Za seba, pre seba a – sebe
Poslanci Národnej rady SR neschválili obmedzenie pracovného týždňa vysokoškolských učiteľov na 58 hodín. To nie je nič prekvapujúce. Medzi poslancami sú predsa aj vysokoškolskí učitelia, takže keby zákon o obmedzení pracovného času vysokoškolských učiteľov schválili, boli by sami proti sebe. Či takýto postoj prospeje kvalite, alebo skôr nekvalite vzdelávania na vysokých školách, treba ponechať ich svedomiu. K jeho spytovaniu však treba prizvať aj svedomie tých, ktorí pred pár rokmi, keď vrcholila erupcia voľnosti vo všetkom, umožnili vznik enormného počtu nových vysokých škôl doslova kde si kto zmyslel a aké si vymyslel . Málokto vtedy uvažoval nad tým, že aby vysoká škola fungovala ako naozaj vysoká, potrebuje aj náležité pedagogické zázemie a odborných garantov. Odborným garantom však môže byť len pedagóg, ktorý má už čosi za sebou. Pravda, v istom zmysle aj pred sebou. Požiadavka na garanta totiž znamená aj požiadavku na to, aby mal náležité vedecké aj funkčné tituly. Zháňanie garantov teda bolo pre nové školy rovnako problematické, ako zháňanie vyučujúcich. A pretože pre pedagógov zase nie je jednoduché zháňanie zárobkov, mnohí vznik množstva nových škôl privítali a brali si úväzky všade, kde im ich ponúkli. Napokon, takto nepostupujú len pedagógovia; väčšina z bežných smrteľníkov zväčša berie, čo sa z pracovných príležitostí vyskytne, pretože nevie, či o nejakú prácu zavadí aj „zajtra“. Pedagógov navyše k prijímaniu ďalších a ďalších úväzkov na ďalších a ďalších vznikajúcich vysokých školách motivovalo nezriedka aj to, že niekde boli spojené aj s automatickým získaním funkčného titulu. A tak sa spolu so zvýšeným počtom študentov vysokoškolského štúdia, čo pozitívne ovplyvnilo predovšetkým naše štatistické postavenie v rôznych európskych a svetových hodnotiacich tabuľkách, zrodil aj inštitút takzvaných autobusových či vlakových profesorov. Už roky za študentmi pendlujú po celom Slovensku a tvorcovia rozvrhov sa aj preto uprostred prázdnin pravidelne stávajú kandidátmi na liečbu u psychiatrov. Zladiť záujmy rozlietaných vyučujúcich nielen so záujmami škôl, ale aj cestovných grafikonov je často nad ľudské sily. Ešteže Slovensko je také malé a vyučujúci sa stíhajú ako-tak načas presúvať. Ak sa im pošťastí sedieť, ešte si počas cestovania môžu robiť aj prípravy. Cestovala by väčšina týchto autobusových a vlakových pedagógov takmer denne zo školy do školy aj v prípade náležitého mzdového ohodnotenia v jedinej alma mater? A čo také sa stalo, že sa zrazu uvažuje o obmedzení rozvetvených pedagogických aktivít vysokoškolských učiteľov zákonom? Žeby len skúsenosť takpovediac z vlastnej kože, že kvantita škôl nemusí vždy nahradiť kvalitu? A že ak sa vyučujúci budú pretŕhať v učení väčšieho počtu študentov na väčšom počte škol, ako je fyzicky únosné, sotva budú môcť pracovať na zvyšovaní svojich pedagogických a vedeckých kvalít, teda aj na zvyšovaní kvalít príslušnej školy? A že keď starší odídu do dôchodku či vymrú, niektoré študijné odbory vzhľadom na nedostatok garantov zaniknú? A že... Tak či onak, ustanovenie o obmedzení počtu vyučovacích hodín vysokoškolských učiteľov sa do zákona nedostalo. Aj preto, že – zopakujme – medzi poslancami sú aj vysokoškolskí učitelia. Aj autobusoví a vlakoví, a niektorí už vzhľadom na toľké úväzky možno aj automobiloví. A keby obmedzeniu počtu vyučovacích hodín pre pedagógov dali zelenú, boli by sami proti sebe – zaručene aspoň prvoplánovo. Či by boli proti sebe aj druho- až ďalekoplánovo, teda z hľadiska kvality našich vysokých škôl, takže možno aj svojich detí či vnukov, v každom prípade však z hľadiska detí a detných detí občanov, ktorých zastupujú, je sporné. Sporné prinajmenšom tak, ako bolo a stále je sporné povoľovanie ďalších a ďalších vysokých škôl na Slovensku, zavše doslova bez ladu a skladu, ale čo je najhoršie najmä bez akéhokoľvek opodstatnenia. Vtedy, keď za hovorili argumenty o tom, že je dobré mať viac vysokoškolsky vzdelaných ľudí, že sa to dá ľahšie, ak budú mať deti z chudobných rodín školy takmer za rohom, takže rodičia aj deti ušetria náklady na ubytovanie, že mládež je lepšie mať upratanú radšej v hocijakej škole, ako bez práce na ulici. Ale aj vtedy, keď sa v úvahách proti argumentovalo pochybnosťami o kvalite stále rastúceho počtu vysokých škôl práve v súvislosti s nedostatkom odborných a zároveň vedecky podkutých pedagógov, keď odborníci poukazovali na to, že štátne financie rozptýlené medzi začínajúce školy by viac prospeli, keby sa venovali na skvalitnenie podmienok výučby a prevádzky existujúcich škôl, keď varovali, že (aj) odlevom, v tomto prípade rozumej aj v podobe horúčkovitého pendlovania vyučujúcich po celom Slovensku rapídne klesne úroveň vysokého školstva na Slovensku celkovo. Je veľmi pravdepodobné, že na súčasnom stave sa ešte dlho celkom nič nezmení. A nielen pre súčasnú osobnú zainteresovanosť tých, ktorí majú o zmene rozhodnúť. Aj preto nie, lebo ani v jednej z vládnych garnitúr, ktorá sa za posledných vyše pätnásť rokov dostala k moci akoby nikomu nezáležalo na tom, aký bude výsledok opatrení, ktoré vymyslí a presadí, a už vôbec nie na tom, či bude prospešný veci, o ktorú akože ide. O čo ide predovšetkým a vždy, je okrem vlastného prospechu pocit víťazstva nad tými, ktorých tí noví či staronoví striedali, a tými, čo zvyčajne pri rozhodovaní o čomkoľvek bývajú proti. Žiaľ, proti nie vždy len preto, že by na krokoch práve vládnucich bolo všetko zlé. Proti zo zásady. A to často znamená – len tak. Preto, že ak sa človek čo i len formálne dostane do hocijakej opozície, byť proti všetkému, s čím prídu tí druhí, rozumej protivníci, sokovia až nepriatelia, sa patrí. Že sa patrí byť najmä za a dobrú vec a v prospech občanov, to sa z vedomia ľudom vyvolených zväčša vytratí, len čo si pod sebou trochu zohrejú parlamentné lavice. Im (aj keď – česť výnimkám) na sebauspokojenie celkom stačí byť za seba. Najmä a zo všetkého najviac však – byť pre seba.
