Privilégium: kauza sa skončila... nezabudnite!
Najhorúcejšou vnútropolitickou udalosťou najbližších dní bude odvolávanie ministerky práce Viery Tomanovej. Ona sama, ba ani vláda si z toho ťažkú hlavu robiť nemusia, lebo koaličné strany už avizovali, že opozičný návrh nepodporia, takže na ministerskom poste sa nič meniť nebude. To však neznamená, že by na kauzu Privilégium, ktorá sa stala zámienkou na návrh ministerku odvolať, mala len tak zabudnúť. V prvom rade preto, lebo by bolo chybou prepadnúť predstave o vlastnej neomylnosti a každú kritiku považovať za premyslený útok s likvidačným úmyslom. V druhom rade preto, lebo kauza ukázala, že systém prideľovania dotácií umožňuje úspešne podvádzať. A v treťom rade preto, lebo nemala vôbec vzniknúť – Privilégium nemalo dotáciu nikdy dostať. Súkromné z našich daní Úroveň sociálnych služieb pre zdravotne ťažko postihnutých ľudí, resp. dôchodcov je u nás naozaj na rôznej úrovni. Kvalita súkromných centier je zväčša vysoká, kvalita verejných zariadení žalostná. Stačí navštíviť verejné domovy dôchodcov v najbohatšom, Bratislavskom kraji a človek musí niekedy horko zaplakať, v akých podmienkach dožívajú ľudia, ktorí väčšinou celý život statočne žili a pracovali. Dokonca i samotné priestory sú občas úbohé, hygienicky vyhovujúce len ledva-ledva, nehovoriac o vybavení domovov. Ich riaditelia sa môžu usilovať koľko len chcú, samospráva ani štát nepovažujú ich financovanie za prioritnú oblasť. Pritom práve tieto verejné zariadenia využívajú ľudia, ktorí na tom finančne nie sú veľmi dobre. Pred vyše rokom odvysielala TV JOJ reportáž, v ktorej porovnali verejný domov dôchodcov v Stupave a neďaleké podobné súkromné zariadenie. Zatiaľ čo stupavský domov bol preplnený, súkromný mal len troch obyvateľov. Väčšina ľudí si totiž nemôže dovoliť nadštandardnú privátnu starostlivosť, lebo sa za ňu musí aj nadštandardne platiť: na mesačné poplatky nestačí ani celý dôchodok. Je chvályhodné, že ministerstvo práce vyčleňuje nemalý balík peňazí na podporu neštátnej sociálnej starostlivosti. Ale v momente, keď ním zvyšuje štandard služieb v súkromných zariadeniach, zatiaľ čo služby vo verejných nedosahujú ani len štandardnú úroveň, je to nemorálne. A už vôbec nie je prijateľné, aby sa takto správala ľavicová ministerka. Súkromné služby z verejných zdrojov – to je predsa osvedčený pravicový koncept. Štyridsať kvalitných polohovateľných postelí by privítali v ktoromkoľvek verejnom domove dôchodcov, kde o niečom takom doteraz len počuli. Vagabundi pod pláštikom Smeru V prípade Privilégia navyše vzniká otázka, o koho sa toto zariadenie stará. Internetovú stránku nemá len v slovenčine, ale aj v angličtine a nemčine. Ešte tak základné informácie v angličtine, povedzme pre prípadných sponzorov, to sa dá pochopiť, ale podrobné informácie opisujúce všetky poskytované služby aj s kontaktom vyvolávajú podozrenie, že Privilégium poskytuje svoje služby aj cudzincom. Ale ako chce v takom prípade premiér zaručiť, že „jeho“ 40 postelí nebude využívať solventná zahraničná klientela? Viera Tomanová by sa teda nemala usilovať o zmenu len v prípade dôchodkového systému. Je jasné, že ak princíp podpory súkromného podnikania z verejných zdrojov uplatňovali jej predchodcovia v jednej sfére, nepostupovali inak v ďalších. Štát by mal podporovať poskytovanie súkromných služieb len tam, kde to sám nedokáže kvalitnejšie a lacnejšie, ale zároveň musí dbať na to, aby aj takéto súkromné služby boli dostupné pre všetkých a bez akýchkoľvek prekážok – vrátane výšky poplatkov. V opačnom prípade podporuje súkromné podnikanie z našich daní a navyše diskriminuje časť daňových poplatníkov, najčastejšie tých najchudobnejších, o ktorých by sa mal postarať predovšetkým. Kauza Privilégium však má aj zaujímavé vnútrostranícke rozmery. V prvom rade by mali zbystriť pozornosť tí, ktorí sú zodpovední za vnútorný život Smeru. Ani Róbert Fico nie je naivný a sám v minulosti pripustil, že strana, ktorá „stúpa nahor“ je príťažlivá pre nejedného konjunkturalistu a oportunistu. Teraz sa ukázalo, že to tak naozaj je a do Smeru vstúpili aj podvodníci. Títo dvaja sa neštítili podviesť vlastnú ministerku, dokonca bývalú kolegyňu v nádeji, že ich „prikryje“. Útok na Fica Smer ich vylúčil, bolo by však naivné myslieť si, že boli jediní. Vždy je lepšie problémom predchádzať, ako ich riešiť a hoci sociálni demokrati tento problém vyriešili elegantne a slušne, mali by sa viac pozerať na svojich ľudí najmä na miestnej a regionálnej úrovni. Aj tam niektorí členovia Smeru vystrájajú ako zmyslov zbavení, ale vedenie strany sa tvári, že sa nič nedeje. Ak si však sociálni demokrati neurobia poriadok sami, postupne im vo viacerých prípadoch budú robiť poriadok médiá. Samozrejme, tie možno vždy obviniť zo zaujatosti, ale to funguje, len kým ľudia neuvidia pravdu na vlastné oči. A oni ju vidia väčšinou lepšie ako novinári. Napokon sa vždy nájde niekto, komu vyvolanie káuz vyhovuje. V tomto prípade to vôbec nemuseli byť DSS, ale jednoducho niekto, kto chcel zdiskreditovať ministerku Tomanovú. Aj preto, aby dala pokoj „dôchodkovej reforme“, ale aj preto, aby Róbert Fico stratil dôležitého spojenca nielen vo vláde, ale aj v Smere. Na vysokých miestach sú v ňom ľudia, ktorým ľavicová politika nevonia a ktorí si želajú politicky slabého Fica – aby ich musel poslúchať. Autor je stály spolupracovník Slova
