Nie celkom obyčajný život
V pondelok 21. augusta o 16:37 som dostal od priateľa esemesku. Tonko zomrel. Na niekoľko sekúnd sa všetko zastavilo. Zaliali ma spomienky. Tonko, Anton Podstraský, bol možno najlepším slovenským fotografom ulice svojej generácie. Človek, ktorý žil okamihom. Zrastený s robotníckymi vrstvami vychutnával ľudského ducha. Zameriaval svoj objektív na tých obyčajných, ponižovaných a zanedbávaných. Jeho štúdiom boli ulice mesta, trh na Miletičovej a rôzne bratislavské krčmy. Jeho objektmi bola bohatá škála manuálnych robotníkov, alkoholikov a vydedencov, ktorých mu spoločnosť núkala. Jeho dokonale zachovaný fotografický archív zostáva darom i mementom. Fotograf ulice musí mať šťastie, aby bol v pravý čas na pravom mieste. Musí byť ochotný vynaložiť veľkú námahu, mať veľkú sebadôveru a veľa trpezlivosti chodiť denne po uliciach, doslova čakajúc na kratučký okamih, keď z hladkého toku bežného života zrazu ako ryba z rýchleho riečneho prúdu vyskočí niečo zvláštne. Tonkove fotografie sú toho dokladom: dokladom nie celkom obyčajného života. Tuhý fajčiar a náruživý pijan Tonko nebol nikdy len nezúčastneným pozorovateľom, žil na druhej strane objektívu presne s tými istými ľuďmi, ktorých zachytávali jeho fotografie. Zápas o prežitie sa spájal s potrebou tvoriť. Boli okamihy, keď Tonko zažiaril, akoby zrazu bol svet oslavou a on hlavným hostiteľom. Keby sa v tom čase bola našla priaznivá kritická sila, mohol sa stať slávnym. Hoci v posledných rokoch života Tonko trpel veľkými fyzickými bolesťami, stále zvládal každý týždeň prísť na Miletičovu, aby si pripil so zostávajúcimi priateľmi, spomienkami a duchmi svojho života. Práve tam ho pred vyše rokom našiel môj priateľ, ktorý dúfal, že by sa mohol stať témou pre jeho diplomovku. Tonko nás pozval k sebe a ukázal nám svoj archív. Hneď v tej chvíli sme si uvedomili, že v jeho osobe i diele sme objavili obrovský poklad. Snímky z neho sme vybrali inštinktívne a s veľkou empatiou a urobili z nich v meste výstavu. Bola to jeho prvá výstava po desiatich rokoch. Odozva verejnosti bola nesmierne pozitívna, nielen zo strany Slovákov, ale aj návštevníkov z celého sveta. Tonko sedel na vernisáži uprostred svojich fotografií s úsmevom na tvári a slzou v oku. Nasledujúce týždne mu priniesli ďalšiu bolesť a utrpenie – Tóna narýchlo odviezli do nemocnice, kde mu museli amputovať nohu. Neskôr prišli infekcie a ďalšie operácie. Z nemocnice ho poslali domov, kde sa oňho starali priatelia. Jeho inteligencie, silnej vôle a humoru sa choroby nedotkli. A priatelia ho na vozíčku stále dopravovali do jeho duchovného domova, trhoviska na Miletičovej. Naposledy som Tonka videl sedieť v tieni starého stromu na konci ulice, kde bývam. Medzi nohou a okrajom vozíčka mal zastrčené noviny, v jednej ruke cigaretu a v druhej plastovú pollitrovku sudového vína. Keď ma spoznal, jeho unavená tvár sa rozžiarila kratučkým okamihom opravdivej lásky. Podelil sa s nami o žart, vyfajčili sme spolu cigaretu a potom sa rozlúčili. Tonko, ďakujeme za dar, ktorý si nám zanechal: za poznanie, že človek sa nesmie nikdy vzdávať, aby žil nie celkom obyčajným životom.
Autor je britský fotograf žijúci na Slovensku
