Je to fakt

V jeden skorý večer vo filharmónii som sa započúval do rapotania dvoch postarších paní, len aby si moje uši lepšie privykli na plynutie jazyka.
Počet zobrazení: 1270
20_34-3507_Sebastian Boehm_ilustrana fotkaCB-m.jpg

V jeden skorý večer vo filharmónii som sa započúval do rapotania dvoch postarších paní, len aby si moje uši lepšie privykli na plynutie jazyka. Spustil sa melodický tok, mäkkosť reči, z ktorej jedna bola zreteľne tvrdšia ako druhá, žena vyslovovala známe slová s malými rozdielmi. Co namiesto Čo, Ne namiesto Nie. Navyše moj obmedzený slovníkmi v tomto rozhovore nestačil. Napriek tomu som si vychutnával hudbu oboch jazykov. Jedna zo žien zdvihla hlas: „FUCK?“ A druhá jej odpovedala: „FUCK YOU!” Od prekvapenia som zatajil dych. Prekvapenie vystriedal údiv a potom som sa vrátil do útulného tepla melódie, a hoci som si ho nedokázal vychutnať tak ako predtým, snažil som sa presvedčiť samého seba, že som len zle počul. Onedlho mi však poskytli dostatok ďalších dokazov. „Čoooooooo. Čooooooooo. Čoooooooo. FUCK?” „FUCK YOU.” „Čoooooooo. Čooooooooo. Čoooooooo. FUCK?” „FUCK YOU.” Prvá zo žien sa to spýtala ako otázku, druhá zo žien, tá s tvrdším prízvukom, odpovedala tvrdením. Začala sa ozývať hudba, orchester si začal ladiť nástroje. Na javisko vyšiel dirigent. Obe ženy sa sklonili a chystali sa dokončiť rozhovor, ja som sa sklonil tiež, akoby som si zaväzoval šnúrku na topánke, fascinovaný konverzáciou týchto dvoch žien, ktoré si vzájomne nadávali. A nadávky skutočne pokračovali. Dorazne si šepkali: „FUCK!?” „FUCK YOU!” S príchutou definitívnosti sa koncerzácia skončila. Nebol som von z filharmónie ešte ani dvadsať minút, keď som niekoho stretol a dozvedel sa, že po slovensky znie otázka „naozaj?” ako dôrazné „Fakt?” a po česky trošku ináč, lebo Česi pridajú na koniec aj svoje „jasné“: „Fakt jo!“ Nasledujú dve eseje z Projektu Kaja, teda zbierky esejí o veciach, ktoré autor obdivuje na Slovensku a Slovenskej kultúre. Mám rád Miletičku V zime zvyčajne nakupujem v potravinách po ceste domov, ale na jar, v lete a na jeseň sa niekoľkokrát do týždňa rád zastavím na jednom z bratislavských trhovísk. Len čo sa začne topiť sneh a ja viem, že potraviny, ktoré boli na čerstvom vzduchu niekoľko hodín, nie sú zmrznuté, ponáhľam sa na Miletičovu. V kaviarenských rečiach je Miletičova slávna ako miesto, kde možno nakúpiť nekvalitný tovar vyrobený v Číne od vietnamských predavačov, ktorí tu pracujú, ale keď sa tam vydám, vidím čosi úžasné. Lebo napriek všetkým kultúrnym vymoženostiam a národným kuchyniam, ktoré Chicago ponúka, nikde som tam nikdy nevidel takéto trhovisko. Bratislava má čosi skvelé, čo sa v celom Chicagu nenájde. Dôvod, prečo také niečo v Chicagu neexistuje, samozrejme je, že celé generácie kupujúcich mohli ísť do obchodu a vybrať si čokoľvek, čo im hrdlo ráčilo, a nemuseli zájsť na trh a kúpiť si to, čo roľníci vypestovali. V súčasnom rýchlom svete je výhodnejšie nakupovať všetko na jednom mieste. V tomto zmysle by sa dalo povedať, že Bratislava je veľa generácií za Chicagom a rýchlo ho doháňa. Zdá sa, že každých pár mesiacov vyklíči v Bratislave nový hypermarket (pre ne-slovenských čitateľov: Hypermarket je ešte vačší ako supermarket). Zreteľne vidno, že Slováci milujú svoje hypermarkety (poďla filmu Český sen ich milujú aj Česi). Smutné na tom je, že hypermarkety, ktoré často ponúkajú lacnejšie akciové produkty, čoskoro vytlačia z trhu roľníkov, ktorí na Miletičovej predávajú svoju úrodu. Lepšie ceny, pestrosť ponuky, rýchlejší nákup a výhodnejšie nakupovanie sú možno niektoré z dôvodov, prečo sa človek rozhodne nakupovať v hypermarkete. Ale dôvody, prečo tak neurobiť, považujem za silnejšie. Miletičova je kúskom slovenskej kultúry, znakom toho, že Slovensko je ešte stále verné svojim poľnohospodárskym koreňom, znakom, že Slovensko ešte neodvrhlo svojich lokálnych výrobcov a nevymenilo ich za globálnu ekonomiku, ktorá čoskoro všade povedie k nezamestnanosti potrebnej v každej „zdravej” kapitalistickej krajine a z každého národa vytvorí efektívny kapitalistický stroj. Ak si svetoví ekonomickí vodcovia spravia po svojom, táto takzvaná „nevyhnutná” sila sa postará o to, aby všetko fungovalo čo najefektívnejšie. Toto je jeden z cieľov globálneho voľného obchodu na voľných trhoch. Je takmer ironické, že korporácie používajú termín „voľný trh”, keď hovoria o trhu bez kontroly štátu. Zdá sa mi, že vhodnejšie by bolo hovoriť o „nedemokratickom trhu”, „neľudskom trhu” či o „odľudštenom trhu”. Takýto trh najlepšie funguje v krajine, ktorá nie je demokratická. V ideálnom prípade demokratická krajina dovoľuje ľuďom, ktorí sa v niečom vyznajú, diskutovať o veci, o ktorej potom rozhodnú volení zástupcovia. Tento proces nie je veľmi efektívny a ignorovať ho sa stalo v mnohých ohľadoch pravidlom. Snáď príkladom tohto je skutočnosť, že slovenská vláda prestala zdaňovať dovoz. Ak výrobky dovezené z Číny vytláčajú slovenských výrobcov z trhu, slovenská vláda môže čínsky dovoz zdaňovať. Dá sa argumentovať, že to je neférový ťah, lebo zvýši ceny, ktoré platia konzumenti. Ja tvrdím, že je to plne férový ťah, keďže ináč slovenská ekonomika prichádza o cenné zdroje. Hovorím to z americkej perspektívy, keď Amerika je o niekoľko krokov rozvinutejšia ako Slovensko. Rozvinutá nie je snáď najsprávnejšie slovo, lebo z neho vyplýva, že sa deje akýsi pokrok. Chcel by som však čitateľov upozorniť na to, že aj choroby sa rozvíjajú. S ohľadom na nekontrolovanú globálnu ekonomiku je Amerika rozvinutejšia ako Slovensko, len sa rozvinula nesprávnym smerom. To, že miesto ako Miletičova naďalej existuje, je známkou, že Slovensko ešte nepoňala globálna ekonomika. Slováci ešte nepoňali predstavu, že zahraničné korporácie (áno, napriek tomu, že majú ľubozvučné slovenské mená, stále sú to zahraničné korporácie) prichádzajú do ich krajiny a diktujú, čo a ako. Slováci si ešte stále kupujú produkty nezávislých predávajúcich na trhovisku na Miletičovej, niekedy dokonca od nezávislých roľníkov, ktorí svoje produkty sami pestujú. Po celej krajine je veľa takýchto trhovísk. Sú to miesta, na ktorých ľudia predávajú to, čo sú sami schopní vyprodukovať. Rád nakupujem na Miletičovej. Hoci možno zaplatíte o niečo viac, hoci vám to možno zaberie o niečo viac času, máte dočinenia s človekom, nie s medzinárodnou korporáciou. Pomáhate človeku, ktorý žije na Slovensku, a jeho celej rodine. Prispievate k tomu, aby pokračovala hrdá tradícia slovenských roľníkov. Aktívne prispievate k tomu, aby boli niektoré hodnoty doležitejšie ako efektívnosť. Ak máte s ľuďmi, od ktorých si kupujete jedlo, osobný vzťah, ak sa ich spýtate, ako sa im dnes darí a či bola tohto roku dobrá úroda, či ich polia netrpeli nedostatkom dažďa, ak sa pýtate na veci, ktoré si kupujete, na to, kde vyrástli a kto ich vypestoval, aké hnojivá a aké pesticídy sa použili, prijímate malú dávku pozornosti navyše, ktorej by sa vám v zahraničnom hypermarkete s vyčerpanými zamestnancami nikdy nedostalo. Ak si dáte kúsok doma pečeného koláča a kúsok koláča z obchodu, aj keby boli oba koláče na vlas podobné, ten doma pečený je vždy o niečo lepší. Má v sebe lásku. Má v sebe kúsok niečej práce. Nedá sa to povedať o niečom, čo si kúpim v hypermarkete. Výrobky z Miletičovej možno nie sú tie najkvalitnejšie, ale keď prehodím pár slov s roľníkmi, viem, že vačšina z toho, čo predávajú, je ich vlastná úroda. Z toho, že ju tam predávajú, plynie ich hrdosť, a nakoľko to ja viem posúdiť, pre moju dušu je lepšie zdieľať túto hrdosť, ako zaplatiť o pár korún menej za kilo paradajok. Nezávislosť, ale aj závislosť Napriek všetkým americkým rečiam o koncepte plne sebestačného amerického farmára, pochopil som až na Slovensku nezávislosť, ktorá plynie z roľníctva. Nenašiel som ju v nádherných kilometroch repky popri vidieckych cestách či na privatizovaných roľníckych družstvách po celej krajine, kde roľníka nerešpektujú ako vládcu pôdy, ale len ako výrobcu, ako vitálny článok potravinovej reťaze v rukách nadnárodných korporácii. V tejto reťazi vyrastajú v mojej krajine, rovnako ako v tejto krajine, deti, ktoré si myslia, že jedlo pochádza z obchodov s potravinami. Toto všetko som si neuvedomil pri pohľade na vidiecke statky. Uvedomil som si to v Bratislave, kde prekvapivé množstvo ľudí vlastní záhradku plnú ovocia, zeleniny a kvetov, ba niekedy v nej chovajú aj dobytok. Uvedomil som si to neďaleko Zvolena v dedinke Svätý Peter, kam sa „Blaváci” vracajú na víkend na zabíjačku. Zdá sa to možno jednoduché, či dokonca barbarské, ale človek, ktorý vie opísať život prasaťa od chvíle, keď sa narodí, až po moment, keď sa ocitne na jedálenskom stole, je o niečo viac človekom a o niečo menej iba konzumentom. Človek, ktorý vám vie porozprávať o problémoch súvisiacich s pestovaním kapusty a o tom, ako dlho sa musí kapusta kvasiť na balkóne, kým sa z nej stane kyslá kapusta, je tiež o niečo menej konzumentom. Kamarátka, ktorá vám zaklope pri dverách s košíkom plným čerešní, ktoré vypestovala, či s pohárom lekváru, ktorý vyrobila z vlastných sliviek, je tiež o niečo ďalej. Životy týchto ľudí súvisia s tradíciami overenými generáciami, ktoré len málo súvisia s obchodmi s potravinami. Všetci títo ľudia sú o niečo vzdialenejší osudu ľudí vo svete nadnárodných korporácií. Tento osud znamená stať sa súčasťou stroja – niekým, koho postoje možno opísať demografickým štúdiom mapy a koho správanie možno ovplyvniť správnou farbou a hlasom v správnej televíznej reklame. Človekom, ktorý sa vyhýba krásnemu, tvorivému a rozmanitému svetu. Vidieť na Slovensku tieto veci znamená vidieť príklad krajiny, kde mnohí revolucionári bojujú proti osudu, aký postretol nás. Samozrejme sa na to nikto takto nedíva, ale v mnohých ohľadoch to tak skutočne je – revolúcia, popretie toho, čo nám tvrdia mocné sily okolo nás. Ekonóm by, samozrejme, mohol povedať, že je to len prejavom nedostatočného rozvoja slovenskej ekonomiky. A ja by som s tým dokonca súhlasil, pokiaľ by to nepovedal s nádychom negatívneho hodnotenia. Pre mňa je to vyslovene pozitívne. Odmietam tvrdenie, že všetok ekonomický pokrok je správny. Navyše je nádej, že slovenský ekonomický rast je organickejší ako americký. S kamarátom som strávil niekoľko dní chodením po horách. Hádali sme sa, naše hádky boli osobné, nadávali sme si, pretože, jednoducho povedané, v mnohom vzájomne vôbec nesúhlasíme. Ale súhlasíme v jednej veci. Totiž, že akýmsi spôsobom sa naša spoločnosť nevyvíja správnym smerom, nech je ten smer akýkoľvek. Môj vysoko inteligentný, na prvý pohľad radikálny, kamarát odmieta tráviť svoj voľný čas kontaktom s pôdou. Je to jeden z najdôležitejších krokov, ktoré môže človek urobiť, aby dal najavo, že ľudia, rovnako ako všetky ostatné živé bytosti, sú spojené so zemou a sú viac ako len fungujúcimi článkami v nejakých reťaziach. Môj kamarát má na to takmer každodenne príležitosť, lebo jeho rodičia majú záhradku, ale on do nej chodí len vtedy, keď ho prinútia. Vyberá si tak osud, ktorý ho jedného dňa donúti stať sa robotníkom a konzumentom v globalizovanej spoločnosti. Kedysi som sa bál, že tento osud čaká aj mňa. Na Slovensku som spoznal niečo iné. Allan Stevo pochádza zo Spojených štátov, niekoľko rokov žije na Slovensku. Potom, ako bol učiteľom angličtiny na Evanjelickom lýceu v Bratislave, rôzhodol sa plne sa venovať písaniu. Publikoval v roznych periodikách (Pravda, Nota Bene) a vydal dvojjazyčnú anglicko-slovenskú knihu Niekde medzi Bratislavou a Washingtonom, D.C. V predchádzajúcich číslach Slova sme s ním na pokračovanie publikovali rozhovor.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984