Ako sa z naposledy stáva po prvýkrát

Je obyčajné pražské ráno, akých bolo už veľa predtým a akých ešte veľa bude. Zvyčajne by som zaklopala na drevo, keď hovorím, že rán bude ešte veľa, aby som to neuriekla. Lebo to môže byť posledné ráno. Ale rána by išli ďalej aj bezo mňa. Obyčajné ráno, ale pre mňa jedno z prvých pražských. Špecifická atmosféra rán. Ešte silnejšia, ak je to pondelkové ráno. Vo Viedni som chodila autom po Ringu do práce. Autá sa sunú jedno za druhým. Auto je pre mnohých ľudí také veľmi doležité asi aj preto, že tak pevne, jednoznačne vymedzuje vlastný svet. Ako šupka na pomaranči mäkkú dužinu. Kapsula, ktorá ma chráni pred svetom. Ráno sa mi nechce vstávať, odkladám vstávanie o niekoľko minút, nastavujem budík na štvrť, potom na pol siedmu. V celom meste tisíce ranných rituálov, chlad, keď človek vylezie spod periny, husia koža, keď bosý stojí na kachličkách kúpeľne, opuchnuté rozospaté oči, neska zaliata vlažnou vodou, aby sa dala rýchlejšie piť, aby sa nemuselo čakať, kým vychladne, kakao pre deti, mesto plné nesčíselných automatických pohybov, a potom z domu prebehne k autu, človek stlačí tlačidlo na kľúči a rozsvietia sa svetlá a ozve sa cvaknutie a človek sa zosunie na sedadlo auta, kľúč do štartéra a ozve sa hudba, začne hrať tam, kde včera prestala a človek má ešte chvíľu pokoj, karoséria auta ho obklopí ako kapsula, ohraničený od sveta sa sunie po ulici, po jednej z nesčíselných ulíc na celom svete. Rozprávali sme sa o tom, keď sme chodili autom do práce, na viedenskom Ringu. Ako sa autá snažia nájsť najrýchlejšiu stratégiu, z pruhu do pruhu, sú to stovky áut, v ktorých hrá hudba, každý pred prácou vo svojom svete počúva svoju hudbu, ale možno viacerí tú istú rádiostanicu, možno v mnohých autách naraz hrá tá istá skladba, keby ju bolo počuť, bola by to filmová hudba. Tak je to aj tu. Idem metrom, v jedno z pr-vých pražských rán. Na križovatke autá, zdá sa mi, že tu chodia rýchlejšie, a chodci, ktorí stoja na prechode, trvá strašne dlho, kým je zelená a ľudia sú nedočkaví, mrvia sa, vyzerajú na križovatku, pozerajú na hodinky. Niekedy sa stane, že električka nestihne prejsť a zastane uprostred križovatky, keď majú chodci zelenú, električka blokuje prechod, ľudia sa hnevajú, krútia hlavami, pobúrene sa na seba pozerajú, ale nič nemožu urobiť, len čakať na ďalšiu zelenú. Všetci ľudia, ktorí idú ráno do práce, nesčíselné ranné rituály. Nesčíselné rána, v rôznych mestách, len pre mňa je to jedno z prvých pražských rán. Na jednej strane je všetko ako obyčajne, lebo až tak nezáleží na tom, kde som. Samu seba si nosím so sebou a rovnako vstávam, umývam si zuby, obliekam sa, som hladná a pijem kávu v akomkoľvek meste, vo viedenskom Liesingu aj v Klecanoch pri Prahe. Na jednej strane si človek predstavuje zmenu, aké bude všetko iné, v novom meste a v novom svete, ale sám sa z vlastnej kože nevyzlečie, z vlastného auta, v ktorom stále hrá to isté cédečko, len kulisy sa zmenili, idem ráno inou ulicou. Na druhej strane je všetko na nevydržanie cudzie, posteľ, v ktorej spím len pár nocí, slová, ktoré sa hovoria v práci, automat na kávu na prízemí nemocnice. To, že odídem z Viedne, viem celé mesiace a celé mesiace si to predstavujem a bojím sa toho. Toho, ako budem odovzdávať kľúče od svojho bytu. Bytu, ktorý poznám celé roky. V byte, ktorému som neskôr hovorila môj, býval kedysi celé roky Alex, môj kamarát, ku ktorému som chodila na návštevu, do bytu na periférii, bolo treba prestúpiť z metra na autobus, na ktorý sa dlho čakalo. Potom sa Alex oženil, v byte bývala Regina, ktorá išla na rok do Škótska a byt sa stal môj. V zime v ňom bývala zima, najmä nad ránom, keď vypli kúrenie, v lete príjemný chládok, v mojom byte, pri ktorom sa v záhradke dala piť káva a v ktorom bolo počuť fúkanie vetra, keď fúkal vietor, hvízdal ako na horskej chate. A potom som, po všetkých tých rokoch, z toho bytu odišla, jednoducho, ako keď sa človek vyzuje z topánok, ako keď človek príde v lete domov na nevydržanie smädný a vykĺzne z topánok, vykročí z nich, ľahko, nechá ich na prahu, jednu trochu pred druhou, aby bosý bežal do kuchyne napiť sa vody, čo najrýchlejšie rovno z kohútika. Tak som ja odišla z liesingského bytu, veci som na niekoľkokrát odviezla autom a potom, v predposledný deň, po noci, ktorú som nespala v Liesingu, lebo už niekoľko posledných týždňov nespávam v Liesingu, idem ráno autom do toho bytu naposledy, ty ma čakáš v aute, kým ja vybehnem, rovnako, ako keď sa v lete bežíš napiť vody, úchytkom, mimochodom, utekám k susedom, lebo sa ponáhľam, zaklopem susedom a poviem, že by som tam rada nechala kľúče, podáme si ruku, vraj všetko dobré, je to skôr zo slušnosti, ktoviekoľko sme sa nerozprávali, viac s mačkami, ktoré ma chodili navštevovať, ako so susedmi, ale s mačkami sa ani nerozlúčim, pribehnem k autu a nasadnem a poviem: Tak, to bolo všetko. Zabuchnem dvere, aké jednoduché, ako sa z môjho stalo cudzie. Viem, že to bude rovnako ako vždy. Mám tu byť tri roky a keď budem o tri roky odchádzať, so všetkým sa budem rovnako lúčiť, všetko bude rovnako známe. Automat na kávu na prízemí nemocnice. Križovatka, na ktorej ráno čakám na zelenú. Potraviny, v ktorých si ráno kupujem acidofilné mlieko. Všetko bude známe a všetko bude bolieť, tak ako teraz myšlienka na Ring, po ktorom sa sunú autá, v ktorých hrá hudba. Ľudia obklopení karosériou svojho auta. Obkolesení svojim svetom v cudzom svete.