Politička je žena na tenkom ľade

Chystá znárodnenie! Ohrozuje sporiteľom ich budúce dôchodky! Novelou zákonníka práce chce opäť zaviesť socializmus! Zneužíva peniaze daňových poplatníkov! Rozváža sa v limuzíne! Bojí sa lietať! Pracovala vo firme, ktorá je dlžná Sociálnej poisťovni!
Počet zobrazení: 1181
Tomanova 03-m.jpg

Viera Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Chystá znárodnenie! Ohrozuje sporiteľom ich budúce dôchodky! Novelou zákonníka práce chce opäť zaviesť socializmus! Zneužíva peniaze daňových poplatníkov! Rozváža sa v limuzíne! Bojí sa lietať! Pracovala vo firme, ktorá je dlžná Sociálnej poisťovni! To je nehoráznosť! Kto je tá žena, ktorá irituje hodnotový svet pravicovej novinárskej omladiny rovnako ako hodnotový svet „nových Slovákov“ - nadšených pionierov divokého kapitalizmu? Na Slovensku vari niet pisálka ani verejného tlčhubu, ktorý by si do nej neudrel. Na rebríčku nepopularity obsadzuje popredné miesta. Napriek tomu sa zdá, že čím viac do nej šijú, tým tvrdohlavejšie trvá na svojom. Mám na ňu osobnú spomienku z parlamentu. Chodila do výborov za vtedajšie ministerstvo práce a sociálnych vecí predkladať návrhy zákonov. Vždy vecná, vždy dokonale pripravená. Po skončení rokovania výboru jej neraz skladali poklonu všetci členovia - sprava doľava a naopak. Možno si aj oni spomenú... Skrátka - vyznala sa. Dnes sa nevyzná? Prečo vyvoláva takú vlnu nenávisti? Kto zablúdi do bahna internetových diskusií pravicových plátkov, užasne nad primitívnym slovníkom a vulgarizmami na adresu tejto ženy. Napriek mediálnej honbe na bosorky sa nevzdáva. Kto je táto žena? S hosťkou Slova sa rozprávala Gabriela Rothmayerová Pani ministerka, kto vlastne ste? Kde ste sa narodili, z akej rodiny pochádzate? – Narodila som sa v Bratislave, obaja rodičia boli skromní, ale čestní ľudia. Mňa i sestru viedli k tomu, aby sme vždy pomáhali iným a ctili si rodinu. Mala som šťastné detstvo, prežila som šťastné tridsaťpäťročné manželstvo, mám vlastnú dcéru a môj je aj manželov syn z jeho prvého manželstva. A som šťastná, že aj s jeho mamou, prvou manželkou môjho muža, dodnes máme veľmi dobrý vzťah. Okrem detí mám osemdesiattriročnú mamičku, ktorá býva u mňa. Staráme sa o ňu spolu so sestrou. Dodnes máme veľmi silné rodinné väzby, mávame spoločné obedy, navštevujeme sa aj s mojimi deťmi a s deťmi, ktoré som síce neporodila, ale život mi ich priviedol do cesty, a tak sú tiež moje. Dnes už dokonca samy majú deti, takže mám aj vnúčence. Okrem vlastnej dcéry máte adoptované deti? – Život mi ich priviedol do cesty. A keď boli v núdzi, rada som ich aj s manželom prichýlila. Potrebovali to. Ale nechcem o tom viac hovoriť, veľmi sa o ne obávam. Nie sú to ľudia, ktorí by zvládli útoky médií, preto nikdy nezverejním ich mená; ťažko znášajú aj to, čo sa píše o mne. Sú to moje deti a ja ich chcem ochrániť. Kde ste chodili do školy, kto mal na vás najsilnejší vplyv? – Vyštudovala som strednú zdravotnú školu a potom vysokú školu ekonomickú, v roku 2005 som obhájila dizertačnú prácu a získala doktorát. Profesor Šoltés mi ponúkol, aby som prednášala na Trnavskej univerzite, prednášala som aj na Univerzite Komenského a doteraz mám úväzok na Zdravotníckej univerzite. Učila som tiež na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety. Milujem a vždy som milovala svoju prácu a myslím si, že som sa v nej našla. Videla som vás na nejakej fotografii na ceste do kostola. Ste veriaca? – Áno, som veriaca. Aký je váš vzťah k novinárom? – Ak je novinár profesionál, a nie „pisálek“, ako ste povedali, mal by objektívne informovať verejnosť. To je jeho úloha, ba priam aj poslanie. Takých novinárov si veľmi vážim, pretože významne prispievajú k demokracii. Iné je však, ak za lacné výhody cielene, alebo možno niekedy aj nevedome, skresľujú skutočnosť polopravdami alebo zjavnými klamstvami a fabuláciami. Kto bol, prípadne je v politike vaším vzorom? – Pán Alexander Dubček. Jeho najstarší syn bol mojím spolužiakom, na základnej škole sme nejaký čas sedeli v jednej lavici. Poznala som ho ako veľmi mladá, býval neďaleko od nás a hoci som ho možno vtedy nevnímala ako politika, vždy som oceňovala jeho ľudskosť. A čím som staršia, tým viac oceňujem, s akou politickou koncepciou vtedy prišiel, veľmi si vážim ľudskosť, a to vždy a všade. Všímali ste si pôsobenie žien v politike? Čo si myslíte, prečo je ich dodnes tak málo – aj v sociálnej demokracii? – Ženy to majú v politike ťažšie. Nikdy som si nemyslela, že pôjdem do politiky. Beriem to tak, že vlastne stále robím svoju sociálnu oblasť, a keď som dostala ponuku od pána predsedu Smeru-SD Roberta Fica, tak som ju prijala, pretože sociálno-demokratická politika, ktorú presadzuje, sa zhoduje aj s mojím zmýšľaním. Po voľbách v roku 2006 som sama navrhla do funkcie ministerky pani Ľudmilu Gajdošíkovú, pretože je vynikajúcou odborníčkou, skvele ovláda problematiku, je rozhľadená a inteligentná. Bolo evidentné, že pán premiér si na tomto poste od začiatku predstavoval ženu. Keď ma však viacerí ľudia, ktorí poznali výsledky mojej práce presviedčali, aby som ponuku prijala, tak som od predsedu vlády poverenie do tejto funkcie prijala. Sociálnej problematike sa venujete desaťročia, napokon aj váš bývalý šéf pán Kaník vám vystavil výborné hodnotenie, poznáte aj chod ministerstva... – Áno, dá sa povedať, že je to moja celoživotná dráha a ja ju naozaj chápem ako svoje poslanie. Pokiaľ ide o pána Kaníka, bola to zaujímavá situácia, pretože pán exminister Kaník vyslovil uznanie mojej profesionalite, ale potom mal záujem na tom, aby som ako tieňová ministerka SMER-u odišla z ministerstva. Na jednej konferencii sa potom vyjadril, že môj odchod bol omyl. Cítite, že na ministerstve sú ľudia, ktorí spolupracujú so súčasnou opozíciou? – Určite áno, sú určité veľmi čitateľné indície, že je to tak. Mne neprekáža, ak moji podriadení majú iný súkromný názor na politické riešenia ako ja alebo vláda; dôležitá je ich profesionalita. Názory na sociálnu politiku sú rozmanité a nikoho nemožno stíhať za jeho názor. Ja sama som sa usilovala zapojiť do formulovania sociálnej politiky širšie spoločenské spektrum, či už to bola ponuka na spoluprácu pani exministerke Radičovej alebo zapojenie odborníkov z akademickej obce a z praxe. Na rozdiel od predchádzajúcej vládnej garnitúry politické čistky na ministerstve som nerobila, pretože si vážim prácu odborníkov bez ohľadu na ich politické presvedčenie. Štátny úradník by mal byť v prvom rade profesionálom. Súčasťou profesionality a povinností štátneho zamestnanca je aj jeho politická neutrálnosť. Nemyslíte si, že opozícia hľadá vždy ten najzraniteľnejší bod v reťazi, aby ju cez jedno ohnivko preťala? Vy ste žena a v politickom svete funguje mužský princíp... – Do mojej agendy patrí aj otázka rodovej rovnosti. V tejto otázke si môžeme brať príklad z mnohých štátov, najmä škandinávskych. Muži v politike sú galantní, nevyťahujú sa tam hlúpe klebety a nepodstatné pletky, ale ani si nedovolia spochybňovať odbornosť druhého človeka. Myslím, že v tomto smere máme ešte čo doháňať. Viete, keď počujem, ako po mne niektorí politici v parlamente pokrikujú, tak si pomyslím, že by si mohli uctiť aspoň moje šediny, keď už nič iné. Ak mladý pán Lipšic počas rokovania parlamentného výboru, kde ani nie som prítomná, o mne povie, že som Goebbels, tak prejavuje istú kultúru správania. Zašla som za ním a požiadala ho, aby vážil slová. Nikdy som neverila, že zo mňa vyfabrikujú takú kontroverznú postavu len preto, že sa niekto nevie zmieriť s faktom, že prehral vo voľbách alebo preto, že opravujem v záujme ľudí to, čo iní sfušovali. Ak ste poukázali na útok na najslabšie ohnivko v reťazi vlády Róberta Fica, tak ste trafili rovno do živého. Ale nie preto, že som žena. Sociálna politika, a teda aj rezort práce a sociálnych vecí, je jadrom politiky každej vlády, ktorá sa definuje ako sociálnodemokratická. Ak sa politickej opozícii podarí spochybniť politiku tohto rezortu, potom môže byť reťaz preťatá. A práve o to tu teraz opozícii podporovanej médiami veľmi priezračne ide. Pani ministerka, ale to je politický boj, normálny politický súboj... – To je pravda. Povedzte mi však, kedy v minulosti sa tzv. paparacovia neštítili protiprávne vnikať do súkromného objektu rodinného príslušníka politika?! A to sa niektorí politici v minulosti naozaj dopúšťali zjavných chýb. Ja si myslím, že žien v politike je veľmi málo aj preto. Veď kto by ustál tú štvanicu, ktorú som prežila v posledných týždňoch ja?! Každá žena by s tým mala obrovský problém. A dovolím si povedať, že aj tvrdí muži. Môžeme byť politickí rivali, môžeme proti sebe bojovať aj napádať politické riešenia protivníka, ale aj tento boj by mal mať aspoň elementárnu mieru slušnosti, vkusu a aj istej tolerantnosti. Máte jednu dcéru, podľa informácií z médií pracuje v sociálnej oblasti... – Nie, moja dcérka je ekonómka, obchodníčka. Skončila ekonómiu – hospodársku diplomaciu, pracuje v zahraničnej firme a vždy hovorí: v jednej rodine jeden sociálny pracovník úplne stačí. To neznamená, že je necitlivá k sociálnym problémom, skôr naopak. A veľmi stojí pri mne. Ona je tá, čo ma upokojuje a upokojuje aj moje okolie, že to všetko treba vydržať. Bulvárny týždenník priniesol fotografie, ako večer spred vášho domu vyprevádza šéfa Sociálnej poisťovne pána Bernátka. – Áno, a ešte aj mňa do toho zatiahli, vraj som vybehla pred dom v negližé, hoci som bola oblečená do letných bavlnených šiat, samozrejme, pohodlných, po domácky. Je fakt, že na tej fotke nie je nič, len auto a dvaja rozprávajúci sa ľudia, ale aj tak by ma zaujímal ten naznačený vzťah. – Moja dcérka pozná pána inžiniera Bernátka dlho, pretože sme boli kolegovia na ministerstve, kam ona ako študentka za mnou občas chodila. Často sme spolu chodili na výjazdy pred voľbami 2002 aj v roku 2006. Moja dcérka je s pánom inžinierom dobrá kamarátka, skutočne kamarátka, tak ako aj s inými mladými ľuďmi. Ale nie je tam nijaký iný vzťah. Som zvedavá, či sa novinári ospravedlnia mojej dcére, keď sa ukáže, že pán Bernátek má svoje záujmy aj záväzky kdesi úplne inde. Podľa médií ste do funkcie poradkyne uviedli aj jeho šesťdesiatšesťročnú mamu... – Nie, nemá status môjho poradcu. Pracuje na ministerstve na polovičný úväzok ako bežná zamestnankyňa. V agende ministerstva sú aj detské domovy a pani doktorka Bernátková má na starosti výchovnú oblasť práve pre detské domovy, kde je vynikajúcou odborníčkou. Je nehorázne, ako na ňu niektorí redaktori poľujú len preto, lebo jej syn je vo funkcii. Novinári by nemali písať nepravdu. Je mi ťažko, keď vidím bombastické titulky, že Tomanová je milenkou Bernátka, a pod tým drobnými písmenkami, že tou milenkou má byť moja dcéra... Ani jedno nie je pravda. Je však veľmi ťažké znášať to. V mojej životnej situácii, krátko po tom, čo som stratila manžela, je to až neľudské. Keď sme už pri médiách, pozrime sa na najdiskutovanejšie témy nedávnych týždňov: už 3. augusta bolo možné dočítať sa, že podľa Daňového riaditeľstva Bratislava IV, „daňový subjekt Centrum privátnych sociálnych služieb Privilégium ku dňu 7. 6. 2007 má evidovaný daňový nedoplatok z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti vo výške 2 797 891 Sk“. Prečo ste nereagovali v tej chvíli, ako sa táto informácia zjavila? – Privilégium predložilo čestné vyhlásenie, v ktorom tvrdí, že nemá podlžnosti a ja som nemala dôvod o čestnom vyhlásení pochybovať. Spôsob preukazovania finančných vzťahov so štátnym rozpočtom prostredníctvom čestného vyhlásenia je upravený v platnom výnose o poskytovaní dotácií; ak však žiadateľ uvedie nepravdu, vystavuje sa riziku trestného stíhania. Samozrejme, ale ja sa pýtam, prečo ste si túto informáciu na daňovom úrade neoverili. Mohli ste byť vy prvá, kto reagoval. – Ja nemôžem vychádzať z toho, čo povedia médiá. To iste, ale toto je taká závažná informácia, že podľa mňa stála za preverenie. – Bezprostredne po tom, čo som takúto informáciu zachytila, som ju aj dala preveriť. Vy ste požiadali daňový úrad? – My sme požiadali daňový úrad, a keď mi ten nedoplatok potvrdili, aj som konala. Pracovali ste v Privilégiu, ktoré má pomerne bohatých klientov – keďže sa tam, podľa informácie z médií, mesačne platí dvadsaťpäťtisíc. Pri nízkych dôchodkoch je jasné, že za klientov uhrádza sumu niekto iný. Považujete za správne, aby dotáciu od štátu dostávali takéto, prepáčte, „papalášske“ zariadenia? – Táto otázka nepatrila medzi moje pracovné povinnosti, ale viem, že sú tam umiestnení ľudia, ktorí majú dôchodok možno šesť-, sedemtisíc korún, takže nijaké papalášske vrstvy. Sú určite omnoho drahšie súkromné sociálne zariadenia, ktoré sa starajú o chorých a odkázaných ľudí. Toto je zariadenie pre ľudí postihnutých Alzheimerovou chorobou, a keby som kedykoľvek dostala žiadosť o podporu pre takéto zariadenia, urobila by som všetko pre to, aby sa tá žiadosť odborne posúdila a ak by bola v súlade so zákonom, aby sa takým ľuďom pomohlo. Polohovacie postele, nočné stolíky a upravená podlaha sú predsa pre klientov, nie pre organizáciu ako takú. A čo hovoríte na tie mercedesy pre pani riaditeľku, na luxusné zariadenie, kožené sedacie súpravy? – Nijaká organizácia riadená na báze rodinných vzťahov určite nikoho nepustí do svojho hospodárenia. Ja som v Privilégiu pracovala niekoľko mesiacov, ale iba ako projektová manažérka. O jeho hospodárení teda nemám dôvod vedieť. Takže aj na tie autá by ste sa museli opýtať pani riaditeľky. Pokiaľ som počula, všetky autá majú na lízing a sú to staršie, ojazdené autá. V zariadeniach Privilégia nie sú kožené, ale koženkové sedacie súpravy, a to preto, lebo klienti ústavu majú zdravotné problémy, sú inkontinentí (neudržia moč, pozn. red.), a všetko zariadenie je tomu z hygienických dôvodov prispôsobené. Koľko je neziskových sociálnych zariadení na Slovensku, kto ich prevádzkuje, koľko dostali v minulosti dotácií? – Na Alzheimerovu chorobu je to jediné privátne zariadenie. Nie je ani podstatné, kto koľko dostal v minulosti dotácií, na tlačovke som povedala niekoľko príkladov, ale nepovažujem za potrebné to vyťahovať; vždy ide o ľudí, ktorí tú pomoc potrebujú. Je pravda, že poznám omnoho luxusnejšie vybavené zariadenia, mohla by som vám ich menovať, aj to, komu patria. Ale môžem vám povedať aj to, že všetky majú problémy, lebo ani jedno a ani raz nedostalo celú dotáciu, ako bola schválená k prvému marcu 2004. Ste s pani riaditeľkou Privilégia Štěpánkou Mádlovou priateľky? – Nie, nie sme priateľky, boli sme kolegyne na ministerstve, tam sa venovala rómskej problematike, potom prešla na úsek sociálne a zdravotne odkázaných občanov, takže do oblasti, v ktorej doteraz pôsobí. Prevádzkuje zariadenie typu, aké presadzovali bývalé ministerky, panie Woleková a Radičová, aj právna úprava je takto nastavená – aby to boli zariadenia maličké, rodinné. Bola to pani Woleková, ktorá sa vždy zasadzovala a aj presadila, aby ceny v nich neboli limitované, aby mohli ísť s voľnými cenami, aj keď dostávajú dotácie. Keď mi ochorel manžel, pani Mádlová mi ponúkla miesto projektovej manažérky v Privilégiu – môžem vám ukázať, aké projekty som pripravovala. Ale hlavne to, že som ich mohla robiť doma, čo som vtedy potrebovala, pretože som sa chcela starať o ťažko chorého manžela, aj o mamičku. Pán Bernátek, váš bývalý poradca a teraz šéf Sociálnej poisťovne, stál podľa médií pri zrode dôchodkovej reformy, pri zrode jej druhého piliera ako riaditeľ koordinačnej jednotky projektu Svetovej banky. Predseda vlády druhý pilier (oprávnene) kritizuje, Vy ste však pána Bernátka vymenovali za šéfa Sociálnej poisťovne, ktorá sa „vďaka“ tzv. reforme dôchodkového systému dostáva do ťažkostí. Nie je v tom rozpor? – Nie, pán inžinier Bernátek nie je môj bývalý poradca, je to môj bývalý kolega. A nestál pri zrode druhého piliera, ako to v rozhlase nepravdivo uviedla pani Radičová; pri zrode stáli iní ľudia. Pán inžinier Bernátek sa druhým pilierom nezaoberal; zaoberal sa projektom riadenia sociálnej dávky a zefektívnenia činnosti Sociálnej poisťovne. Patrí k ľuďom, ktorí majú k druhému pilieru veľmi veľké výhrady, aj v porovnaní so mnou. Ja tvrdím, že tam majú byť tí ľudia, ktorí si nasporia, ktorí majú vyššie príjmy, tí, ktorí majú dosť času, aby si nasporili a ktorí tam chcú byť, ktorí poznajú výhody aj nevýhody, aj prípadné riziká s tým spojené. Predseda vlády vidí za útokmi na vás pôsobenie dôchodkových správcovských spoločností (DSS), ktoré sa obávajú zrušenia druhého piliera. Vy však stále tvrdíte, že druhý pilier zrušiť nemienite. Usudzujem teda, že cieľom útoku je vlastne premiér, ktorého treba zastrašiť. – V Programovom vyhlásení sme sa zaviazali udržať druhý pilier, ale za podmienky finančnej stability Sociálnej poisťovne a za podmienky, aby tieto dva systémy spolu poskytovali primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Nie je teda pravda, že chceme zlikvidovať kapitalizačný pilier, ako sa lživo snažia podsunúť niektorí ľudia či samotné DSS-ky. Ak sú si súkromné DSS-ky také isté, že systém je bezpečný a že naozaj každému prinesie „švajčiarsky dôchodok“, a nie sklamanie, tak sa ani nemusia obávať, že sporitelia z neho húfne vystúpia. Prečo teda zrazu tá nervozita, prečo diskreditačná štvanica na ministerku či na premiéra? Veď napokon nijaké novátorské zmeny nezavádzame! Kritizujú ma za to, že tlačíme ľudí s vyššími príjmami do solidarity v priebežne financovanom pilieri – ale tento model je zavedený vo viacerých ekonomicky vyspelých štátoch EÚ a tento krok môže priniesť prospech aj DSS-kám. Ako je možné, že si všetci tí slávni „analytici“, ktorí podporovali zavedenie tzv. kaníkovsko-miklošovskej reformy nevšimli, že finančné krytie zabezpečili títo reformátori len do prvého štvrťroka 2009? A kto a čo má povedať súčasným dôchodcom, keď sa minú všetky prostriedky na krytie deficitu Sociálnej poisťovne spôsobeného najmä odlivom polovice odvodov do súkromných správcovských spoločností? Z čoho vyplatí Sociálna poisťovňa dôchodky súčasným dôchodcom? Naša vláda je tá, ktorá musí naprávať lapsusy a babráctvo bývalej vlády. Treba si tiež uvedomiť, že o niekoľko rokov budú DSS-ky disponovať obrovskou masou peňazí, možno rádovo to bude bilión či viac korún. To už stojí za to, aby urobili všetko pre to, aby minimalizovali akékoľvek legislatívne vstupy do systému. Nejde tu teda o Tomanovú. Pre DSS-ky by bol nepohodlný ktokoľvek, kto by sa odvážil akýmkoľvek spôsobom siahnuť na tento pomyselný balík peňazí. Reklamnú kampaň k tzv. dôchodkovej reforme financovala Svetová banka, určite stála veľké peniaze. – Obrovské peniaze a na úkor budúcich generácií, pretože Dzurindova vláda si na túto veľkolepú kampaň od Svetovej banky požičala a daňoví poplatníci to budú musieť roky splácať. Domnievam sa, že veľké peniaze sú pripravené aj proti návrhu zákona, ktorý ste 22. augusta schválili vo vláde a ktorý – ak prejde v parlamente – umožní otvoriť druhý pilier. Ako ste pripravená čeliť masívnej propagande? – V apríli ma niektoré osoby z prostredia DSS pozvali na večeru a upozornili ma na to, že ak sa pustím do zamýšľaných korekcií kapitalizačného piliera, majú vraj páky a aj dosť prostriedkov na mediálnu antikampaň. Odmietam takéto pokusy o zastrašenie. Ja ako členka vlády som viazaná programom vlády a z tohto neustupujem. Povedala som im to, aj to, že v rámci prípravy novely zákona budeme viesť korektnú diskusiu, v rámci ktorej bude možnosť nastaviť riešenia, ktoré budú najmenej bolestné. Zapojili sme ich aj do pripomienkového konania, ktoré je na to, aby sa vyjasnili niektoré veci a aby sa vychytali prípadné nepresnosti a korigovali navrhované zmeny. Kým tu budem, každý môj krok bude smerovať k tomu, aby som pomáhala tým, ktorí to potrebujú. Komentátor Slova si všimol, že ste akoby intuitívne cítili, že máte pravdu, ale napokon vždy ustúpite... – To nie je o pravde a o ústupkoch. Ak sú návrhy, ktoré sú vhodnejšie a prispejú k zlepšeniu systému, ale najmä sú v prospech ľudí, vždy je dobré, ak sa prijme kompromis. Politika nie je o tom, kto jediný má pravdu, ale o tom, ako sa vieme dohodnúť na riešeniach, ktoré pomôžu ľuďom žiť dôstojný a plnohodnotný život, napríklad aj v starobe či v chorobe. A nebolo cúvnutím, keď ste najprv vyhlásili, že všetci, ktorí vystúpia z druhého piliera, si budú môcť svoje úspory vybrať, a potom ste stanovisko zmenili a navrhli možnosť vystúpiť, ale peniaze na ruku nevyplácať? – Ale veď to tak nebolo. Aj v tomto prípade novinári účelovo zmanipulovali moje vyjadrenie, keď vypustili časť vyslovenej vety. Ja som iba na otázku novinára na tlačovke odpovedala, že podľa vyjadrení predchádzajúcej vlády sú nasporené peniaze súkromným vlastníctvom. A keď je niečo súkromné vlastníctvo, tak sa s ním môže ako so súkromným vlastníctvom narábať. Ale môj názor aj vtedy – a na tej tlačovke som ho prezentovala – bol, že právne treba tento návrh posúdiť, a skôr som sa prikláňala k názoru, že to súkromné vlastníctvo nie je. Návrh šiel do medzirezortného pripomienkového konania a právnici ho posúdili tak, ako je napokon v návrhu zákona formulovaný. Experiment na ľuďoch – teda tzv. dôchodková reforma podľa Piňeru – sa začal v Čile. Pred prezidentskými voľbami v Čile sa dnešná socialistická prezidentka i jej pravicový protikandidát pán Piňera – brat „otca reformy“ – zhodli, že treba masívne opravy zavedeného systému. Skúmate to? Poslali ste niekoho do Čile, aby priniesol poznatky o dôsledkoch tohto experimentu? – V Čile je 40 percent ľudí, ktorí si na dôchodok nenašetrili, to vieme. Pani prezidentka mala v tomto zmysle kľúčové vystúpenie na nedávnej Medzinárodnej konferencii práce v Ženeve. Vyjadrila sa v tom zmysle, že pripravujú novú dôchodkovú reformu a že bude veľmi, veľmi ťažké naprávať nepremyslený systém, ktorý v Čile zlyhal. A páni reformátori z SDKÚ si vzali práve tento model za vzor! My sme predsa členským štátom EÚ, prijali sme európsky model sociálnej Európy. Väčšina štátov podporuje posilnenie prvého piliera, jeden z mojich ministerských kolegov z Európskej únie mi povedal: mali sme, pani kolegyňa, to šťastie, že sme sa ubránili ťažkej finančnej loby, ktorá chcela zaviesť kapitalizačný pilier. Ale ja som za, nech je kapitalizačný pilier. Tak je to vo Švédsku, kde ide zhruba o 15 percent občanov, ktorí majú dostatočne vysoké príjmy a dostatočne dlhý čas, aby si nasporili. A myslím si, že švédsky a kanadský model sú oveľa vyhovujúcejšie ako ten, ktorý sme si vybrali my. Nemecký kolega mi napríklad povedal: my máme iba jedno percento, aby sa odvádzalo do kapitalizačného piliera, lebo viac neutiahneme. V zákone o sociálnom poistení prichádzame s krokom, aby sa aspoň maličký balíček peňazí vrátil do Sociálnej poisťovne, aby sme ochránili dôchodky pre ľudí, ktorí do nej prispievali 44 rokov. Je dehonestujúce, aby človek, ktorý si platil sociálne poistenie 44 – 45 rokov, bol teraz v sociálnej núdzi a musel žiadať o príspevok na bývanie. Kto je podľa vás človek ľavicových hodnôt? Musí byť chudobný? Alebo inak – ak ide do politiky, mal by byť bohatý? V sociálnej demokracii máte takých aj onakých – ale zdá sa, že viac tých bohatých, čo je slovenský paradox. – Pre mňa osobne hodnota majetku nehrá podstatnú rolu, moje hodnoty sú úplne inde – ľudský život prežitý dôstojne a šťastne, zdravie, deti. Bolo by dobre, keby do politiky išli ľudia, ktorí netúžia po majetku získanom za každú cenu a na úkor iných. Politika ľavicovej vlády nie je o tom, aby politici či iní ľudia boli chudobní alebo len priemerne bohatí. Sociálnodemokratická politika je predovšetkým o hodnote človeka a o jeho právach – vrátane tých sociálno-ekonomických – ale aj o hospodárskej prosperite, pretože ona je východiskom pre možnosť redistribúcie bohatstva. Nie v zmysle našej nedávnej socialistickej skúsenosti, ale rozumnej miery sociálnej solidarity kombinovanej s koncepciou zásluhovosti. Jeden z mála slovenských disidentov, Milan Šimečka, v čase reálneho socializmu napísal, že v československej spoločnosti sa nežije nepríjemne aj vďaka istému demokratickému koloritu. Na ulici nerozoznáte, kto je kto podľa oblečenia, na Západe sa aj podľa oblečenia dá rozoznať príslušnosť k určitej triede. Ako to vy vidíte dnes? Je rozdiel v obliekaní slovenskej ľavice a pravice? Mal by byť? – Sú isté rozdiely, no určite nie v obliekaní. Slovenské ženy sa vždy vedeli obliekať veľmi úsporne, a pritom veľmi elegantne. Len si spomeňte, koľko žien vedelo za socializmu vyčariť z látky z Dunaja rozprávkové šaty podobné modelom z Burdy. Určite si dnes tie bohatšie môžu zadovážiť značkové oblečenie, ale aj tie, čo menej zarábajú, sa vedia obliecť pekne a vkusne. To si človek uvedomí, najmä keď to porovná so zahraničím. Aký je váš vzťah k intelektuálom? – Nesmierne si ich vážim. Aj na ministerstve pri každom návrhu zákona spolupracujeme s tými najlepšími odborníkmi. Je mi dosť ľúto, že často nechcú, aby boli zverejnené ich mená, pretože nechcú byť verejne pranierovaní zo strany kváziodborníkov, tzv. rýchlokvasených analytikov, ktorí sú bez skutočného akademického zázemia. My máme – ako to povedal pán premiér – opozíciu v médiách. Je to aj preto, že médiá žijú z reklamy. A ten, kto zadáva reklamu, má, samozrejme, aj priestor na vyjadrovanie svojich, často veľmi neodborných účelovo prezentovaných názorov, ktoré však vyjadrujú jasný jednostranný záujem. Bez protiváhy. Odborníci, tí najlepší odborníci, nemajú na to, aby zadali reklamu... Napríklad návrh zákona o zvýšení vymeriavacieho základu sa zase dotýka len bohatých ľudí a zase som proti sebe vyvolala tlak ľudí, ktorí v médiách môžu svoje záujmy presadiť. Keď chceme reagovať, niektoré médiá nie sú ochotné naše názory uverejniť. Na to, aby si odborníci želali byť menovaní pri jednotlivých návrhoch, musela by sa výrazne zmeniť spoločenská situácia. Agendou sociálnej demokracie je brzdiť neoliberálny valec, zastávať sa tých, ktorých sa inak nikto nezastane – ani médiá, ani rozličné aliancie platené finančnými inštitúciami, ani mecenáši. Nemáte podporu médií, ale podľa merania sympatií k politickým stranám máte podporu verejnosti. Napriek tomu sa mi vidí, že sociálna demokracia je akási ustráchaná, iba reaguje na takzvané kauzy a sama neurčuje spoločenskú debatu. Možno aj v tom je problém, že sa odborníci, intelektuálna časť verejnosti akosi verejne nechce hlásiť k sociálnej demokracii. – Nepovedala by som, že na pôde sociálnej demokracie neexistuje spoločenská debata. Len si spomeňte na odborné konferencie a semináre organizované v rámci inštitútu Analýzy – stratégie – alternatívy. Myslím si, že aj tento dojem je čiastočne problémom médií. Názory odlišné od tých „mecenášskych“ jednoducho nezverejňujú. Vari ste si nevšimli, ako nenápadne sa v posledných rokoch darí niektorým médiám postupne likvidovať a diskreditovať iné názory ako tie „zaručene“ najsprávnejšie, čiže neoliberálne? Ak by som vychádzala iba zo svojej oblasti – zákony, ktoré zlepšujú život väčšiny ľudí, dotýkajú sa ich bežného života, tie nie sú pre médiá zaujímavé. Ale ja viem, že ľudia o to záujem majú – keď prídem do terénu a rozprávam sa s nimi, sú ústretoví, počúvajú, reagujú. Chceme ľudí naučiť, že existuje systém sociálneho zabezpečenia a povedať im, čo obnáša. Lenže na to potrebujeme priestor. Pripravujeme program sociálnej abecedy a dúfam, že ho bude vysielať STV, ktorá je verejnoprávna, a je teda jej zákonnou povinnosťou informovať verejnosť objektívne o otázkach verejného záujmu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984