kVapKa ViTriOlu
Ján Slota je môj nepriateľ. Je to jeden z najväčších primitívov, akých som kedy v živote videl a počul. Ján Slota je ako fajčenie: najviac škodí nie tomu, kto fajčí, ale okoliu, pasívnym fajčiarom. Samozrejme o tom, či všetci okolo Slotu sú skutočne nemohúci pasívni fajčiari, by sa dalo výdatne debatovať. Ale načo ešte. A načo už. Ján Slota je zbojník – správaním, slovníkom i konaním. Bohatým však neberie a chudobným nedáva. To, že okráda obyvateľov svojej rodnej krajiny – možno slope práve za ich dane – na to si už obyvatelia jeho krajiny zvykli. Obyvatelia jeho krajiny túžili vstúpiť do Európskej únie, čo sa im nakoniec, našťastie (nevedno však pre koho), aj podarilo. Ján Slota je xenofóbny zurvalec, zákonite nemôže milovať etnickú pestrosť, ktorú Únia ponúka. Napriek tomu sa rozhodol, že ju bude vnímať tak, ako keby to bola jeho rodná hruda. Čo sa prejavilo v jeho túžbe okrádať už nielen krajanov, ale aj cudzích. A tak heslo „cudzie nechceme, svoje si nedáme“ sa mení na: „svoje nedáme, lebo už ani veľmi nemáme čo a cudzie nám zákonite patrí“. Neveríte? Nuž čítajte slová rovno z úst Jána Slotu, ktorému zrazu začalo záležať na fondoch, ktoré tá odporná, multikulturalizmom napáchnutá Európska únia, ponúka (?), poskytuje(?): „Je zarážajúce, akým spôsobom sa predstavitelia Európskej únie stavajú k tomuto materiálu. Ich pripomienky sú niekedy zarážajúce a nasvedčujú tomu, že akoby niekto umelo chcel zdržiavať peniaze, ktoré nám právom patria.“ To by som bol zvedavý, akým právom? Azda za prínos do pokladnice európskej kultúry? Či za úžasné výkony v hospodárstve? Alebo za objavy v prírodných vedách? Ján Slota je nepriateľ ľudí. Aj kvôli nemu sa cítim v tejto krajine ohrozený. Aj jeho zásluhou jazyk, kultúra, právne povedomie v tejto krajine upadá. Ján Slota má podporu širokých más. Preto sa cítim ohrozený. Čím severnejšie a východnejšie, tým väčšmi. Napríklad v Žiline. Alebo v Banskej Bystrici a vo Zvolene. Ohrozený sa cítim aj v Poprade a v Terchovej. A už sa ohrozený začínam cítiť nielen na severe, ale aj na juhu krajiny. Napríklad v Nitre, o poľutovaniahodných Šuranoch ani nehovoriac. A dosť hrozne sa majú veci aj v krčme v Bánove. A kto vie, aké to bude o taký rôčik v Nových Zámkoch a Komárne... Ján Slota je niečo, čo sa dá označiť istým slovom, ktoré tu teraz nevyslovím, ale on ho určite dosť často v krčmách vyslovuje, keďže ním častuje kohokoľvek, kto sa mu znepáči. Problémom Slovenska nie je Ján Slota, ale tí, čo ho podporujú. To dnes už vie každý malý chlapec, ba vedia to už aj tí, čo Slotu volia. Teda to, že oni sú ten problém. Osobne nemám nič proti Jánovi Slotovi. Nech si len pekne žije hoci aj sto rokov a nech sa teší dobrému zdraviu a hojnému potomstvu. Ale nech už, preboha, nekváka. Nech sa už konečne prestane hrnúť do politiky. Alebo do čohokoľvek. Nech sa už konečne nehrnie. A nech už nezhŕňa. Neviem prečo toto píšem, veď viem veľmi dobre, že moje želanie sa vyplniť nemôže. Vyplniť sa môže akurát tak nejaký ďalší absurdný byrokratický formulár, za ktorý môže aj fakt, že Ján Slota je pri moci. Ale ruku na srdce; môže nejaký fakt za niečo môcť? To, čo z duše tej nenávidím, nie je Ján Slota, ale fenomén Ján Slota. Fenomén, ktorý rozkvitá kdesi v hlbinách vedomia takmer každého viac či menej roduverného Slováka. Čudovali by ste sa, kto všetko, v určitých dejinných okamihoch, sa zmení na roduverného. A tak si myslím, že niečo zo Slotu možno nájsť v Robertovi Ficovi, Jánovi Čarnogurskom, Mikulášovi Dzurindovi, ba aj, trúfam si povedať, že aj vo Františkovi Mikloškovi, alebo hoci aj v Štefanovi Hríbovi. Keby to tak nebolo, nezabávali by sa tak veľmi na fenoméne zvanom Ján Slota. Keby to tak nebolo, dávno by boli „zapracovali“ na tom, aby si Ján Slota a jeho fenomén ani nepípli. Zdá sa však, že Slovákom Ján Slota v podstate vyhovuje. Veď sa nebaví na ich účet; ich účty len vystavuje perspektíve zoštíhľovania. Pred chvíľou som priznal, že Ján Slota je fenomén. Teraz napíšem toto: Ján Slota nie je fenomén. Asi to vyznieva schizofrenicky, ale čo už v tejto krajine nie je aspoň trocha schizofrenické? Ale späť k fenoménu. Ján Slota je len to, čo si občas s fenoménom fenomenálne (alebo fenofekálne) mýlime. Ján Slota však nie je. Ani politik, ani povšimnutiahodný človek, ani fenomén. Opakujem: Ján Slota nie je. Vy nejakého Jána Slotu poznáte? Ja, priznám sa, čím ďalej, tým menej poznám niekoho takého. On naozaj nie je. Prestáva byť. A ak náhodou neprestáva, tak to nie zásluhou ani fenoménu, ani Jána Slotu.
