Malá škola života
Škola zvádzania (School of Scoundrels, USA, 2006, réžia: Todd Phillips hrajú: Billy Bob Thornton, Jacinda Barett, Jon Heder a iní) Film Škola zvádzania nie je filmom, o ktorom by som zvyčajne písala, nad ktorým by som sa zamyslela, či ktorý by som si dokonca išla pozrieť. Na druhej strane som už niekoľkokrát zažila, že pri celkom náhodnom, neplánovanom výbere kníh a filmov naďabím často na cenné prekvapenia. Často som si napríklad kupovala knihy náhodne v trafikách na staniciach roznych miest, krátko pred tým, ako mi odchádzal vlak, pričom som si knihy vyberala cielene náhodne, bez veľkého premýšľania a zvažovania kritérii. A prišla som týmto sposobom napríklad na Davida Schicklera a jeho v roku 2001 po prvýkrát vydanú knihu Kissing in Manhattan, ktorá sa medzitým stala nielen bestsellerom, ale je zároveň jednou z mojich najobľúbenejších kníh. Plánovala som dokonca písať seriál „Knihy zo stanice” o knihách, o ktorých by som nikdy nepísala, či ktoré by sa mi ani nikdy nedostali do rúk: nebyť hlavných staníc a ciest vlakmi. Podobne chodím rada náhodne do kina. A ešte radšej v cudzích mestách. Po prehliadke turistických pamiatok a návšteve kaviarne si rada náhodne vyberiem film v miestnom kine. A v nedeľu som v Drážďanoch bola na filme Škola zvádzania, o ktorom, myslím, stojí za to napísať. Nie, že by bol film výnimočne dobrý. Hlavný predstaviľ, Roger (Jon Heder) je ne-úspešný, ne-dravý, ne-flexibilný a ne-dynamický zamestnanec newyorskej parkovacej služby, ktorému sa nedarí vobec nič, v práci je smiešnou postavičkou, šikanujú ho a správanie jeho kolegov, ako ho ukazuje film, spĺňa všetky kritériá „mobbingu”. Je nešťastne a beznádejne zamilovaný do svojej krásnej susedy Amandy (Jacinda Barett) a z práce ho vyhodia dokonca aj napriek tomu, že pracuje ako dobrovoľník. Ako šikovný divák predvída už od prvej scény, získa Roger kontakt na záhadného Doktora P (Billy Bob Thornton), ktorý organizuje kurzy pre takých, akým je Roger. V kurze sa frekventanti naučia, ako sa stať „levom“, t.j. predátorom a nie obeťou, ako vziať „svoj život do vlastných rúk“ a „vziať si, čo im patrí”, pričom, ako divák predvída tiež, sa to po reťazi nedorozumení, prekážok a neúspechov Rogerovi podarí zo všetkých najlepšie. A potom, ako porazí zákerného Doktora P, odchádza s Amandou na dovolenku. Nebolo by na tom nič ani obzvlášť zaujímavé ani originálne. Priam „zázračnou“ premenou hlavného hrdinu by príbeh trochu pripomínal klasické filmy o neznesiteľných žiakoch, z ktorých sa pod vplyvom „záračného” učiteľa stali príkladní študenti, akým bol predovšetkým klasický film Spoločnosť mŕtvych básnikov (Dead Poets Society, 1989), ktorým sa inšpiroval napríklad aj nedávno slávny film Erin Brockovich s Juliou Roberts v hlavnej úlohe. V týchto filmoch sa však žiaci od učiteľov učia poznávať hodnoty ako „vzájomný rešpekt”, „tolerancia”, „úcta”, „úprimnosť”, „pracovitosť” atakďalej, atakďalej. Kurzy doktora P sú založené naopak, jednak na neskrývanej agresivite, fyzickom aj psychickom násilí, jednak na prefíkanosti, ľstivosti, schopnosti oklamať „nepriateľa”. Pričom nepriateľom je každý, keďže priatelia sú, ako hovorí jeden z frekventantov kurzu, ktorý si dobre osvojil učivo, „prekážkou medzi tebou a úspechom”. Hoci film groteskne preháňa, ako sa hovorí, v každom vtipe sa skýva kúsok pravdy, a stratégia Doktora P je v súčasnosti všeobecne uznávanou stratégiou úspešného prežitia. Práve toto je na filme zaujímavé. Hneď na začiatku sa frekventanti dozvedia, že sa z nich stanú levy len vtedy, ak budú vedieť nahlas vrčať. Vykríknuť, čo chcú, a jednoducho si to vziať, bez „prosím”a „ďakujem”. „Prepáčte” je v kurze zakázané slovo a komu sa to nepáči, tomu prinajmenšom hodia mobil o zem, ak ho nestretne nič horšie (napríklad kľačať polonahý s čelom pri zemi pri cvičnej partii paintballu). To všetko je súčasťou výučby. Sebaskúsenosť pri nácviku pravidla, že „dôverovať neslobodno nikdy a za žiadnych okolností nikomu”. Keďže vačšina frekventantov prichádza na kurz s cieľom získať nejakú ženu, podobne ako Roger susedu Amandu, venuje sa jedna lekcia látke „zvádzanie”. Na tabuli sú veľkými písmenami základné pravidlá, ako „Nikdy nerob žene komplimenty“ alebo „Za každú cenu klam, klam a klam“. Frekventanti sa nesmú vyhýbať otvoreným konfrontáciám, musia mať široké lakte, veľké a hlasné ústa, silné hlasy a rýchle nohy. Film, ktorý by bol ináč celkom banálny, sa stáva zaujímavým vo chvíli, keď Roger začne súťažiť s Doktorom P. A divákovi do poslednej chvíle nie je jasné, či je súťaž tiež len súčasťou výučby v kurze a doktor P láskyplným učiteľom, ktorému ide len o dobro svojho talentovaného žiaka. Učiteľom, ktorý je ochotný použiť všetky metódy (aj zviesť Amandu), aby svojmu zverencovi Rogerovi pomohol. Alebo, ako sa ukáže na záver, neslobodno veriť ani vlastnému učiteľovi, ktorý nás má naučiť nikomu nedôverovať. Keby bol film naozaj dôsledný, vykľula by sa nakoniec aj z Amandy potvora, ktorá by sledovala len akýsi svoj cieľ a intermezzo s Rogerom by bolo len stupienkom na ceste k jeho naplneniu. A keby sa bol Roger lepšie učil, bol by to predvídal, do Amandy by sa nezaľúbil (vôbec nikdy by sa do nikoho nezaľúbil) a z Amandy by nejakým šikovným sposobom tiež vyrobil len nástroj pri dosahovaní svojich cieľov a napĺňaní svojich potrieb. Tak ďaleko však film nezašiel. Na takú konzekventnosť si netrúfol. Aj vo svete doktora P existuje nakoniec ostrovček autentickej ľudskej nehy, miesto oddychu, oáza, kde si Roger, uštvaný a vyčerpaný neustálym striehnutím, može oddýchnuť. Hĺbavý divák si však musí položiť otázku, či to tak naozaj je. Či práve toto nie je najprehnanejší, najnerealistickejší a najgrotesknejší moment filmu. Dôvera v to, že vo svete, kde neslobodno dôverovať nikomu, môže Roger dôverovať Amande. Stojí za úvahu, nakoľko má film pravdu. V kine, keď som sa neraz začala nudiť, som si spomenula na články zo ženských časopisov o „dobrých dievčatách, ktoré sa dostanú do neba a o zlých, ktoré sa dostanú všade” a o tom, ako „sa stať potvorou”, hľadieť iba na svoje potreby, naučiť sa egoizmu a konečne sa tak prestať trápiť a začať si užívať. Na rozdiel od filmu, ktorý by sa zaiste mohol vyhovoriť, že to „nemyslel vážne”, keďže ide naozaj o bláznivú komédiu, to tieto články vážne myslia. A učivo, ktoré svojich žiačkam predkladajú, sa neveľmi líši od látky v kurze Doktora P. A navyše sa nedá povedať, že by stratégie ženských časopsiov a doktora P v súčasnom svete neviedli v živote k úspechu. Zdá sa, že „zlé dievčatá” a „levy” to majú v živote naozaj ľahšie... Nad tým všetkým som včera v kine premýšľala.
