Umenie dnes

Dnes sa často hovorí o „novej funkcii umenia, ktoré sa už dávno zrieklo napodobňujúcich konvencií, popretŕhalo zväzujúce putá s predmetnou realitou a rezignovalo aj na metafyzické spôsoby reflexie sveta či mesianistické ambície“. To je však hlboká nepravda, ak máme na mysli umenie fungujúce v súčasnej spoločnosti (ponúkané a konzumované) a nielen tvorbu istej časti súčasného umenia (pri ktorom by sme zasa mohli hovoriť o tragickom paradoxe). Žeby už spisovatelia ako Marquéz a Umberto Eco, filmoví režiséri Kusturica a von Trier alebo fotograf Salgado naozaj rezignovali na zobrazenie človeka s jeho túžbou po absolútne a jeho úzkosťou zo smrti zoči voči šialene sa vyvíjajúcej spoločnosti? A nie je aj onen vyzdvihovaný prúd moderného umenia (ktoré už nie je – ako Július Paštéka definoval poslanie divadla – súdnou sieňou spoločnosti, doby a ľudstva a tribúnou ideí a myšlienkového vyrovnávania s problémami a konfliktmi spoločenského aj individuálneho rozmeru) zahľadeného do seba a chápaného ako hra príčinou toho, že väčšina ľudí radšej siaha po produktoch masovej kultúry, ktoré sú zábavou pre konzumenta a ono moderné umenie je predovšetkým zábavou pre tvorcu? Ak porovnáme v súčasnosti módnu koncepciu umenia s tou vraj prekonanou, nemáme byť na čo pyšní a môžeme pri tom použiť bipolárne členenie, ktorým Argentínčan Ernesto Sabato odlíšil lacnú literatúru od problémovej (hra-problém, slová-život, dôraz na estetiku-dôraz na metafyziku, ľahostajnosť-angažovanosť). Posuny v názoroch na zmysel a poslanie umenia nesúvisia len s jeho imanentným vývojom, ale zrejme aj so širším spoločenským kontextom. Systém, v ktorom zmyslom diel na umeleckom trhu nebolo prinášať finančný zisk, ale ovplyvňovať vkus, morálku (a bohužiaľ, ovplyvňovať človeka aj politicky) a v ktorom štát umenie finančne bohato dotoval, bolo prirodzené, že sa od umenia očakávali aj nadosobné spoločenské ciele. A l´artpourl´artizmus sa vnímal ako čosi scestné. V súčasnej liberálnej spoločnosti sa kultúrna politika zdráha (z obavy aby nebola označená za kryptokomunistickú) jasne formulovať takéto nadosobné spoločenské ciele. Komerčná kultúra a zábavné pseudoumenie však svojou agresívnou propagandou a podliezaním nízkym ľudským inštinktom vytláča ozajstné umenie čoraz viac na perifériu. To tiež vedie k tomu, že umelci sa uzatvárajú do svojho mikrosveta a rezignujú na oslovovanie širších vrstiev prijímateľov, ktorí sú z intelektuálskych pozícií vnímaní (čiastočne oprávnene) ako nevzdelaná masa neschopná chápať súčasné umenie. A tak sa dostávame k tragickému paradoxu umenia v súčasnej spoločnosti, v ktorej – ako to formuloval jeden nemecký sociológ už pred štyrmi desaťročiami – umenie kultivuje kultivovaných. To je však riadny luxus! Hoci neprechovávam nijaké sympatie k marxistickému hudobnému estetikovi Zdenkovi Nejedlému, jeho „ ne k lidu níž, nýbrž s lidem výš“ sa mi vidí ďaleko zmysluplnejšie.