S odvahou žiť po svojom
Pamätám sa, že do redakcie Smeny aj Smeny na nedeľu chodieval Anton Podstraský so svojimi fotografiami pravidelne, a my sme ich zavše uverejňovali, ešte keď sa venoval dokumentárnej fotografii filmovej tvorby. Jedny z novín, ktorých redakcie obchádzal a ponúkal svoje nemilosrdné postrehy zo života tých najzaznávanejších, keď už bol po prevrate „na voľnej nohe“ o jeho smrti informovali (správou agentúry SITA), že 21. augusta 2007 „zomrel vo veku 68 rokov významný slovenský fotograf“. Škoda, že o jeho významnosti informovali, až keď už nebol. O fotografie odvrátenej strany života (v socializme rovnako ako v súčasných pomeroch), ak sa len neusilovali tváriť ako nezúčastnené snímky bez konkrétneho kontextu, stál v oboch režimoch málokto. Anton Podstraský, absolvent Školy umeleckého priemyslu v Bratislave, ktorý, ako správa o jeho smrti konštatovala, pracoval okrem fotografovania pre film istý čas aj v Slovenskej národnej galérii a podľa ktorej sociálnou fotografiou zaznamenal niekoľko úspechov, nebol iný ako iní len fotografovaním. Stretnutie s ním bolo zakaždým poznačené uvedomením, že tento človek má zriedkavú odvahu žiť si po svojom vždy, všade a napriek všetkému aj všetkým. Mnohí by to nepochybne pripísali tomu, že v jeho živote mali stále miesto najrôznejšie krčmičky. Kto ho však zažil aj mimo nich, vedel, že tá odvaha, ale aj nekompromisná otvorenosť, s akou triafal do čierneho svojimi názormi aj fotografiami, vychádza z niečoho iného. Nehral sa na nič a nikoho, čím a kým nebol. A svojou otvorenosťou ani nikomu inému neumožňoval hrať sa na nikoho viac, ako bol v skutočnosti. A práve tým v mnohých vzbudzoval rešpekt a v mnohých iných zase obavu, že svojím postojom aj objektívom o nich odhalí viac, ako by im bolo milé. Jediný internetový odkaz v istom denníku pri správe o tom, že zomrel Anton Podstraský sa začínal konštatovaním, že sa „už nebude túlať po našom sídlisku a krčmách“. Autor potom vzdal česť jeho pamiatke a dodal, že keby si nebol zničil život práve tým chodením po krčmách, mohol to dotiahnuť trochu ďalej ako k ilustračným snímkam do novín. Mne sa však v tejto súvislosti žiada dodať len to, že keby fotografie, aké robil, neboli pokladali len za ilustračné, mohli to s nimi a mnohými inými podobného typu trochu ďalej dotiahnuť aj tie noviny. Noviny, ktoré Antona Podstraského odháňali od svojich dverí. Cudzej odvahy byť svojským sa neboja len ľudia.
