História (10)

Zhora prichádza neidentifikovateľná vrava. Skupinka nemecko-japonských turistov vyťahuje polaroidy a cvaká. Nemecká dôchodkyňa so slovami: „Jürgen, schau mal!“ pohoršene ukazuje prstom, Japonci sa uškŕňajú a chichocú. Pohneme sa smerom k nim, smerom hore. Nič sa nestalo. My stúpame, Japonci s Nemcami klesajú, a Škóti súložia ďalej. Potom mi myšlienky uletia domov, do minulosti. Vidím sa, ako do nej divoko vrážam. Zas a znovu. Rýchlejšie a teraz už celým telom. Dlane, líce a malé prsia má nalepené na kachličkách. V ústach dva moje prsty. Ich lízanie aspoň trochu tlmí vzdychy. Cítim, že už už budem. Voľnou rukou jej dráždim klitoris. Začína prirážať ešte rýchlejšie a prerývane vzdychať. Vyvrátim hlavu do stropu v očakávaní vyvrcholenia, keď mi hlavou preblesne myšlienka: „Nie sú tu nainštalované kamery?“ Pozorne skúmam strop, jediný zdroj osvetlenia klaustrofobickej kabínky. Avšak za mriežkou z ľahkého hliníku nevidno ani len náznak šošovky. „No poď! Poď! Bože, Dano, poď!“ hryzie mi ucho a mne sa podarí odvrátiť prvú vlnu ejakulácie. Kvôli nočným službám, divokým žúrom a jej cestovaniu (developing filmu) nesúložíme tak často, ako by som chcel a hlavne potreboval. Ale kamery mi nedajú pokoj. Určite nie sme prvý pár, ktorý sa rozhodol využiť služby rýchleho občerstvenia o niečo komplexnejšie. Žeby predaj amatérskej pornografie (fajnšmekrami vraj veľmi cenenej) z celej siete bol skutočným zdrojom príjmov megakorporácie a predaj sladkého vzduchu uväzneného v tvare žemle s nevydarenou napodobeninou pleskavice, len a len obyčajnou zásterkou? Keď uvážime, koľko podobných miest je po celom svete… hmmm? Pri ďalšom takte sa mierne odkloním a strčím jej do zadku prostredník. Z hrdla sa jej vyderie hlboké „ach“. Všetko sa možno začalo oveľa oveľa skôr. Už od ranej puberty som prejavoval sklony k extravagancii, extrémizmu a exhibicionizmu. Doteraz som tieto sklony slabošsky hádzal na Mira. To on ma nahováral na všetky sprostosti. Všetko pekné slovíčka na E (na rozdiel od škaredých, väčšinou ženskou populáciou využívaných slovíčok na O: otravovať, obťažovať, obchytkávať, olizovať, alebo aj u nás často používaný čechizmus opruzovať a mnoho iných). Na diskotéku sme si namaľovali mihalnice a niekedy aj pery. Byť depešákom rozhodne nebola sranda. Zo strany môjho otca nasledovali poznámky: „Seš snad buzna?“ alebo: „Mámo, čeho sme se to dožili, máme syna teplouše“. „Máma” väčšinou mlčala, skúšala to zahovoriť alebo jednoducho mávla rukou. Občas sa pridala aj babka, ktorá situáciu vystihla najpresnejšie: „Kuš, vopičáku jedna blbá!“ Keďže som len nejasne tušil, čo podobné označenia znamenali, bol som viac-menej zmätený, ale následne som si neodpustil trvalú a peroxidový preliv. Dlhšie vlasy a niekoľkodňové strnisko (rockové obdobie) a už som podľa rodiča vyzeral ako Ježiš Kristus, alebo starý žid (naozaj dobrý základ pre výskum kultúrnych stereotypov). V podstate to asi nemyslel zle, jednoducho si nemohol pomôcť. Čokoľvek čo vás dokáže dostať od vášho obľúbeného programu, je viac než iritujúce. Bol som natoľko netaktný, že som mojich starostlivých rodičov vyrušoval svojím zjavom a bránil im tak vychutnať dobrodružstvá Anny Nagyovej v jej životnej úlohe princeznej Arabely, alebo „kultového“ Vláďu Menšíka v Bakalároch. Vyrastať v „xenofóbnom“ prostredí má rozhodne svoje výhody. Potom ste buď schopní, či absolútne neschopní tolerovať aj tú najmenšiu menšinu (buď na Budapešť, alebo do Budapešti – v tom je rozdiel). A tak som ešte aj v hokeji vždy držal palce súperovi, pokiaľ bol slabší ako náš národný tím. Ako som sa mal teda zariadiť? Ako som sa mal správať? Začínajúci psychiater zo Strednej Európy (pre obyvateľov Západnej Európy to bola, samozrejme, Východná Európa), zo štátu, ktorý pri celosvetovej predpovedi počasia na CNN ani neexistuje. Nakoniec všetko prekryl biely lekársky plášť, ktorým sa mi darilo maskovať neistotu. Zavŕzgajú dvere. Niekto vchádza vykonať si svoju potrebu. „Ne-pres-tá-vaj!“ zasipí. „Kurva ne-pres-tá-vaj!“ Žena, keďže si to rozdávame na ženských toaletách, si sadne hneď do vedľajšej kabínky a o chvíľku už močí. Ne-pres-tá-vam, ale od prekvapenia (akéže prekvapenie, mohol som s tým rátať) ledva dýcham. Zdá sa, že príchod neznámej návštevníčky, a možno aj milovníčky rýchleho občerstvenia, ju naštartoval ešte viac. Oboma chodidlami sa postavila na moje priehlavky a zaryla do nich prsty s načierno nalakovanými nechtami. Na chvíľu sme síce vypadli z rytmu, ale týmto jednoduchým prestupom sa jej efektívne podarilo znížiť trecí uhol a fičali sme ďalej. Ešte sa jej prilepím na chrbát, poriadne sa o ňu šúcham bruchom, má to neskutočne rada. Kto by si bol pomyslel, že nenápadná poznámka počas večere v našom preferovanom bare spustí podobnú avantúru? „Máš rozopnutý zips,“ upozornil som ju, keď si sadala. „Možno ti chce niečo povedať namiesto mňa,“ povedala a koketne sa usmiala. O chvíľu z nej trhám šaty, zbesilo do nej vnikám, pátram po kamerách, uvažujem o globálnej konšpirácii, ľutujem sa, počúvam čúrať ženu vo vedľajšej kabínke a… Naša suseda vstáva, zašuští šatstvo, ozvú sa kroky, zavŕzgajú dvere. Odišla. Možno za svojím mužom, za svojimi detičkami, ktoré práve dopapali. A čo tu robím ja? Prečo nie som so svojou dcérou, synom, ženou? Vek by som na to mal. Prečo som pološialený zo zakomplexovanej, uletenej, egoistickej, necitlivej… atď. študentky? Poviete si chémia. Nie, práve po tomto túžim, možno ide len o inú formu maľovania si mihalníc, možno som ja ten zakomplexovaný, uletený, egoistický, necitlivý, skurvený, arogantný bastard, nechápajúci veľkorysosť ženskej duše. Nechápajúci priestor a rozmery jej individuality. Možno, možno… Uff! Zhlboka sa nadýchnem, chytím ju za panvové kosti a už nemienim nechať nič na náhodu. Avšak so mnou naozaj niečo je. Tie kamery, tie kamery… hlava sa mi točí, už nevidím, cítim ako sa kabína trasie a tichý rachot sa mení na búrku. Steny sú tu, aj napriek zdaniu solídnosti, z ľahkých prefabrikátov a akustická izolácia takmer nulová. Čo ak to vpredu, za pokladňami vyzerá takto: „Jeden cheesburger prosím – áaaach (pokladníčka otáča hlavou) – cheesburger – ááaach, kuracie krídelka – áááach – Big… – áááách“! V slabinách vybuchne malá nukleárna bomba a je po všetkom. Pomaly ako vo filme sa zosúva dole, avšak namiesto kečupových stôp, na aké sme zvyknutí z céčkových hororov, ostávajú kachličky vlhké od jej potu. Dych sa pomaly dostáva do normálu. Verím, že to bolo na sto percent, čo je v polosvete, kde sa snažíme žiť, malý zázrak. Polo-myšlienky, polo-riešenia, polo-vzťahy, polo-sex… Nie, nie tentokrát sa išlo na doraz. Preto sa skloním a pobozkám ju na zvlhnuté chĺpky. Usmeje sa. Máme vymaľované. Rýchlo prebehnem na mužské toalety. Servítkou si utriem penis, potom si umyjem ruky a opláchnem tvár. Pozerám sa do zrkadla a lepím naň nálepku STRATENÝ PRÍPAD. Stojí už v rade a z diaľky na mňa máva. „Čo si dáš?“ „Cheesburger a krídelká.“ Potichu jeme. Usmieva sa. Potom na mňa vybafne: „Daniel, a nie som ja náhodou škaredá?“ Nechce sa mi odpovedať. Keď sa na to dvakrát do týždňa opýta jedna z najkrajších žien aké som kedy stretol, tak sa mi už jednoducho nechce odpovedať. Nie nechce! Aj štruktúra vety je akási podivná – zavádzajúca. Zdá sa mi, akoby medzi oslovením a spojkou ešte niečo bolo. Niečo nevypovedateľné. Akýsi medzipriestor, v ktorom sa ukrýva jej skutočná podstata. Divné je aj slovo náhodou, pretože ho môžeme aplikovať univerzálne, takže má častokrát len funkciu vetnej, nedajbože myšlienkovej výplne. Náhodou si pekná? Náhodou prečo? Pretože rodičia nefajčili, nepili, nefetovali, hrali tenis, zdravo žili, nemasturbovali, alebo masturbovali až priveľa, milovali sa, starali sa, zarábali peniaze, cestovali k moru atď.? A to všetko náhodou? Alebo to bolo naopak? Namiesto odpovede teda len pokrútim hlavou, akože rozhodne nie. Žiadne náhodou. Uspokojí ju to, a tak prežúva ďalej. Dojeme. Narýchlo sa upravuje v zrkadle na stene. Šminky, rúž a voňavka. Pohrabe sa vo vlasoch. Tak a môže sa spokojne vrátiť domov k svojmu dlhoročnému frajerovi. „Bolo to fakt dobré,“ skonštatuje. Teraz „fakt” neviem čo mala na mysli. Cheesburger s krídelkami, alebo… prestávam myslieť na kamery. Rachot električky niekoľko centimetrov od môjho nosa prehadzuje synaptickú výhybku. „Myslíš, že Škóti majú nejakých tenistov v prvej stovke?“ Sám sa čudujem nad otázkou. Pokúšam sa dopátrať k jej pôvodu. Prebiehajúci turnaj Masters v tenise a primárov príbeh o pacientovi, ktorý si myslel, že bol škótskym kráľom Robertom I., ktorý porazil anglické vojská Edwarda II. v bitke pri Bannockburne, sa nejakým čudesným spôsobom pospájali a vygenerovali otázku. Primár si kvôli nemu kúpil dejiny Británie a teraz nás, svojich kolegov a podriadených, možno lénnikov, ohuroval vedomosťami zo stredoveku. Takto teda funguje mužský rozum tesne po súloži v dome rýchleho občerstvenia. Pobavene na mňa pozrie a povie: „Ty si fakt čudný.“ Krúti pritom hlavou. Ale čo! Možno so mnou naozaj niečo je. „Čo je s tebou, na čo myslíš?“ drgne do mňa Peter v parku pred Scottish National Portrait Gallery. Bol som taký zahĺbený do spomienok na Renátu, že som si ani neuvedomil, ako sme sa sem dostali. „Myslíš, že Škóti majú nejakých tenistov v prvej stovke?“ „Tim Henman je asi Angličan, nie? Podľa mňa dobrí Škóti nehrajú tenis. Dobrí Škóti chlascú a šukajú na uliciach…“ Na chvíľu sa zamyslel. „A sú nesmrteľní.“ „A ešte klonujú ovce,“ chcelo by sa dodať z dlhodobejšej historickej perspektívy. * * * Sedím za barom v poloprázdnej letištnej hale G. Je niečo po polnoci a lietadlo Odniekiaľ poriadne mešká. Mám v sebe asi šesť deci Frankovky a priobjednávam si ďalšie. Fajčím jednu od druhej, ruky sa mi trasú, nohou okopávam obklad barového pultu. Naposledy som bol takto vystresovaný pred príjmačkami na vysokú školu a to bolo pekne dávno. Ráno som sa na záchode od napätia pozvracal, a keď sa mi mama, ako správne garde dobíjala do kúpeľne, pustila sa mi z nosa krv. „Bože, veď sa upokoj,“ povie mi rozčúlene a napodiv to zaberie. Snaží sa mi chladnými obkladmi na temeno zastaviť krvácanie, aby sme nezmeškali. Keď sa nakoniec s asi desaťminútovým oneskorením vyrútime z taxíka pred školou, prešprintujeme jej nekonečné koridory, ktorými budem blúdiť ďalších päť rokov, nájdeme príslušnú poslucháreň a na nej zoznam mien, tých uchádzačov, ktorí sú prijatí bez skúšok. Moje meno svieti medzi prvými. „No vidíš, zbytočne si sa strachoval,“ pohladká ma ako malého chlapca po hlave a pravdu povediac sa aj tak cítim a vôbec to nie je pocit príjemný. Jej slová som si zobral k srdcu a od vtedy som sa vyhýbal „zbytočnému strachovaniu“. Až do dnešného dňa. Krv sa mi určite nepustí len preto, lebo ju zastavil príval červeného. Nevidel som ju už dva mesiace. Tvorivé štipendium Odniekiaľ, kde momentálne štrajkujú asi všetci zamestnanci v doprave, nemohla odmietnuť. Teda podľa nej. Zbytočne som argumentoval: „Budeš mi chýbať, a čo naša láska, ja to sám neprežijem,“ až po zúfalý výkrik: „A to si ho mám dva mesiace honiť?“ „Ale prežiješ, neboj sa,“ mávla rukou a pobozkala ma na pery. „Ja si to tiež budem robiť sama. Neboj sa. Zavriem oči a predstavím si ťa. Tvoje telo, tvoje ruky, nohy, oči, ústa, nos…“ „Dosť, dosť! Ty si zo mňa strieľaš. Ja sa strašne bojím.“ „Čoho, hlupáčik. Veď vieš, že milujem iba teba.“ Bože, koľkokrát som už len počul túto frázu. Nie, od nej nie. Od iných žien, ktoré s touto frázou odchádzali a už sa nikdy nevrátili. Dve, možno tri som naozaj miloval a len horko-ťažko som sa s rozchodom vysporiadal. A teraz toto. Po trojročnej známosti a dvoch rokoch spoločného života. Už som nepovedal nič. Bola rozhodnutá. V deň odletu sedí nahá v obývačke a pomaly si nanáša sýtočervený lak na nechty na nohách. Suniem sa k raňajkám, ako keby ma viedli na popravu. Všimnem si, že nechty na rukách svoju dávku červene už dostali. Jej krásne dlhé nohy. Pretiahnuté krivky prstov. Červený lak. Môj obľúbený. Keď si predstavím, koľko nadržaných chlapov žije v Odniekiaľ, koľko možností spoločenskej prezentácie na ňu čaká, a do toho ešte celá umelecká banda s uvoľnenou morálkou… a navyše, obaja k nej niekoľko rôčkov neodmysliteľne patríme. Teraz síce neviem, či je to v tomto prípade nevýhoda alebo výhoda. Zničene sa zosuniem do kresla a obchádzajú ma mdloby. Asi som sa úplne zbláznil. Ja žiarlim a moralizujem. Stojí za mnou, cítim to. Obzriem sa a pohľady sa nám stretnú. Milujeme sa pod jedálenským stolom, ako keby to malo byť naposledy. „Bohvie či aj nebolo,“ zamrmlem si pre seba a poriadne si upijem z červeného. Prvé dni po jej odchode sa premenili na nočnú moru. Nemohol som čítať, písať, myslieť… nemohol som nič. Celé moje bytie sa rozfázovalo na pripojenia k internetu a čakanie na jej e-mailové správy. Ak náhodou v niektorý deň neprišla žiadna, prepadal som záchvatom depresie. Pritom mi písala skoro dennodenne, takže som sa ani nemal veľmi na čo sťažovať. Taká a taká galéria, stretnutie s takým a takým režisérom, hercom, scenáristom, choreografom, spisovateľom, fotografom a neviem ešte s kým. Samí muži! To sa v Odniekiaľ umeniu venujú len muži.? Čo potom robia ženy? Chodia do takej a takej galérie, po stretnutiach s takým a takým režisérom, hercom, scenáristom, choreografom, spisovateľom, fotografom a neviem ešte s kým. Asi. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)