Duševná choroba a americký sen (7)

V predchádzajúcich číslach sme uverejňovali komentár Franka Brennera k Správe o stave duševného zdravia na sklonku dvadsiateho storočia vydanej najvyšším americkým úradom verejného zdravotníctva v Spojených štátoch, Surgeon-General. Brenner sa vo svojom komentári snaží dokázať najmä to, že duševné choroby nie sú v skutočnosti chorobami v medicínskom zmysle, ale príznakmi „chorôb“ (predovšetkým kapitalistickej) spoločnosti. Brennerov komentár som dopĺňala vlastným komentárom. V tomto „komentári ku komentáru“ by som chcela pokračovať. Vo svojom texte Brenner napríklad píše o elektrošokoch: Svetlana Žuchová „A akoby to všetko nestačilo, zdá sa, že elektrokonvulzívna liečba (ECT), známa pod pojmom „elektrošoky“, oslavuje svoj comeback. Hoci sú dobre známe strašidelné príbehy o tomto spôsobe liečby, správa nás ubezpečuje, že sa všetko zmenilo a ECT je v súčasnosti bezpečná a účinná. Ale pacienti, ktorí sa jej podrobili, to vidia ináč. Skupina známa pod menom Committee for Truth in Psychiatry (Komisia za pravdu v psychiatrii) pozostávajúca z bývalých pacientov, ktorí v čase liečby dostávali „elektrošoky“, vyjadrila svoje pohoršenie nad odporúčaním Správy Surgeon-General a argumentuje, že Správa neberie do úvahy evidentné škodlivé účinky ECT, medzi ktoré patria dlhodobá strata pamäti a poškodenie mozgu. (Komisia tiež poukazuje na to, že Správa cituje 15 ľudí „s dokázateľne úzkym vzťahom k výrobcom prístrojov používaných pri ECT, a že výrok Správy, podľa ktorého sa pri moderných ,elektrošokoch’ používa o tretinu menej elektriny ako kedysi, v skutočnosti nie je pravdivý.)“ Tento výrok som tiež považovala za podnet k tomu, aby sme sa na problém „elektrošokov“ pozreli aj z druhej strany. A myslím, že v tejto diskusii nejde len o elektrošoky. Oveľa viac mi ide o to, poukázať na skutočnosť, že o psychiatrii, jej liečebných metódach, ale nanešťastie aj o psychiatrických pacientoch sa – aj vďaka vyhláseniam, ku ktorým patrí aj komentár Franka Brennera – rozširujú predsudky, ktoré život – opäť najmä psychiatrickým pacientom – neuľahčujú. Ivan Žucha O (takzvanom) elektrošoku Duševné poruchy sú pre ľudí „záhadné“. Preto okolo nich vznikajú nedorozumenia, predsudky, „mýty“ oveľa viac ako okolo telesných chorôb. Dôkazom je aj opatrnosť, s akou aj odborníci hovoria o duševných „poruchách“. Váhajú označiť ich ako „choroby“. Zaujímavé je pozorovať pocit kompetencie laikov. Keď je reč o zápale pľúc, laik si pokorne vypočuje mienku odborníka, napríklad mikrobiológa, a osvojí si ju. Ale o „schizofrénii“ si dovolí mudrovať hocikto. Filozof, historik, krajčír či študent lingvistiky nielen cítia oprávnenosť samostatne vymýšľať hypotézy o schizofrénii, ale poučujú o nich psychiatrov. Psychiatri vedia nieveľa viac ako pokrývači striech, a preto sú bezradní. Nemôžu svojich „učiteľov“ naučiť „pravdu“. Ale predsa – všeličo sa vie o liečbe porúch. Nie veľa, ale predsa všeličo. Praktickým dôkazom sú „psychiatrické revolúcie“ – nie teoretické, ale všeobecne viditeľné. Osud duševne chorých sa pomaly, ale zreteľne zlepšuje. Napríklad podarilo sa takmer úplne odstrániť dlhodobé nedobrovoľné pobyty chorých v psychiatrických nemocniciach. „Elektrošok“ je jedna z revolučných metód liečby. Treba varovať pred pôsobivým, hrozivým pomenovaním. Elektrošok nie je „šok“ v me-dicínskom zmysle. Šok je patofyziologicky dobre definovaný syndróm. Čo populárna reč nedbajsky pomenúva „šok“, je všeličo, ale nie šok. „Som v šoku, lebo mi ukradli peňaženku.“ Nie som v šoku, som nahnevaný. Slovom „šok“ len „machrujem“. Oficiálne meno je „elektrokonvulzívna terapia“. Ide o epileptický záchvat, ktorý sa prejavuje (aj) kŕčmi svalov – odtiaľ je meno. Záchvat sa vyvolá elektrickým podnetom. Pozor– ide o jednotlivý záchvat, nie o epilepsiu ako chorobu! Dôvody, prečo sa liečba používa, sú dva. Prvý je správny, druhý nesprávny. Je stará, ba prastará skúsenosť, že duševné poruchy (choroby) sa môžu priaznivo ovplyvniť mimoriadnym ZAŤAŽENÍM organizmu. Napríklad: ťažko depresívny si zlomí nohu. Podľa sedliackeho rozumu telesná bolesť a nepohoda by mali depresiu zhoršiť. Ale hľa: depresia zrazu mizne. Ťažko postihnutý schizofrenik dostane zápal pľúc. V zlom telesnom stave, v agónii, zrazu schizofrenické príznaky miznú. Schizofrenik zomiera ako duševne zdravý. Ľuďom napadlo už dávno, že toto „šokujúce“ poznanie možno využiť v liečbe. Antickí Gréci liečili chorých silnými preháňadlami. Ťažká hnačka, dehydratácia liečili duševné príznaky. Vraj starí Indovia nechali chorých naháňať slonmi. Hrozný strach zlepšoval priebeh duševnej poruchy. A tak ďalej. Toto je prvý dôvod: stará skúsenosť. Nesprávny dôvod tiež mal istú úlohu. Psychiatri si všimli, že ľudia sú veľmi zriedka schizofrénni a epileptici zároveň. Usúdili, že schizofrénia a epilepsia sa vzájomne vylučujú. Teda: epileptický záchvat bude liečiť schizofréniu. Názor o nezlučiteľnosti dvoch chorôb sa nepotvrdil, teda premisa bola chybná, ale záver bol správny. Občas možno vyťažiť pravdu aj z omylu. Elektrokonvulzívna liečba sa vynikajúco uplatnila v liečbe vážnych psychických porúch. Najmä jej antidepresívny účinok je osvedčený. Niektoré ťažké, život ohrozujúce duševné choroby sa stali dokonca „vitálnou indikáciou“ liečby. Zavedenie „elektrošokov“ bolo súčasťou jednej zo psychiatrických „revolúcií“„. Je veľa depresívnych, ktorí si vyžiadajú „elektrošoky“, lebo vedia, že ich zachránia pred peklom depresie. Nesmie sa zabudnúť, že depresia je jedno z najhroznejších utrpení. Moderná psychofarmakológia je ďalším činiteľom „revolúcií“. Lieky vedia pôsobiť na psychopatologické príznaky veľmi účinne. Sú konkurentmi „šokov“. Psychiatria prešla cez obdobie silnej spoločenskej kritiky, pretože sa akcentovali „ľudské práva“. Spoločnosť psychiatriu humanizovala. Napríklad právne inštitúcie energicky kontrolujú činnosť psychiatrov. Prihliada sa na možnosť zneužitia. Spoločenská kontrola psychiatrie prispieva k jej permanentnej humanizácii. Treba ju považovať za pozitívny úkaz. Ale všetko možno zneužiť. Extrémom bola antipsychiatria, ktorá bola hnutím nie mimo psychiatrie, ale V NEJ. Niektorí psychiatri nadobudli (pod vplyvom filozofie, politiky, sociológie) náhľad, že psychická choroba nie je choroba v medicínskom zmysle, ale produkt nežiaducich sociálnych manipulácii chorými, alebo je prejavom „slobodného rozhodnutia“ chorého. Schizofrenik si „slobodne“ zvolí osud schizofrenika. Antipsychiatria mala veľa až katastrofálnych účinkov na osud duševne chorých. „Slobodní“ chorí sa „slobodne“ menili na bezdomovcov bez spoločensky organizovanej ochrany. Výskum v psychiatrii a globálny spoločenský vývoj ukázali nevecnosť, ideologickú povahu antipsychiatrie. Antipsychiatri protestovali proti „šokom“ ako proti znevažujúcim zákrokom. Dokonca sa vymohol zákaz liečby. Po antipsychiatrickej vlne sa psychiatria biologizuje, dostáva sa čoraz bližšie do spoločenstva medicínskych vied. „Rehabilitujú“ sa aj elektrošoky. Výskumy aj klinická skúsenosť potvrdili, že „šoky“ patria k najbezpečnejšej liečbe vôbec. Pre chorého nie sú mučivé. Rozsiahle výskumy potvrdili, že nemajú vážne trvalé nežiaduce účinky. Ako pri každej liečbe, nežiaducim účinkom sa nemožno celkom vyhnúť. Po „šokoch“ je (napríklad) dočasné oslabnutie pamäti, môže by krátkodobá bolesť hlavy a nevoľnosť. Ak sa porovnáva „zisk“ a „strata“, „šoky“ možno hodnotiť ako ešte aj dnes užitočnú liečbu. Ich výhodou je rýchle pôsobenie (na rozdiel od liekov, ktoré pôsobia pomalšie). Nie sú dôvody ohovárať elektrokonvulzívnu liečbu ako „nedôstojnú“. Akoby sme povedali, že chirurgická operácia je nedôstojná, lebo pacient sa musí pri nej vyzliecť a v narkóze sa musí zrieknuť vedomia. Nemožno vylúčiť, že rozvoj psychofarma-kológie prinesie lieky, ktoré budú vedieť nahradiť účinky „šokov“ a „šoky“ sa prestanú používať, ako sa už prestala používať liečba inzulínovými hypoglykemickými kómami. Dnes ešte elektrokonvulzie nie sú celkom nahraditeľné liekmi. Sú súčasťou štandardnej liečby v psychiatrii. „Boj“ proti nim je buď ideologicky podmienený, alebo vyplýva z neznalosti. Autor je psychiater