Spätná väzba

Ad: Zapadnuté prachom (Michal Polák) Slovo 34-35/2007 Poučné pre nás môže byť pripomínanie smutného výročia augustových udalostí v Česku. Vyvrcholením vysielania v českom Rádiožurnále bola beseda s ich priamym účastníkom, bývalým redaktorom Čs. rozhlasu v Prahe, Jiřím Dienstbierom, a mladším historikom, o význame roku 1968 a augusta 1968. Kým mladý historik papagájoval naučené, že august 1968 bola ukážka nereformovateľnosti komunizmu a zrada komunistov na vlastnom národe (skoro ako celé mediálne argumentovanie slovenských médií), Jiří Dienstbier, mimochodom, prominentný český disident a v nedávnych časoch český diplomat, hovoril niečo, čo muselo vyrážať dych: „Augustové udalosti sú národnou tragédiou Čechov a Slovákov a pretože sme v nich obstáli, mali by tvoriť svetlú stránku dejin našich národov a mali by tvoriť základ novodobej národnej hrdosti, pretože Československo dokázalo v spoločenskom vývoji niečo, čo nemalo a nemá vo svete obdobu – schopnosť úspešne politicky a spoločensky reformovať socializmus. Ľud v Československu sa pod pásmi tankov nezlomil, ale zomkol sa aj s politikmi tak, že morálne vyhral a toto hnutie čs. obrody socializmu s ľudskou tvárou nebolo prekonané. Proti geopolitickým a vtedy politickým tlakom nebolo možné vystaviť ľud ČSSR hazardu krviprelievania, ktoré by bolo zbytočné, pretože aj Západ ticho a temne upozorňoval, že na pomoc Československu nepríde. Obroda socializmu sa nezačala. Celé obdobie po hrozných päťdesiatych rokoch viedlo k tomu, že politickí predstavitelia a spoločnosť vedome odchádzali od metód byzantského stalinistického socializmu vnucovaných Sovietmi a snažilo sa ísť vlastnou cestou, čo sa mu darilo. Pražská jar 1968 bola už vyvrcholením celého takmer desaťročného procesu. Mnohé kroky, ktoré viedli k inému socializmu ako v ZSSR či v iných socialistických štátoch sa už uskutočnili, a práve pre TOTO prišli do Československa tanky. Ľud svojim politikom veril a oni ho nezradili. Ešte dlho po auguste 1968 ľudia chceli socializmus a svojich politikov, ktorí ich nezradili. Národ bol sklamaný a cítil sa oklamaný až roku 1969 na základe postupnej denunciácie politických predstaviteľov KSČ. Morálna výhra ľudu ČSSR a politická prehra ZSSR bola v tom, že vojenský prevrat, ktorý mal inscenovane nasledovať, nenastal: nebola vymenovaná nijaká bábková vláda, pokusy s robotnícko-roľníckou vládou sa nepodarili, svet sa o dianí v ČSSR dozvedal dlho, pretože okupantom sa v prvých dňoch okupácie nepodarilo umlčať rozhlas, televíziu ani noviny. Tak sa svet dozvedel, že ČSSR neprežila vnútropolitický prevrat, ale agresiu, ktorá bola v rozpore s medzinárodným právom. Kanto Ad: Lekcie z masmediálnej politiky (Milan Paulíny) Slovo 34-35/2007 Všetko je relatívne. Keď je zdrvujúca väčšina mediálneho diskurzu pravicová, resp. neoliberálna, vyzerá aj stred či ľavý stred ako krajná ľavica. To väčšinové sa ohraničuje ako normálne a rozumné voči úchylkám – teda alternatívnym názorom predovšetkým na ekonomiku či sociálnu sféru. Do tejto ideologicky modelovanej ohrady „normálneho“ smeruje aj konformistické bahno spoločnosti – tí, ktorí by pred 25 rokmi boli vzorní zväzáci, odborári, kádrovači túžiaci byť za pomoci konformistických barličiek niečo viac, než sú a na čo majú. Byť antificovský, antiľavičiarsky je dnes pre bahno sposob, ako sa zaradiť do fiktívnej spoločnosti normálnych, rozumných a zodpovedných – samozrejme spoločnosti vytváranej virtuálne práve dominujúcim diskurzom, ktorý sa ovláda predovšetkým cez médiá. effendi Oblbovanie médiami vždy bolo a asi aj bude. Pamätám si vymývanie mozgov za socializmu, teraz zase máme oblbovanie iného druhu. Ľudia sa musia naučiť čítať medzi riadkami a mnohí sa to aj naučili. Orientácia médií? Slovensko, ale aj iné časti sveta nachádzajú svoje vzory na západe, najmä v USA. To platí vo všetkom – kultúre, politike, ekonomike... Platí to aj v žurnalistike. Nová generácia novinárov má dosť informácií na to, aby robila svoju prácu podľa svojho veľkého vzoru. A ten zahŕňa aj praktiky ako získavanie čiateľov za každú cenu (aj za cenu zavádzania), manipulovania a pod. Vieme aj to, že väčšina médií je v rukách ponovembrovych zbohatlíkov (omyl – takmer všetky „relevantné“ sú v rukách zahraničných majiteľov; pozn. red.), takže ak „účel svätí prostriedky“, sú médiá len tým „nevinným“ prostriedkom. tiezPeter