Aké by to bolo v Prahe kedysi

Čítala som si nedávno bloggy slovenských študentov, ktorí žijú v Prahe, Kataríny Hybenovej (O Belgicku, o Prahe, o Erazme), Kataríny Šimkovej (o Prahe), Kataríny Pauličkovej (o všeličom, ale pre mňa najzaujímavejšie o Barcelone a o Peru)...
Počet zobrazení: 1031
22_34-3507_Zuchov_fotka2CB-m.jpg

Čítala som si nedávno bloggy slovenských študentov, ktorí žijú v Prahe, Kataríny Hybenovej (O Belgicku, o Prahe, o Erazme), Kataríny Šimkovej (o Prahe), Kataríny Pauličkovej (o všeličom, ale pre mňa najzaujímavejšie o Barcelone a o Peru), Mateja Pivolusku (tiež o Prahe a o inom). Čítala som si tie bloggy s pôžitkom, najmä tie španielsko-peruánske a tie o pobytoch Erazmus. A premýšľala som, prečo som to aj ja kedysi tak videla a prečo to teraz tak nevidím. Kde sa to vo mne podelo a či sa to ešte dá nájsť. A či to ešte chcem hľadať, alebo chcem (mám?) hľadať niečo iné. Kedysi, ani nie tak dávno, bolo pre mňa najväčším pôžitkom chodiť po mestách, po neznámych a veľkých mestách. Keď som mala osemnásť, náruživo som sa učila po francúzsky. Pravdepodobne tak, ako mnohí iní, nadchla som sa impresionizmom, životopismi chudobných, a až po smrti známych maliarov, Bateau Lavoir a hostincom La Pain Agil na Montmartri. Neskor existencializmom, Cudzinec bol na čas moja najobľúbenejšia kniha, a absurdným divadlom, divadielkom v Paríži, kde sa deň čo deň, už celé desaťročia hrá Plešatá speváčka. A kurzmi francúzštiny v bratislavskom Francúzskom inštitúte, kde som absolvovala všetky stupne, od začiatočníkov až po konverzáciu, s francúzskymi lektormi som chodila po prvýkrát do kaviarne a v lete deväťdesiatpät vyhrala stáž vo francúzskej Normandii a predtým strávila tri týždne v Paríži na inom kurze francúzštiny. Dodnes sa čudujem svojej odvahe, keď som nemala kde bývať a prespávala som u strýka jedného známeho, ktorého som stretla len náhodou v autobuse cestou do Paríža. Myslím, že o rok neskôr som bola s Lenkou, spolužiačkou z vysokej školy, v letnom ekologickom tábore v južnom Francúzsku, kde sme bývali v malej dedinke a celé dni kosili trávu. Z celého tábora si najviac spomínam na jeden večer, keď sa schyľovalo k búrke, vzduch bol ťažký, my sme sedeli vonku pod strechou velikánskej budovy, v ktorej sme boli ubytovaní a čakali, kým sa spustí dážď. Bola som v Nemecku, v ďalšom ekologickom tábore, potom interrailom v Maroku, po ceste odtiaľ opäť v južnom Francúzsku, v Camarque, kde behajú biele kone a pomarančové plameniaky, vo vlaku do Avignonu práve vo chvíli, keď Francúzsko získalo titul futbalového majstra sveta, keď sme chceli v Avignone prespať na brehu riečky a všade sa oslavovalo do skorého rána, keď ľuďom vo vlaku zvonili mobily a neznámi cestujúci sa začali objímať. Bola som v Bostone, cez Work and travel, predávala som tričká, stieracie žreby a cigarety. Mala som kamarátov, s ktorými sme si kedysi, keď ešte neboli e-maily, písali listy a telefonovali na pevnú linku v byte rodičov, neskôr mailovali a písali esemesky. Doteraz mám kde prespať, keď idem na pár dní do Berlína. Kedysi som v každom cudzom meste chodila do plavárne. Plavárne boli domovmi. Plávala som v Prahe dávno predtým, ako som tušila, že tu kedy budem bývať, plávala som Reykjaviku, kde som bola na stáži a kde majú hádam najkrajšie plavárne na svete (a zároveň sú tým najlacnejším, čo si možno na Islande dopriať). Najväčším pôžitkom bolo pre mňa chodiť po cudzích mestách, peši krížom-krážom, po dlhánskych bulvároch, záhradách, od stanice metra ku stanici metra. Keď čítam tie bloggy, ešte to cítim. Chuť zahraničných nocí, neznámych uličiek, terás rozsvietených dlho do noci, spotenej kože po celodennej prechádzke, cudzie reči, cudzie ubytovne, internáty, vlaky. Batohy, v ktorých mám zbalený celý svoj svet. Kedysi som si na cesty kupovala výnimočné cigarety a nosila ich v ruksaku tkaného z farebných nitiek. Ale postupne to vyprchávalo. Sama neviem prečo. Viac, ako niekde cestovať, ma začalo baviť niekde bývať. Meniť cudzie na známe. Prichádzam na to postupne. Teraz v Prahe. Mám pomerne dosť času. Pracujem do pol štvrtej a po práci nemám veľa povinností. Praha, ktorá bola kedysi jedným z mojich najobľúbenejších miest, je na dosah ruky. Pracujem neďaleko centra. Mám lístok na metro. Môžem ísť kdekoľvek a kedysi by som kdekoľvek šla. Teraz sa veziem domov. Bývam prechodne v Klecanoch. Dedinka pri Prahe. Uľaví sa mi, keď sa sem doveziem a nemusím myslieť na to, že som v Prahe. Netúlam sa Prahou a nedýcham pražský vzduch. Nepotulujem sa po antikvariátoch a nevozím sa električkami do neznámych štvrtí len tak za nosom. Nechodím na pivo do pražských krčmičiek. Nekúpila som si náušnice z medi ani náhrdelník z drevených korálikov. Sama neviem prečo, lebo kedysi by som to všetko urobila. Jediné, čo ma láka, je plaváreň. Vraj v Podolí. V lete som bola plávať na Divokej Šárke.A mám z toho trochu strach. Kde sa prepadá tá radosť. Z dlhých dní v cudzích svetoch.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984