Kríza MMF

Jednou z obetí ázijskej finančnej krízy z roku 1997 je aj Medzinárodný menový fond – tradiční veľkí veritelia bojkotujú jeho „služby“.
Počet zobrazení: 1014

Jednou z obetí ázijskej finančnej krízy z roku 1997 je aj Medzinárodný menový fond – tradiční veľkí veritelia bojkotujú jeho „služby“. Desať rokov po ázijskej finančnej kataklizme v roku 1997 ekonomiky východnej a juhovýchodnej Ázie opäť rastú, hoci nie takým tempom ako pred krízou. Niet pochýb, že finančná kríza región vážne poznamenala. Jej hlavnými dôsledkami sú chudoba, nerovnosť a sociálna destabilizácia, ktoré sú vyššie než pred ňou. Viaceré krajiny sa odvrátili od ekonomického liberalizmu diktovaného Medzinárodným menovým fondom (MMF), a v tých, ktoré pri ňom zotrvali, rastie verejný odpor. Globálne finančné toky Napriek všetkým rečiam o „novej globálnej finančnej architektúre“ existuje len málo nástrojov regulácie masívnych cezhraničných pohybov kapitálu. Trhoví entuziasti nám tvrdia, že sa niet čoho obávať a argumentujú, že od argentínskeho bankrotu v roku 2002 nezasiahla svetový systém žiadna väčšia kríza. No sú aj hlasy, v ktorých zaznievajú obavy. Dôvody ukazuje napríklad nedávna štúdia Brookings Institution: za posledných 30 rokov prebehlo viac ako sto finančných kríz. Množstvo špekulatívneho kapitálu prelievajúceho sa v globálnych finančných trhoch je doslova závratné. Podľa McKinsey Global Institute mali v roku 2005 „kľúčové finančné aktíva“ globálnu hodnotu 140 biliónov dolárov. Značnú časť z nich držia tradičné komerčné banky, no nebankoví operátori, fungujúci ako dôležití prostredníci medzi majiteľmi kapitálu a investormi, operovali v tom istom roku s približne 48 biliónmi dolárov. Sebaobrana Pri absencii globálnej finančnej regulácie vytvorili si ázijské krajiny vlastné nástroje ochrany pred nepredvídateľnými pohybmi, ktoré zruinovali ich ekonomiky tým, že z regiónu v panike vysali za niekoľko týždňov v júli a auguste 1997 asi 100 miliárd dolárov. Krajiny ASEAN sa spojili s Čínou, Južnou Kóreou a Japonskom, aby vytvorili finančné zoskupenie „ASEAN plus tri“, ktoré umožňuje vzájomnú výmenu menových rezerv v prípade, že na ich menu zaútočia. Masívnymi obchodnými prebytkami si vytvorili aj obrovské finančné rezervy. Vytváranie rezerv priamo súvisí s trpkou skúsenosťou, ktorú mali krajiny južnej a juhovýchodnej Ázie s MMF. Práve jeho politiku považujú za príčinu krízy. Najprv ich, spolu s ministerstvom financií USA, prinútil liberalizovať kapitálové trhy, čo vyústilo do rýchleho odchodu zahraničného kapitálu a znehodnotenia mien. Potom im MMF poskytol miliardy dolárov v pôžičkách, no nie na záchranu ekonomiky, ale na záchranu zahraničných veriteľov. A nakoniec, keď začala stagnovať ekonomika, im MMF povedal, aby prijali politiku (napríklad obmedzovanie výdavkov), ktorá len zrýchlila ich pád do recesie. Hlavným heslom mnohých postihnutých vlád sa stalo „nikdy viac“. Thajská vláda vyhlásila „finančnú nezávislosť“ od MMF po tom, ako v roku 2003 splatila všetky dlhy. Indonézia chce urobiť to isté po tom, ako v roku 2008 splatí svoje dlhy. Filipíny odmietajú akékoľvek nové pôžičky od Fondu, Malajzia šla proti jeho odporúčaniam, keď v najhoršej kríze prijala kontrolu kapitálu. Kríza MMF Hlavnou obeťou debakla z 1997 sa tak stal sám MMF. Nikdy sa nespamätal z krízy legitimity a dôveryhodnosti, ktorú ešte zhoršil bankrot jeho dovtedy vzorného žiaka, Argentíny, v roku 2002. V roku 2006 nasledovala thajský príklad Brazília a Argentína, Venezuela oznámila odchod z MMF i Svetovej banky. Bojkot dovtedy najväčších veriteľov znamená pre MMF rozpočtovú krízu. Za posledné dve desaťročia boli hlavným zdrojom príjmov fondu splátky dlhov rozvojových krajín, a nie príspevky rozvinutých. No ak si veľkí veritelia odmietajú požičiavať, príjmy sa znižujú. No znižovanie dôležitosti Fondu nespôsobili len rozvojové krajiny. Prispela aj administratíva Georga Busha, keď vetovala pokus nájsť MMF zmysluplnú úlohu v globálnej finančnej architektúre – návrh zástupcu riaditeľa Fondu na vytvorenie „Mechanizmu reštrukturalizácie štátnych dlhov“, riadeného MMF, ktorý by rozvojovým krajinám umožnil „prestávku“ pri splácaní dlhov počas rokovaní s veriteľmi o nových podmienkach. Rady MMF po finančnej kríze úplne nasledovala vo východnej a juhovýchodnej Ázii len Južná Kórea. Radikálne reštrukturalizovala trh práce, liberalizovala obchod a investície, privatizovala. Hoci bola kedysi považovaná za klasický protekcionistický štát, pod dohľadom MMF zmenila svoju ekonomiku na liberálnejšiu než Japonsko. MMF ju označuje za „úspešný príklad“, Kórejčania však majú iný názor. Vidia vysoké sociálne náklady takzvaného úspechu. Chudoba prudko vzrástla, z 3 % v 1996 na 11,6 % v 2006, Giniho koeficient, merajúci nerovnosť, poskočil z 0,27 na 0,34. Sociálna solidarita klesá, rastie emigrácia, rozpad rodín, i miera samovrážd. „Máme jednu veľkú, nešťastnú spoločnosť, ktorá sa pozerá na časy pred krízou ako na zlatý vek“, hovorí sociológ Chang Kyung Sup. Ázijská finančná kríza z 1997 môže byť začiatkom konca MMF, ale aj začiatkom konca ázijského protekcionistického štátu, ktorý riadil integráciu národnej ekonomiky do svetovej vo vlastný prospech. Napriek tomu, že sa po roku 1997 ekonomiky východnej a juhovýchodnej Ázie vybrali rozličnými cestami, všetky sú nenapraviteľne oslabené a stále závislejšie na dynamike veľkého suseda – Číny. Autor je profesor sociológie Článok bol uverejnený v indickom dvojtýždenníku Frontline, 11.-24. august 2007 Redakčne upravené a krátené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984