Šanghaj proti Washingtonu

Šanghajská organizácia spolupráce (SCO) môže byť pokojne ďalšou z radu medzinárodných organizácií, ktorých jediným „produktom“ sú vyhlásenia a oficiálne fotografie so summitov.
Počet zobrazení: 1126
17_34-3507_var_2_Vyacheslav StepanyuchenkoCB-m.jpg

Šanghajská organizácia spolupráce (SCO) môže byť pokojne ďalšou z radu medzinárodných organizácií, ktorých jediným „produktom“ sú vyhlásenia a oficiálne fotografie so summitov. No už fakt, že je platformou politického dialógu dvoch mocností – Ruska a Číny – z nej robí dôležitý barometer svetovej mienky. Minulý týždeň sa neďaleko kirgizskej metropoly Biškek stretli prezidenti členských krajín SCO – Ruska, Číny, Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu. Zúčastnil sa aj iránsky prezident Ahmadinedžád, ktorého krajina má pri organizácii pozorovateľský status. Diskusia mala podľa viacerých zahraničných médií „protiamerický tón“. „Sme presvedčení, že všetky pokusy riešiť svetové problémy unilaterálne, sú zbytočné,“ vyhlásil prezident Putin. Podľa iránskeho prezidenta zasa americké plány na stavbu protiraketového štítu ohrozujú nie len jeho krajinu, ale celú Áziu. Aj závery schôdzky sa vyslovujú proti „unilaterálnemu prístupu“ v medzinárodnej politike. Osamelý a nekompetentný Členovia Šanghajskej skupiny teda otvorene spochybňujú oficiálnu washingtonskú interpretáciu politiky USA. O takomto dvojitom vnímaní písal ešte na jar 1999 v časopise Foreign Affairs vplyvný americký politológ Samuel Huntingtona v článku The Lonely Superpower (Osamelá superveľmoc). Americkí predstavitelia na konci 90. rokov otvorene charakterizovali Spojené štáty ako hegemóna, pripisovali im však „vyššie záujmy“. Strobe Talbot, zástupca štátneho tajomníka, to opísal slovami: „V rozsahu a spôsobom, ktorý je v histórii mocností unikátny, definujú Spojené štáty svoju silu – dokonca svoju veľkosť – nie v termínoch schopnosti dosiahnuť či udržiavať dominanciu nad ostatnými, ale v termínoch schopnosti pracovať s ostatnými v záujme celého medzinárodného spoločenstva. ...Americká zahraničná politika je vedome mierená na presadzovanie univerzálnych hodnôt.“ Podobne, len omnoho jednoduchšie, sa vyjadril vtedajší zástupca ministra financií Lawrence H. Summers, keď USA nazval „prvou neimperialistickou superveľmocou“ – Huntington to charakterizuje ako „tvrdenie, ktoré je schopné v troch slovách vystaviť na obdiv americkú jedinečnosť, americkú cnosť a americkú silu.“ Ostatní aktéri USA vnímali inak. Huntington cituje, okrem iného, aj vyhlásenie jedného britského diplomata: „O túžbe sveta po americkom líderstve sa môžete dočítať len v Spojených štátoch. Všade inde sa dočítate o americkej arogancii a unilateralizme.“ O osem rokov neskôr je pozícia Washingtonu o to horšia, že sa ukázali negatívne dopady jeho politiky – v skratke povedané, svet sa pod „policajným dohľadom“ USA stáva menej bezpečným miestom. USA nie sú videné len ako obávaný a osamelý, ale aj ako nekompetentný policajt. Obavy vedú jedným smerom Každý z členov SCO má vlastný dôvod na výhrady voči politike Washingtonu. Stredoázijské republiky pred rokmi využili americký záujem o ropu, zemný plyn, ale predovšetkým strategickú polohu v kontexte takzvaného „boja proti terorizmu“ na vyváženie dominantného vplyvu Ruska. V oblasti sa objavili americké základne, vzťahy s USA sa posilnili dovtedy bezprecedentným spôsobom. Moskva si mohla na mape zakresliť ďalšie strácané zóny vplyvu. Lenže situácia sa zmenila. Americká zahraničná politika sa ukázala ako neúspešná a nepopulárna a lídri v krajinách, kde má veľký podiel moslimské obyvateľstvo, cítia potrebu stále viac sa od nej dištancovať. Okrem toho, vlna „farebných“ a „kvetinových“ revolúcií v postsovietskom priestore (ktorá bola bezpochyby sčasti aj reakciou ľudí na nedostatok demokracie a mizerné sociálne a ekonomické výsledky režimov) miestnym politickým elitám ukázala, že Washington nie je takým bezvýhradne dobrým strýkom, ako sa zdalo. Počet amerických základní začína pre zmenu ubúdať, zvyšuje sa frekvencia návštev z a do Moskvy. Príčiny kritiky americkej politiky zo strany Ruska, Číny a Iránu sú zrejmé. V ruskej politickej elite i obyvateľstve rastie v zahraničnej politike sebadôvera a americké plány, ako je stavba protiraketového štítu, považuje za priamu výzvu svojim mocenským ambíciám. Pokiaľ ide o Čínu, vzťahy s USA síce udržiava vo formálnej rovine „dobrej spolupráce“, no aj ona má dôvody na znepokojenie. A nejde o sporadické vyhlásenia niektorých amerických politikov o potrebe väčšej „demokratizácie“ krajiny, ktoré sú skôr povinným folklórom vzťahov, než reálnymi požiadavkami. Z jej pohľadu je vážnejšia napríklad rozvíjajúca sa spolupráca medzi USA a Indiou v jadrovej oblasti, v ktorej Peking môže vidieť snahu o zabrzdenie svojho vlastného mocenského rastu. A opäť dve interpretácie Najostrejšia kritika zaznela, prirodzene, zo strany Iránu. Podľa Ahmadinedžáda je plánovaný protiraketový štít USA „viac ako len hrozbou pre jednu krajinu. Týka sa veľkej časti kontinentu, celej Ázie.“ Podporu našiel u ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, ktorý otvorene spochybnil oficiálne americké dôvody na stavbu štítu. USA podľa neho využívajú len „vymyslené, predpokladané ohrozenie“ zo strany Iránu. Logika takýchto postojov je jednoduchá – Spojené štáty získajú pod ochranou raketového dáždnika väčší priestor na agresívnu unilaterálnu politiku. Trochu pozmeníme vyššie citované slová nemenovaného diplomata: Tam kde Amerika vidí národnú obranu, iní vidia hrozbu amerického útoku. Kluby diktátorov Putin označil SCO za rastúcu moc v medzinárodnej politike: „Každým rokom sa stáva SCO dôležitejším faktorom posilňujúcim stabilitu a bezpečnosť v strednej Ázii.“ Pokojne to môže byť len povinná rétorika, organizácia je ešte stále minimálne barometrom mienky jej členov. Tých nespájajú len niektoré podobné regionálne a vnútroštátne záujmy – napríklad obava zo separatizmu – ale aj podobné nazeranie na americkú zahraničnú politiku a charakter medzinárodného systému, ktorý vytvára. Podľa kritikov je SCO iba „klubom diktátorov“, ktorí na americkú politiku útočia len preto, že „šírenie demokracie“ ohrozuje ich vlastné politické prežitie. Bezpochyby, demokratický deficit je viac ako zrejmý v každej z členských krajín, problematická je však druhá časť takejto „teórie“. Po prvé, tie aspekty americkej zahraničnej politiky, ktoré kritizujú – unilateralizmus a spoliehanie sa na vojenskú moc – zatiaľ nijako neprispeli k takzvanému šíreniu demokracie. Skôr naopak. A tak jediným dôvodom ich používania ostáva americký záujem. Po druhé, hoci každému z členov „klubu“ ide, bezpochyby, najmä o prežitie vlastného režimu, to neznamená, že by sme sa nemali znepokojovať. Posledné roky ukázali, že vo svete stvorenom podľa neokonzervatívnych amerických „plánovačov“ by boli „kluby diktátorov“ nahradené „klubmi priateľských diktátorov“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984