Gül alebo nič
Základné pravidlo pre analýzy tureckej politiky: len málokedy ide v skutočnosti o to, o čom sa nahlas a vášnivo diskutuje. Ani teraz teda nejde o to, či by bol minister zahraničných vecí Abdullah Gül, ktorého premiér Erdogan predminulú sobotu opäť vyhlásil za oficiálneho kandidáta vládnucej AKP, dobrým prezidentom. Nejde ani o to, či by chcel po zvolení v tichosti budovať islamský štát – v to neverí dokonca ani líder opozície Deniz Baykal. Irelevantné je v tejto otázke aj to, či by bol Abdullah Gül pre svoji krajinu užitočnejší ako minister zahraničných vecí, alebo prezident. Güla bude voliť parlament. Jeho strana. AKP, má 341 z 550 hlasov, a ďalších 90 poslancov je ochotných vystúpiť proti tomu, aby sily mimo parlamentu opäť obnovili svoj tlak na zákonodarný orgán. To sa totiž stalo v apríli, keď sociálnonacionalistická opozícia, v ideologickom spojenectve s armádou, voľby zablokovala, vyvolala rozpustenie zákonodarného zboru bez toho, aby bol nový prezident zvolený. Tento krát však bude 70 poslancov pravicovej Strany národného hnutia hlasovať za kandidáta, rovnako tak 20 prokurdských poslancov z DTP. Hoci sa ciele oboch strán zásadne líšia od politiky Abdullaha Güla, a obe ho osobne ostro kritizovali, funkcie a práva parlamentu sú však pre ne dôležitejšie. Parlamentný proces chce už teda blokovať iba líder opozície Deniz Baykal a jeho CHP (Ľudová republikánska strana). V apríli pohrozila armáda v memorande uverejnenom na internete, že v prípade zvolenia člena moslimskej strany za prezidenta môže prebrať moc. Trvanie na rovnakých pozíciách po tom, ako AKP v predčasných voľbách získala 47 % hlasov, považujú liberáli za otvorené zneváženie vôle ľudu: „Rozhodnutie podporiť kandidatúru Güla už dnes nie je otázkou politických preferencií, ale rozhodnutím pre, alebo proti fungujúcemu demokratickému systému“, píše Herkül Millas, istanbulský Grék, ktorý má s Gülom a jeho moslimsko-konzervatívnou AKP názorovo naozaj málo spoločného. Rovnako hovorí Ismet Berkan, šéfredaktor liberálnych novín Radikal: „S vojakmi nemožno vyjednávať. Ak pri nich človek o jeden krok ustúpi, urobia krok vpred.“ Generáli sa zatiaľ k obnovenej Gülovej kandidatúre nevyjadrili. Neobjavilo sa ani žiadne ďalšie memorandum – politická intervencia tak krátko po volebnom úspechu AKP by nebola úplne v zhode s imidžom „strážcu demokracie“, ktorý chce armáda mať. Okrem toho, teraz už nie je Erdoganovo rozhodnutie kandidovať Güla žiadnou provokáciou, ale podriadením sa vôli voličov. Generáli tak možno napokon prehltnú trpké sústo a minimálne formálne uznajú ministra za kandidáta. Alternatívy nie sú pre nich o nič menej riskantné. Ak by sa voľby kvôli tlaku armády opäť naťahovali, 21. októbra hrozí referendum o priamej voľbe prezidenta, ktoré sa generálom hodí ešte menej. V prípade úspechu referenda by prehrali ešte viac. Istejšie je pre nich dúfať, že sa s nimi prezident Gül bude snažiť uzmieriť. Nakoniec, história ponúka viacero príkladov. Süleyman Demirel, ktorý sa stal prezidentom v roku 1993, patril predtým medzi kritikov generálov. Aj súčasná hlava štátu Necdet Sezer bol pred svojim zvolením voči systému omnoho kritickejší, než dnes. V Turecku sa zmeny dejú pomaly, aj keď je debata horúca. A to je ďalšie pravidlo tureckej politiky. Článok bol uverejnený v týždenníku Die Zeit, www.diezeit.de Redakčne upravené
