, ktorého vyjadrenia sú úplne na rovnakej úrovni, ako vyjadrenia Jána Slotu. Leterme sa hanlivo a urážlivo vyjadruje o druhom štátotvornom národe a Valóni sa len zhrozene prizerajú, ako budúci belgický premiér a neskrývaný flámsky nacionalista podkopáva (hoci zatiaľ „len“ deklaratívne) federálne piliere kedysi národnostne príkladného Belgicka. Nebezpečný posun európskej pravice Na pozadí týchto faktov sa nám vytvára obraz hrozivého posunu vládnej politiky voči národnostným a etnickým menšinám v Európe. Je to posun k obmedzovaniu či úplnému odbúraniu kolektívnych práv, od programovej (štátnej) podpory (prinajlepšom) k tolerancii rozvoja národnej a etnickej výlučnosti (jazyk, história, kultúra, školstvo) výhradne vlastnými silami a z vlastných zdrojov. K nepriamej asimilácii a v konečnom dôsledku k jednonárodným nielen štátom, ale aj spoločnostiam na ich území. Navyše sa nemožno tváriť, že ide o momentálnu krátkodobú reakciu na niečie vnútorné problémy, pretože na čele tohto procesu stoja najvýznamnejšie európske politické strany a najvýznamnejší európski politici, ktorí vo všetkom udávajú tón zvyšku kontinentu, či si to práve želajú, alebo nie. Výsledkom takéhoto prístupu je doteraz najvážnejšie ohrozenie európskeho štandardu národnostnej a etnickej menšinovej politiky. Formálne sa síce nič nezmení, medzinárodné dokumenty zostanú nedotknuté, ale reálne z nich bude platiť čoraz menej a všetci to budú potichu akceptovať. Slovenská menšinová legislatíva a ochrana kolektívnych práv sa tak, bez toho, aby sme na nej niečo zmenili, stáva nadštandardnou. Nehovoriac o tom, že po akceptovaní štátnej nezávislosti Kosova sa Slovenská republika stane nadštandardnou aj z hľadiska pokojného spolunažívania príslušníkov štátotvorného národa s viacerými menšinami – pričom jedna z nich predstavuje 10 % obyvateľov krajiny. Taký príklad mnohonárodného štátu už budeme v Európe hľadať len veľmi ťažko. Okrem toho je príznačné, že sa takto správajú pravicové strany. Nie jedna, nie v jednom prípade, nie bezvýznamné. To už nemožno označiť za náhodu či nechcený omyl. Ak sa pred časom Ivan Mikloš pochvalne vyjadril, že vo Francúzsku nastúpil prezident, ktorý dokazuje nevyhnutnosť likvidácie doterajšieho štátneho protekcionizmu v ekonomike a sociálnej oblasti, tak treba dodať, že je to zároveň prezident namierený proti národnostným a etnickým menšinám. Európa i celý svet – a teda aj Slovensko – si jednoducho musí zvyknúť, že hlasovať za pravicové „reformy“, „oživenie ekonomiky“ a „hospodársky rast“ bude zároveň znamenať hlasovať za potláčanie kolektívnych práv národnostných a etnických menšín.
